Ako dieťa sa bála odoberania krvi. Neskôr jej rodinní príslušníci robili živých figurantov, aby si trénovala ošetrovanie, obväzové techniky, ale aj holenie. Top sestra PhDr. Jana Fabianová pracuje už vyše dve dekády na Klinike úrazovej chirurgie (KÚCH) v Univerzitnej nemocnici L. Pasteura v Košiciach.
Aktuálne pôsobí v ambulancii urgentného príjmu ako zmenová sestra. Hovorí, že v každom ročnom období sa nájdu iné príčiny návalu pacientov. Veľmi sa teší, keď pacienti odchádzajú „z úrazovky” s úsmevom. Zároveň učí budúce sestry na vysokej škole a konštatuje, že všetci nemôžeme odísť do zahraničia.
Zhovárali sme sa s Top sestrou PhDr. Janou Fabianovou z ambulancie urgentného príjmu z Univerzitnej nemocnice Louisa Pasteura v Košiciach.
Ako ste reagovali na nomináciu a víťazstvo v ankete Top sestry na Slovensku?
Nominácia od pani námestníčky PhDr. Aleny Kellnerovej ma prekvapila, pretože my sestry svoju prácu nerobíme preto, aby sme boli na obálke časopisu. Robím svoju prácu svedomito a keď ju máte radi, tak je to o to lepšie. Je to super, že pani námestníčka vo mňa verí a vidí, že možno robím aj niečo navyše.
Som jej vďačná a zároveň veľmi poctená, že z množstva sestier v našej nemocnici nominovala práve mňa. Ľudia ma teraz spoznávajú počas ošetrení aj vďaka vtipnému videu, ktoré sme natočili. Pri takej konkurencii sestier som nečakala víťazstvo. Z Košíc bola nominovaná aj Slovenka roka Helena Kapturová. Muselo za mňa hlasovať veľa ľudí. Za každý hlas veľmi pekne ďakujem, ale je to aj veľký pocit zodpovednosti.
Po strednej škole ste vraj mesiace čakali, kým bude voľné miesto na úrazovej chirurgii. Je to vaša „láska na prvý pohľad“?
Dávala som si žiadosti do všetkých miestnych nemocníc, no nebolo voľné miesto a približne pol roka som zostala bez práce. Trpezlivo som čakala, pretože som chcela robiť to, čo som vyštudovala. Nastúpila som na geriatriu, ale potom mi ponúkli miesto na „traumačke“, kde som chodila na prax.
A bola to láska na prvý pohľad, pretože toto oddelenie je dynamické a stále iné. Na klinike máme zvyk, že sestry si prejdú všetkými oddeleniami: mužské a ženské urgentné oddelenie, spinálna jednotka, oddelenie elektívnych výkonov a úrazov detí, septické, JIS a ambulancia.
Niekedy to bolo na rok, niekedy na pol roka, aby sme boli čo najviac prispôsobivé, videli špecifiká každého oddelenia a vedeli rýchlo reagovať na zhoršený stav pacienta. Ja som „po kolovačke“ dlhšie zakotvila na ženskom urgentnom oddelení úrazovej chirurgie a posledných približne 20 rokov pracujem v ambulancii urgentného príjmu pre traumatológiu.
Na klinike máme pestrú paletu pacientov – deti aj dospelých, čerstvé akútne úrazy, plánované hospitalizácie, ale aj neskoré následky a nehojace sa rany. Služba nikdy nie je rovnaká, pretože aj keď príde desať pacientov s poraneným členkom, tak je to vždy iné.
Odmalička ste sa chceli stať sestrou?
Nie. Bála som sa krvi (smiech). Keď som mame spomenula zdravotnú školu, tak povedala, že odpadávam, keď mi berú krv. „Veď vyskúšam, však to ja budem brať krv,“ odvetila som jej a veľakrát si na to spomeniem. Potom v škole aj v práci som to vždy zvládla.
