V piatok poobede ešte ošetrili mladíka so žihadlom v ruke a urobili CRP test chlapčekovi. Potom sme sa s Top sestrou Bc. Elenou Dobiasovou rozprávali o jej ceste v slovenskom zdravotníctve a o práci v ambulancii všeobecného lekára pre deti a dorast.
Počas chrípkovej sezóny niekedy vybavia aj viac ako 100 pacientov za deň. Súčasťou jej psychohygieny sú ticho a jazda na motorke. „Asi sa naozaj bude musieť spraviť triáž pacientov," hovorí o nedostatku pediatrov, pričom približne polovica z nich je v dôchodkovom veku.
Top sestra Bc. Elena Dobiasová pracuje vo všeobecnej ambulancii pre deti a dorast v Novej Dubnici pod vedením MUDr. Anny Šobáňovej.
Ako ste reagovali na nomináciu a víťazstvo v ankete?
Myslím si, že každá sestra si zaslúži ocenenie. Víťazstvo ma veľmi prekvapilo a potešilo. Oznámila mi to pani doktorka a blahoželala mi aj riaditeľka polikliniky v Dubnici nad Váhom, kde som predtým dlhšie pracovala v reumatologickej ambulancii. Myslím si, že aj odtiaľ som mala veľa hlasov.
Ako začala vaša cesta v zdravotníctve?
Pre zdravotníctvo som sa rozhodla na základnej škole, po ktorej som išla na strednú zdravotnícku školu v Topoľčanoch. Chcela som pracovať s deťmi a lákala ma aj chirurgia. To sa mi splnilo a dostala som sa na detskú chirurgiu v Národnom ústave detských chorôb v Bratislave, kde som pracovala sedem rokov. Potom prišli moje deti a po rodičovskej dovolenke som robila so seniormi. Následne som pracovala aj v internej a reumatologickej ambulancii.
Čím vás na začiatku zlákala práve chirurgia?
Ťahala ma rôznorodosť chorôb v chirurgii. Riešili sme úrazy, operácie vrodených chýb, náhle brušné príhody a mnoho iného. Bola som na oddelení pre deti do šesť rokov. V tom období som si urobila aj špecializačné štúdium intenzívna starostlivosť v pediatrii.
Neskôr ste získali vysokoškolský titul v odbore Ekonómia a manažment, zároveň máte tri deti. Ako ste to skombinovali so zdravotníctvom?
Vysokú školu som študovala popri rodičovskej dovolenke. Aj kvôli deťom som sa už nechcela vrátiť do režimu služieb v nemocnici a chcela som skúsiť niečo iné. Po vyštudovaní sa mi ale v ekonomickom odbore nepodarilo nájsť vyhovujúcu prácu. Vrátila som sa do zdravotníctva v mieste bydliska.
Ako ste zvládali kombináciu malé deti a vysokoškolské štúdium?
Veľmi ťažko (smiech). Bolo to náročné obdobie, hlavne to učenie a študovanie mnohých kníh, často po nociach. Štátnice som zvládla až na druhýkrát, ale dokázala som to.
Ako by ste porovnali starostlivosť o deti a o seniorov?
Starostlivosť je rozdielna možno iba v sesterských výkonoch, každá ambulancia má svoje špecifiká. Na každej ambulancii som sa niečo nové naučila. Ale zároveň každý pacient potrebuje veľkú pozornosť a trpezlivosť. Všetci chcú milú, šikovnú a chápajúcu sestričku.
Ako ste sa potom dostali do ambulancie všeobecného lekára pre deti?
Pracovala som v reumatologickej ambulancii a popritom som ešte chodila na detskú pohotovosť, kde som spoznala pani doktorku. Tá ma oslovila, a tak som tu. Vždy som chcela pracovať s deťmi. Vrátila som sa k tomu asi po 20 rokoch.
Akými prídavnými menami by ste charakterizovali vašu aktuálnu prácu? Aká je?
Práca s deťmi je pekná, zaujímavá a náročná. Sú to takí malí kamoši. Zdravíme sa, povieme si “čau” alebo si dáme “za päť”.
Ako by ste nám predstavili vašu ambulanciu a váš tím?
Sme súčasťou mestskej polikliniky, kde sú dve pediatrické ambulancie, dve oftalmologické, ORL, štyri ambulancie všeobecného lekára pre dospelých, dermatologická ambulancia. Náš tím tvorí pani doktorka, ja a v pondelky nám vypomáha ešte jedna sestra. Ona tu predtým pracovala a teraz je na materskej.
