Zdravotníctvu je verná už viac ako 33 rokov. Vyštudovala odbor detská sestra na Strednej zdravotníckej škole v Martine a ako absolventka začínala na chirurgickom oddelení, kde potom pôsobila dlhé roky. Aktuálne už desať rokov pracuje v dermatovenerologickej ambulancii. Je hrdou matkou troch dcér, pričom dve sa vydali podobnou životnou cestou a stali sa z nich úspešné lekárky.
Miluje svoju prácu, ktorú vníma ako poslanie. Momentálne sa pripravuje na rolu starej mamy, na čo sa nesmierne teší. Zhovárali sme sa s Top sestrou Danou Lehotkaiovou.
Aká bola vaša reakcia, keď ste sa dozvedeli o víťazstve v ankete Top sestry na Slovensku?
Veľmi ma prekvapilo už to, keď som sa dozvedela, že som nominovaná. To bolo moje malé víťazstvo a zároveň veľká odmena za dlhoročnú prácu. Samozrejme, vypadla mi aj slza dojatia. Ani som nedúfala, že vyhrám, veď som z menšej nemocnice. O to viac ma moje víťazstvo potešilo, veľmi si to vážim a ďakujem všetkým, ktorí ma nominovali a ktorí za mňa hlasovali.
Chceli ste sa odmalička stať sestrou? Prečo ste si vybrali toto povolanie?
Odmalička som túžila byť učiteľkou v materskej škole, ale keďže som chodila na náboženstvo, vtedajší systém mi to nedovoľoval. Keďže mám rada malé deti a nemohla som ich učiť, tak som sa rozhodla ich liečiť. A tak moje kroky viedli na zdravotnícku školu v Martine, odbor detská sestra.
Rozhodli ste sa pre svoje povolanie sama alebo ste mali vzor?
O tom, že budem detská sestra, rozhodla láska k deťom. Moja triedna pani učiteľka ma síce nahovárala na dopravnú školu vo Zvolene, ale ja som si stála za svojím.
Ako si spomínate na svoje začiatky v povolaní sestry?
V období, keď som nastupovala do zamestnania, bolo sestier na detských oddeleniach nadbytok, takže moje kroky viedli na chirurgiu. A moje začiatky? Neboli veru ľahké, chirurgia je náročný, ale za to krásny odbor a rýchlo mi prirástla k srdcu. Vďaka mojej staničnej sestre a skvelým kolegyniam som sa zabehla veľmi rýchlo.
Máte pokračovateľa vo svojich deťoch? Rozhodli sa ísť vo vašich „šľapajach“? Alebo kráčajú inou cestou?
Mám tri dcéry, na ktoré som veľmi hrdá. Často som im doma rozprávala príbehy z práce, ony ma rady počúvali a zdieľali so mnou všetky úspechy aj neúspechy. Ani tie ich neodradili od toho, aby kráčali rovnakou cestou. V mojich šľapajach sa rozhodli ísť najmladšia Timejka a najstaršia Martinka, z ktorých sú dnes úspešné lekárky. Prostredná dcéra Romanka je celý tatino, k zdravotníctvu nikdy neinklinovala, vybrala sa úplne iným smerom, vyštudovala policajnú akadémiu.
Ako s odstupom času hodnotíte povolanie sestry? V čom vás táto práca napĺňa?
Doba je rýchla, pribúdajú nové diagnostické metódy, nová liečba, zmeny v organizácii práce a tomuto všetkému sa musíme prispôsobiť. Ale aj napriek rýchlej dobe nemôžeme zabúdať na pacienta. Veď byť sestrou je nielen povolanie, ale zároveň aj poslanie. Najväčší zmysel mi dáva, keď môžem niekomu uľaviť, povzbudiť ho alebo byť mu oporou. Už len úsmev od pacienta alebo slovo „ďakujem“ mi pripomenie, prečo to robím.