Niekedy, keď máme pacienta s ťažkým devastačným poranením, veľké krvácanie, alebo je znečistený, zavšivavený, zanedbaný pacient – tak vtedy možno prídu pocity nevoľnosti, ale musíme sa zatnúť. Ide o život a bojujeme. Akosi som to v sebe našla. Kedysi som obväzové techniky či holenie mužskej tváre trénovala na otcovi a bratoch. Mala som vďačné živé figuríny (smiech).
Čo sa zmenilo za vyše 20 rokov vašej práce na klinike z hľadiska diagnóz či postupov?
Napríklad pribudli počítače. Keď som začínala, tak bol jediný počítač v ambulancii. Ale pribudla nám aj administratíva. A z hľadiska diagnóz sú úrazy špecifickejšie, pribudli úrazy spôsobené dopravnými nehodami, kolobežkami či trampolínami, ale aj veľa kurióznych prípadov.
Zároveň pribúdajú modernejšie techniky, ktoré rozširujú možnosti liečby pacientov s úrazom, a tak sa skracuje ich rekonvalescencia. Kedysi pri niektorých diagnózach, napríklad zlomenine chrbtice, pacient ležal na lôžku tri mesiace v nemocnici, teraz dostane korzet vyrobený na mieru, naučí sa ho používať a liečiť sa môže aj doma.
V súčasnosti si pacienti hľadajú informácie o svojej diagnóze, o nových alebo iných možnostiach liečby na internete a sú ochotní vycestovať za lekárom v rámci Slovenska aj stovky kilometrov, lebo tu máme skvelých odborníkov. Ale v niektorých prípadoch sa stále držíme aj starých osvedčených postupov, pretože sadra je pri istých typoch zlomenín naozaj najlepšia voľba.
Ako vyzerá váš bežný deň v ambulancii?
Buď je to kontrolná, alebo urgentná ambulancia, závisí to aj od toho. V kontrolnej ambulancii preväzujeme rôzne typy rán po úrazoch, odstraňujeme stehy po operáciách, robia sa kontrolné RTG zlomenín.
Stáva sa aj to, že pacient príde na vyšetrenie po úraze hlavy, ale pri kontrolnom CT vyšetrení zistíme krvácanie do mozgu a už je z kontrolného vyšetrenia akútny príjem. V urgentnej ambulancii riešime čerstvé úrazy, ťažké stavy v ohrození života, všetko to, čo sa práve stane.
Koľko pacientov za deň vybavíte?
Niekedy prejde cez ambulancie KÚCH aj 100 až 150 ľudí za 24 hodín.
Ako sa triedia pacienti? Kto to robí?
Pacient sa registruje na recepcii a triáž robí záchranár, ktorý je na to určený. Podľa daných kritérií vytriedia pacientov, pričom pacient s červenou farbou je v ohrození života, oranžová farba znamená naliehavý stav, žltá vyžaduje včasné ošetrenie, pacient zo zelenou farbou vyžaduje ošetrenie na urgente a pacient s modrou farbou dokonca nevyžaduje ošetrenie na urgente. Ale tieto kritériá sa v spoločnosti pacientov prjímajú veľmi ťažko, lebo chápeme –„jeho úraz je ten najzávažnejší“.
No urgent nemôže a nenahrádza to, čo sme my ako pacienti nechávali na neskôr – „že ma to prejde“, „lebo ja chodím do práce a nemám časť prísť skôr“, „lebo ma poslala manželka“, „lebo som šiel okolo“. Samozrejme, každý znáša bolesť a okolnosti jeho úrazu individuálne, a preto vždy musíme reagovať a riešiť pacienta podľa jeho aktuálne stavu.
Prichádzajú pacienti viac ambulanciou záchrannej služby alebo po vlastnej osi?
Veľa pacientov chodí aj po vlastnej osi, ale záleží to aj podľa dňa. Napríklad keď je teraz veľmi horúce počasie, tak sú kolapsové stavy aj v kombináciách s pádom, ranou a následným krvácaním. Niekedy máme počas služby 10 až 15 posádok RZP alebo RLP, niekedy päť.