Vraj máte aj samostatnú čakáreň pre deti do troch rokov.
Áno. Sú v nej aj prebaľovacie pulty pre bábätká, náhradné plienky. Deti tam majú hračky a knižky, radi sa tam hrajú a niekedy tam chcú zostať aj po vyšetrení. Deti od nás dostávajú zdravý cukrík (hroznový cukor) alebo nejakú pozornosť, napríklad omaľovánku. Po očkovaní dostávajú diplom za statočnosť.
Ako vyzerá váš bežný deň v ambulancii a prerozdelenie pacientov?
Môj deň začína už deň predtým, keď si všetko musím nachystať: zdravotne záznamy deti, čo prídu na prevenciu a poradňu, doplniť vakcíny, materiál atď. Ráno chodím na 7:00. Začíname preventívnými prehliadkami u starších detí. Následne doobeda prichádzajú chorí pacienti, robím výtery, odbery krvi, CRP testy, injekcie, občas glykémia atď. Popritom veľa telefonátov. Potom máme obed a poobede prichádzajú na poradňu bábätká. Po nich ešte robíme administratívu, ktorej je veľa.
Prečo je to rozdelené práve takto?
Je dôležité, aby sme oddelili zdravých a chorých. A do ôsmej chodia zdraví aj preto, aby sme im mohli zobrať krv a odoslať ju na rozbor. Počas obeda sa zapnú germicídne žiariče, ambulancia sa dezinfikuje a poobede môžu prísť zdravé bábätká na poradňu.
Kedy máte najväčší nával pacientov?
Cez leto máme menej pacientov, hoci minulé leto bolo horšie kvôli vyššej chorobnosti. Počas leta až tak nechodia škôlkari, ale skôr starší pacienti. Najviac pacientov máme počas chrípkovej sezóny od októbra až do februára. Vtedy k nám chodí aj vyše sto pacientov denne a občas sa stane, že nemáme obednú pauzu a až poobede sa zastavíme na desať minút. Pani doktorka veľa poúča rodičov našich malých pacientov.
Prídu k vám niekedy aj deti, ktoré potrebujú akútnu pomoc?
Niekedy k nám prinesú na rukách dieťa zo školy, že mu prišlo zle. Alebo jeden chlapec mal silnú alergickú reakciu na zložku jedla. Dal si cukrík od kamaráta, pretože to chcel vyskúšať, hoci vedel, že ho to ohrozí. Mama mu pritom balila a pripravovala všetko jedlo kvôli jeho alergii. Chlapec potom sľúbil, že už to nikdy neurobí. Cez leto sú časte aj poštípania od rôzneho hmyzu.
Ako sa zmenila práca s deťmi?
Zmenilo sa to, že deti sú rozmaznanejšie a pred rodičmi nemajú rešpekt. Dnes má každý právo a ohradzuje sa ním, ale občas chýba pokora a sedliacky rozum. Dávame rodičom aj rôzne materiály, aby vedeli ako majú postupovať, kedy ísť k lekárovi, ale niektorým sa to nechce študovať.
Pomáha vám elektronické zdravotníctvo a nové technológie?
Je to trošku jednoduchšie, že všetko máme zapísané na jednom mieste – v počítači. Kedysi sa písalo do kalendára, do zošitov, ale ja som to zrušila. Vďaka novým technológiám môžeme robiť v ambulancii CRP test, test na streptokoka, máme pevne zabudované germicídne žiariče. Tiež máme webstránku, kde sú informácie pre rodičov, chorí sa môžu sa objednať na vyšetrenia elektronicky a výborné sú eRecepty.
Ako sa vyvíja zdravotný stav našich detí?
Určite je viac detí so zlým držaním tela, menej sa hýbu aj kvôli mobilom atď. S tým súvisí aj hmotnosť detí. A pribúdajú psychické problémy.
S ktorými nemocnicami najviac spolupracujete?
Posielame deti na rôzne vyšetrenia, najviac do Dubnice nad Váhom, Ilavy, Trenčína, do Považskej Bystrice, ale aj do Bratislavy. Niektoré odborné ambulancie sú len v Bratislave. V Trenčíne je nedostatok lôžok, a preto na plánovanú hospitalizáciu posielame do Považskej Bystrice, aj ked je ďalej, asi 35 kilometrov. V posledných rokoch asi najviac pribudli deti, ktoré posielame na endokrinológiu, alergológiu, psychológiu, očnú ambulanciu.
Keby ste mali čarovný prútik, čo by ste v našom zdravotníctve zmenili?