Ako absolventka ste začínali na chirurgickom oddelení, neskôr ste si v tejto špecializácii doplnili aj vzdelanie. Prečo ste sa napokon ocitli v dermatovenerologickej ambulancii?
Žiaľ, časom prišli zdravotné problémy s krčnou chrbticou, ktoré mi už nedovoľovali zdvíhať ťažšie bremená, a tak som požiadala o prácu na jednu zmenu. V tom období hľadali sestru na kožné oddelenie a ja som túto ponuku s radosťou prijala. V máji to bolo desať rokov.
Za viac ako tri desaťročia v profesii sestry ste sa stretli s veľkým počtom pacientov. Na aké zážitky s nimi si spomínate?
Za tie roky bolo tých zážitkov až-až, či už veselých, alebo smutných, ale najviac ma vždy pobavia deti. Sú také milé a pravdovravné. Rodičia sa u nás často dozvedia také veci, ktoré o svojich ratolestiach ani len netušili.
V mnohých špecializovaných odboroch každý rok pribúdajú pacienti. Rastie táto krivka aj u vás?
Áno, pacientov pribúda, súvisí to aj s tým, že na periférii ubúdajú ambulancie. Keď som nastúpila na kožné oddelenie, tak v bojnickej nemocnici bola jedna kožná ambulancia. Potom sme postupne rozbehli druhú a teraz už máme tri ambulancie.
S akými diagnózami prichádzajú pacienti najčastejšie?
Najčastejšie sú to rôzne zápalové ochorenia kože, kožné nádory, infekcie, alergické reakcie a z času na čas k nám zavítajú aj pacienti s pohlavnými chorobami.
Ako sa vám pracuje s vašimi kolegami na oddelení?
Keďže naša ambulancia je v inom pavilóne ako kožné oddelenie a moja pracovná vyťaženosť je vysoká, tak sa s kolegyňami z oddelenia stretávam málo. Kontakt udržujeme v rámci prevádzkových porád a v období dovoleniek im chodím na oddelenie vypomáhať. Všetky kolegyne, počnúc vedúcou sestrou, sú veľmi milé, ústretové a pacienti ich majú radi.
Mojou spriaznenou dušou je kolegyňa z vedľajšej ambulancie. Väčšinu svojho pracovného času trávim s pánom primárom MUDr. Tiborom Štovčíkom, ktorého si veľmi vážim, pretože nie je len mojím šéfom, ale hlavne učiteľom.
Na Slovensku chýba čoraz väčší počet sestier. Ako je to vo vašej nemocnici?
Situácia so sestrami je podľa mňa nielen celoslovenský, ale aj celosvetový problém. Čo sa týka našej nemocnice, určite chýbajú sestry na lôžkových oddeleniach. Väčšina zo sestier, ktoré tam pracujú, je už v mojom veku a nové kolegyne prichádzajú v menšom počte, ako by naša nemocnica potrebovala.
Prečo podľa vás klesá záujem o povolanie sestry?
Myslím si, že je to v zmene systému vzdelávania a v nedostatočnom finančnom ohodnotení sestier, ktoré nezodpovedá náročnosti a zodpovednosti ich práce. Veľký vplyv má aj fyzická a psychická záťaž, práca na zmeny, nočné služby, nadčasy.
Čo by ste vo všeobecnosti odporučili ľuďom, aby sa nemuseli stať pacientmi vašej ambulancie?
Určite zdravý životný štýl, pravidelnú starostlivosť o kožu primerane veku, neodkladanie ťažkostí na neskorší čas, fotoochranu, dostatočnú hydratáciu. V prípade dispenzarizácie pacienta dodržiavanie termínov kontroly.
Ako pokročila diagnostika dermatologických ochorení v porovnaní s rokmi, keď ste začali pracovať po štúdiu?