Smerujú k vám pacienti aj vrtuľníkovou záchrannou zdravotnou službou (VZZS)?
Áno a zažila som, že vrtuľník k nám priletel aj v noci. Kedysi pristával na vyhradenej ploche v areáli nemocnice a pacienta s posádkou VZZS následne priviezla sanitka k nám na kliniku. Teraz vrtuľník pristáva na heliporte, ktorý je na streche našej budovy urgentného príjmu, čo je veľmi dobre vyriešené.
Heliport je prepojený s emergency room, kde ošetrujeme pacientov v ohrození života. Aj vo vnútorných priestoroch sa pacient presúva tak, že ide mimo zraku čakajúcich pacientov.
Hoci pacienti v čakárni nevidia pacienta a majú pocit, že sa nič nedeje, ale opak je pravdou. Príchod pacienta s ťažkým poranením oznamujú kolegyne na recepcii na pokyn lekára cez zvukový signál do celej budovy, a tak vie celý emergency tím, že sa rieši pacient v ohrození života s takzvanou polytraumou.
Ako sa vyvíja počet pacientov z hľadiska ročných období?
V každom ročnom období sú nárazové dni. V zime je nebezpečná námraza. Zo zimy na jar sú to záhradkárske práce, z jari na leto trampolíny, bicykle, kolobežky, korčule, letné športy a z jesene na zimu oberačky ovocia.
Niekedy máme v urgentnej ambulancii pol dňa minimum ošetrení a niekedy sa nezastavíme celú službu. Najčastejšie riešime úrazy hlavy a končatín, ale tiež rôzne polytraumy.
Spomínate si aj na kuriózne prípady?
Áno, sú to aj mnohé smutné kuriózne prípady. Keď dievča vypadlo z vlaku a muselo podstúpiť amputáciu hornej končatiny, poranenia na píle, pád z rebríka na kolík od paradajky, pád zo stoličky na kovovú páčku zakladača a mnohé iné. O kurióznych prípadoch som robila aj viacero prednášok.
Riešite aj úrazy spôsobené zvieratami?
Mali sme pacienta, ktorému vážne zranenia spôsobil kohút, či zanedbaných pacientov, ktorých v domácom prostredí ohryzávali potkany. Riešime tiež uštipnutia hadmi. Lekár konzultuje, o aký druh hada ide a podľa toho sa podáva hadie sérum. Bežné sú úrazy spôsobené psom a mačkou.
Ako by ste ich porovnali?
Poranenie od psa je veľké, lepšie viditeľné. To od mačky je menšie, keďže má drobné zúbky, ale môže spôsobiť oveľa väčšie ťažkosti, keďže rana sa uzatvorí, hnisá. Zvieratá si pochopiteľne neumývajú zuby a majú v ústnej dutine oveľa viac baktérií. Hlavne psi nemajú u svojich majiteľov radi alkohol, preto na nich môžu byť agresívni a tak im pri hrách spôsobia neraz aj závažné poranenia.
Mali sme aj pacientku, ktorá po dohryzení od jej vlastného psa zomrela. Nedala si to ošetriť a dostala sa do takého septického stavu, že zomrela na následky pohryzení. Niekedy nerozumieme, kde sa stráca zdravý rozum.
Kedy ešte napríklad?
Ľudia si zavolajú sanitku k odretému malíčku na nohe, naozaj k bizarnostiam, ale potom sa do čakárne dostane po vlastnej osi človek s takými vážnymi poraneniami, že ide okamžite na operačnú sálu. Napríklad muž spadol na bicykli, mal poranenú slezinu. S veľkými bolesťami brucha ho priviezla manželka, ale nezavolal si záchranku, pretože nechcel obťažovať systém. V tomto by sa mali ľudia viac vzdelávať.