Myslím si, že financie v zdravotníctve sú zle prerozdeľované. Opakované vyšetrenia a práca prístroja je zaplatená viac ako práca človeka. Chýba personál, pretože ten nie je motivovaný a zaplatený. A určite by sa mala zmeniť aj mentalita ľudí. Každý má svoj rozum, ale chcela by som, aby si niektorí rodičia a aj pacienti dali od nás aj poradiť. Každé vyšetrenie v odbornej ambulancii má svoju postupnosť, najskôr je vyšetrenie u nás, odbery krvi, poprípade iné vyšetrenie a až potom odborná ambulancia. Už v internej a v reuamtologickej ambulancii som zažila, že niektorí pacienti prišli už s jasnou diagnózou, pretože si to našli cez Google alebo ChatGPT.
V čom je komunikácia s deťmi iná?
Treba sa prispôsobiť ich veku, rozprávať s nimi milo, hravo a kamarátsky. Využívame vysvetľovanie a odmeny. Pomáha, keď dieťa vie, čo ideme robiť. V tomto je pani doktorka úžasná. Deti sa najviac boja očkovania.
Ako pristupujete k rodičom, ktorí odmietajú očkovania?
Pani doktorka odporúča všetky očkovania, ale máme aj nezaočkované deti. Rešpektujeme rozhodnutie rodičov, sú opakovane poučení o rizikách neočkovania a podpíšu odmietnutie. Niektorí rodičia si čítajú publikácie, ktoré nie sú od lekárov, a majú veľa nepresných informácií.
Spomínate si na nejaké vtipné detské hlášky?
Napríklad pri očkovaní. Deti sa prirodzene boja, tak im hovoríme, že to bude „ raz dva tri a už to je,“ a dieťa je prekvapené, že to nebolelo a zrazu sa cíti hrdinsky (úsmev). Myslím si, že aj rodičia by mali doma viac vysvetľovať, čo sa bude diať. Je lepšie, keď je dieťa pripravené a vie, že sa bude očkovať.
Aké najťažšie momenty ste v ambulancii zažili?
Vtedy si človek uvedomí, čo má doma. Som vďačná za zdravé deti. Spomedzi našich pacientov nám zomrelo aj jedno bábätko, ktoré malo vrodenú genetickú chybu. Mali sme aj onkologické ochorenia u detí, ale dopadlo to dobre.
Čo je pre vás najlepšou psychohygienou?
Chvíľku potrebujem ticho, napríklad absolvujem cestu domov v tichu a potom už zvládnem domáce práce. Chodievam autobusom alebo občas na bicykli. Ale som vďačná za moju prácu, je to pekná práca a vždy som chcela robiť s deťmi. Cez víkend si oddýchnem aj jazdou na motorke. Mám Choppera (úsmev).
A do práce na motorke nechodíte?
Bola som raz, ale nemám kde parkovať. A nechcem ráno budiť celý panelák (smiech). Ale cez víkend mám takú psychohygienu, že sa sústredím len na cestu a nerozmýšľam nad prácou.
Čo je na vašej práci najkrajšie?
Najkrajšie je, keď príde dieťa na kontrolu a už je zdravé. Je úplne iné, veselé, usmiate. Aj v nemocnici ma to veľmi tešilo, hoci tam sa deti uzdravili po dlhšej dobe, niekedy po mesiaci atď.
A čo je na vašej práci najnáročnejšie?
Práca s ľuďmi si vyžaduje celého človeka, to znamená, že keď príde chorý, vtedy mu musíme dať pochopenie, radu, úsmev a veľa energie zo seba. A to niekoľkokrát denne.
Odkiaľ máte pacientov okrem Novej Dubnice a okolitých obcí?
V Trenčianskych Tepliciach skončili dve pani doktorky, jedna zomrela a druhá išla do dôchodku, takže aj odtiaľ ich máme dosť.
Približne polovica pediatrov je v dôchodkovom veku. Čo bude ďalej?
Neviem, čo bude. Asi sa naozaj bude musieť spraviť triáž pacientov, či majú alebo nemajú ísť k lekárovi. Rodičia sa niekedy nezamyslia nad tým, či treba alebo netreba ísť. Chýba tiež taká výchova k zdraviu. Tínedžer príde s miernou bolesťou hrdla, že chce nejaké lieky, ktoré sú pritom dostupné v lekárni bez lekárskeho predpisu.
Máte nejaké životné motto?
Byť štaštný a robiť šťastných druhých okolo seba. Život je krátky na to, aby sme si robili zle.