Už je to úplne iný svet, disponujeme modernou technikou. Napríklad znamienka vyšetrovali lekári iba pohľadom, teraz už máme v každej ambulancii dermatoskop a v našej ambulancii aj digitálny dermatoskop. Na diagnostiku plesňových a infekčných ochorení používame moderné mikroskopy, na diagnostiku alergií máme európsku sadu epikutánnych testov. Obdobie covidu nám prinieslo PCR sety, ktoré využívame na diagnostiku pohlavných chorôb.
Aký prístup majú pacienti, ktorí prichádzajú za vami do ambulancie? Sú vám vďační za službu a pomoc?
Práca s ľuďmi je náročná, a hlavne s chorými ľuďmi. Dôležitá je správna komunikácia s pacientom, ľudský prístup a trpezlivosť. Naším cieľom je, aby pacienti odchádzali od nás spokojní a s úsmevom. Myslím si, že sa nám to v dosť veľkej miere darí.
V médiách sa občas objavia správy o tom, ako sa pacienti vyhrážali zdravotníckemu personálu a podobne. Stalo sa vám niekedy, že ste museli riešiť aj takéto nepríjemné situácie?
Pri takom veľkom tlaku pacientov občas narazíme aj na konfliktné situácie, ale našťastie sa nám to vždy darí správnou a empatickou komunikáciou vyriešiť a do krajností to nikdy nezašlo.
Ako si spomínate na obdobie pandémie? Ako sa situácia dotkla vašej ambulancie?
Nebolo to ľahké obdobie. S ohľadom na covidové opatrenia bolo naše oddelenie zatvorené. Naši pacienti indikovaní na hospitalizáciu museli ležať na iných oddeleniach, na takzvaných plávajúcich lôžkach. Špecializované ambulancie mimo nemocnice nepracovali, a tak sme pocítili enormný tlak pacientov. Kožné ambulancie v nemocnici pracovali bez obmedzenia.
Čo by sa malo v zdravotníctve zmeniť a čo by sa malo promptne riešiť?
V zdravotníctve je množstvo problémov, o ktorých všetci vieme a, žiaľ, nie je v našej kompetencii ich vyriešiť. Snažíme sa však začať od seba, tešiť sa z maličkostí a robiť zmeny v meradle, ktoré nám to dovoľuje. V tomto smere cítime v našej ambulancii aj podporu vedenia, ktoré napríklad zakúpilo pre našich pacientov novú modernú fotokabínu.
Ak by to bolo možné, čo by ste zmenili vo vašej práci?
Určite by som privítala nové priestory a ďalšie nové prístrojové vybavenie, napríklad laser celotelový dermatoskop, aby sme udržali krok s dobou.
Práca sestry je fyzicky aj psychicky náročná. Ako trávite svoj voľný čas?
Môj voľný čas je vzácny, deti mi síce vyleteli z hniezda, ale starám sa o svojich vyše 80-ročných rodičov. Hlavu si však vyvetrať musím, najradšej chodím na bicykel, do prírody, na turistiku, nordic walking a v zime sú to bežky alebo jumping. Energiu mi dobíjajú piatkové večery v kruhu priateľov, ktoré sa už stali našou tradíciou.
Akým heslom sa vo vašom živote riadite? Čo je pre vás v živote prvoradé?
Neriadim sa v živote konkrétnym heslom, ale svojimi životnými skúsenosťami. Aj svojim dcéram som vždy hovorievala: „Pomáhajte a buďte dobré k ľuďom, potom aj oni budú dobrí k vám a vážte si každého človeka bez rozdielu.“
A čo je pre mňa v živote najdôležitejšie? Jednoznačne moja rodina – manžel Roman a naše dcéry, ktorí sú pre mňa veľkou oporou. Vážim si svojich rodičov, ktorí ma priviedli k viere. Tá mi pomáha prekonávať ťažšie chvíle a prináša mi vnútorný pokoj. A čoskoro sa mi splní ďalšia krásna rola – stanem sa babkou, na čo sa už nesmierne teším.