Treba ich naučiť, k čomu sa volá záchranka a k čomu nie, aké poranenia zvládnu ošetriť doma a s čím treba prísť na ošetrenie bezodkladne. A zároveň by sa mali v týchto situáciách snažiť, aby si zachovali chladnú hlavu – aj keď chápem, že v niektorých prípadoch to môže byť veľmi ťažké.
Ako zvládate návaly pacientov?
Naše oddelenie je náročné, pretože niekedy pacienti ťažšie vnímajú, keď ich nevezmete okamžite ako prídu. No my ošetrujeme iného pacienta a potrebujeme ho ošetriť tak, ako si jeho poranenie vyžaduje. Snažíme sa pracovať plynulo, ale berieme na vedomie stav pacienta, ktorý je už v ambulancii. Každý pacient a jeho stav – diagnóza si vyžaduje individuálny prístup a inú dĺžku ošetrenia, aj preto každé ošetrenie trvá rôzne dlho.
Niekedy prídu pacienti s „malým úrazom“. Pre nich je to niečo, o čom budú celý rok rozprávať – mimoriadna udalosť, no my ako zdravotníci to vnímame inak. Musíme brať do úvahy celkový stav každého pacienta, ktorý k nám príde. Keď im suturujeme ranu, ale aj pri iných výkonoch – napríklad pri repozícii či sadrovaní, sa ich snažíme rozveseliť, aby prišli na iné myšlienky, že celé ošetrenie spolu zvládneme s úsmevom.
Nezľahčujeme ich úraz alebo starosť, ale naladíme ich na lepšiu strunu, že sa to dá zvládnuť, aj keď to v tejto chvíli vyzerá akokoľvek. Veľakrát odchádzajú z „úrazovky“ nečakane s úsmevom a z toho sa teším.
Povedali ste si niekedy, že odchádzate preč?
Nikdy to nebolo kvôli stavu pacienta. Niekedy je príliš veľký nával práce, niekedy kolektív, alebo aj agresivita pacientov, ale najhoršie je, keď niekoho nezachránime a musíme to oznámiť rodine. Každý je niekoho dieťa, rodič, súrodenec. Je to ťažké, ale nikdy som si nepovedala, že kvôli tomu nechcem ďalej robiť. Robíme maximum, ale niekedy naše sily nestačia.
Reforma záchraniek, reforma nemocníc. Sledujete zmeny v systéme zdravotníctva?
Zmeny sa v zdravotníctve prijímajú ťažko, ale sú veľmi potrebné. Sú tu zabehnuté koľaje, ale musíme robiť zmeny, len tak zistíme, ktoré sú dobré alebo zlé.
Čo môžeme ešte viac vylepšiť, aby sme poskytovali stále lepšiu a lepšiu starostlivosť. Aj pacienti nie sú vždy naklonení zmenám a hovoria: „Ale veď ja som sem stále chodil a mám tu kartu,“ alebo „mne to ošetrovali tak a tak“. Ako dieťaťu mi rodičia vždy hovorili, že do nemocnice patria iba akútne a vážne stavy. Je ťažké v tom nájsť rovnováhu.
Čo by ste zmenili vo vašej práci?
Niekedy by mohli ľudia viac skúsiť vybočiť zo svojej komfortnej zóny. Sme naučení robiť dookola to isté, ale niekedy má maličká zmena veľký význam. Už máme moderné pomôcky na ošetrovanie, liečbu, ale stále sa dá niečo vylepšiť.
Spomínali ste pani námestníčku, že si možno všimla, ako robíte drobnosti navyše. Čo konkrétne?
Napríklad som spísala tipy pre pacientov, ako majú postupovať po uhryznutí človekom alebo zvieraťom, tiež som spracovala informácie o sadrovej fixácii. Pán prednosta doc. MUDr. Burda ich skontroloval a nemocnica dala vyrobiť informačné letáčiky. Aj týmto spôsobom môžeme lepšie edukovať pacientov.
Robím aj prednášky pre sestry pre vzdelávací portál eSestra, ale aj na rôzne semináre a kongresy, aby sme sa my sestry neustále vzdelávali. Lebo prípravou prednášok sa aj posúvam ďalej a prekonávam svoju trému (úsmev). Stále mám chuť sa vzdelávať a zlepšovať, a tak následne zlepšovať ošetrovateľskú starostlivosť o našich pacientov.
V rámci certifikačného štúdia ste sa venovali aj starostlivosti o pacientov s chronickými ranami. Čo ste sa naučili?
Zásadné je správne diagnostikovať ranu, aké má okraje, hĺbku, a určiť, ako ju správne ošetriť. Pretože na rôzny typ a stupeň chronickej rany ide rôzny typ terapie, krytia. Už neliečime len chronickú ranu, ale celého pacienta. Dôležitý je holistický prístup, pretože pacient môže mať diabetes a iné ochorenia, ktoré ovplyvňujú hojenie rany. Je dôležité pacientov veľa edukovať.
Aké chyby robia pacienti pri ošetrovaní si chronických rán?
Niekedy si pacienti obväzy prali s avivážou a čudovali sa, že sa im rany nehoja. Robili to v dobrej viere, ale takto si škodili. Ošetrovanie chronických rán sa výrazne posunulo vpred.
Aké vlastnosti určite musí mať sestra?
Musí byť silná, empatická, nesmie sa báť zmien a pre pacientov by mala byť takým slnkom. Hlavné je, aby jej nechýbala odbornosť. My zdravotníci sa neustále vzdelávame.
Aj učíte budúce sestry?
Áno, mám krátku prestávku, ale učila som študentky aj na strednej zdravotníckej škole a aj bakalárov na vysokej škole. Venujeme sa praxi, chodíme na oddelenia a tam preväzujeme, podávame ordinovanú terapiu, ale venujeme sa aj ošetrovateľskému procesu.
Máte nejaké pracovné či životné motto, ktorým sa riadite?
S úsmevom to ide ľahšie (úsmev). Znie to ako klišé, ale snažím sa, aby sme boli jeden tím a vtedy sa dá všetko spolu zvládnuť ľahšie. Napríklad aj hromadná nehoda.
Akú najväčšiu udalosť ste na klinike riešili?
Niekedy je náročný aj jeden pacient, keď hodiny bojujeme o jeho život. Musíme toho urobiť veľa, zapojiť lekárov z rôznych odborností. Zažili sme haváriu lietadla alebo autobusu či hromadnú nehodu viacerých áut. Keď príde niekoľko ťažko zranených pacientov, je to veľmi náročné.
Jedným z najväčších problémov v systémoch zdravotníctva je nedostatok sestier. O desať rokov bude tento problém na Slovensku ešte väčší, pretože najsilnejšie ročníky sestier odídu do dôchodku. Aké je riešenie?
Motivovať nové kolegyne, aby prišli. Aby videli, že tá práca je ťažká, ale zároveň je úžasná. Aby sa nevzdávali, lebo všetci nemôžeme ísť do zahraničia, nie je až také zlé zostať doma. My sme tie nositeľky zmien, ktoré urobia možno tú najväčšiu zmenu.
Na Slovensku určite nie je najhoršie zdravotníctvo na svete, za veľa vecí by sme mali byť vďační. Musíme vydržať a reálne implementovať potrebné zmeny. Kolegyne, ktoré majú 40 rokov praxe, nám odovzdávajú svoje skúsenosti, ale aj my mladšie kolegyne s vysokoškolským diplomom ich vieme naučiť nové postupy, ako sa starostlivosť o pacienta posúva ďalej. Pretože vzdelávanie je dôležité, nesmieme sa toho báť.
Myslíte si, že aj vy vydržíte na klinike viac ako 40 rokov?
Už mi nezostáva veľa (smiech). Zatiaľ si neviem predstaviť prácu na inom oddelení, ani na nejakom pokojnejšom mieste. S občasnými „odchýlkami“ som spokojná tam, kde som teraz. Moju prácu mám veľmi rada. To je na mne asi aj vidieť. Pretože byť sestrou je úžasné.