Od detstva sa pohybovala v zdravotníckom prostredí, a tak bol výber strednej školy, ako aj budúceho povolania jasný. Začínala vo svojom rodisku v Šrobárovom ústave v Dolnom Smokovci, neskôr pôsobila na stomatologickej klinike vo Všeobecnej fakultnej nemocnici v Prahe a už takmer 15 rokov sa stará o pacientov na ultrasonografickom pracovisku rádiologického oddelenia v Národnom ústave detských chorôb.
Vzdelanie si doplnila v odbore Ošetrovateľstvo na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach a následne na Vysokej škole sv. Alžbety v Bratislave. V súčasnosti pokračuje v špecializačnom štúdiu MPH.
Rozprávali sme sa s Top sestrou Mgr. Zuzanou Turčáni z ultrasonografického pracoviska z Národného ústavu detských chorôb v Bratislave.
Aká bola vaša reakcia, keď ste sa dozvedeli o víťazstve v ankete Top sestry?
Ostala som veľmi prekvapená. Potešilo ma to, rovnako ako ma potešila nominácia od mojej vrchnej sestry. Fandili mi známi, rodina, kamaráti aj kolegovia, no nečakala som až takýto úspech. Naozaj ma to veľmi potešilo.
Kedy ste sa rozhodli, že sa chcete stať sestrou?
Som zo zdravotníckej rodiny, babka bola sestra, moji obaja rodičia sú RTG laboranti, ujovia sú lekári... Takže som detstvo prežila na RTG pracoviskách a v tmavých komorách, kde sa ešte niekedy vyvolávali snímky, a cez prázdniny som si na ne písala tušom.
Keď som ukončila základnú školu, tak som mohla ísť na gymnázium bez prijímacích skúšok alebo na zdravotnícku školu, čo bola v 90. rokoch prestížna škola. Otec mi povedal: „Zuzi, chorí budú stále, pôjdeš na zdravotnú“. A tým, že som sa odmala pohybovala v zdravotníckom prostredí, tak to bolo pre mňa prirodzené.
Keď som robila magisterskú prácu, tak som si vybrala tému Motivačné faktory pri výbere povolania sestra a ukázalo sa, že rodina veľmi ovplyvňuje výber sesterského povolania, a väčšina tých, ktorí si ho vybrali, majú nejakého zdravotníka v rodine.
Začínali ste v Šrobárovom ústave v Dolnom Smokovci. Prečo práve tam?
Pochádzam priamo z Dolného Smokovca, narodila som sa v Tatrách a 20 rokov som tam žila. Keď som prišla do Popradu na zdravotnícku školu, tak sa zo mňa smiali, že dievča z lesa, lebo som v lese prežila naozaj celé detstvo. Po zdravotníckej škole som si rozposlala žiadosti o zamestnanie do Popradu a okolia.
Zo Šrobárovho ústavu sa mi ozvali ako prví, že ma prijímajú. Bola som tam tri roky, prešla som si oddeleniami s rôznymi detskými vekovými kategóriami a nakoniec som sa dostala na jednotku intenzívnej starostlivosti.
Kam smerovali vaše kroky potom?
Odišla som si doplniť vzdelanie do Košíc na Univerzitu Pavla Jozefa Šafárika, kde som získala bakalársky titul v odbore Ošetrovateľstvo, a následne do Bratislavy, kde som tiež krátko pracovala v Nemocnici sv. Cyrila a Metoda na Antolskej ulici na lôžkovom oddelení na neurológii. Potom sme sa s bývalým manželom presťahovali do Prahy, pretože tam dostal pracovnú ponuku.
Bol pre vás ako rodenú Tatranku prechod do Prahy ťažký?
Ani nie, ja som mestský človek, lebo aj Košice a Bratislava, kde som bola predtým, sú veľké mestá, ale nevyrovnajú sa Prahe. Tú doteraz milujem a pravidelne navštevujem. Považujem ju za svoj druhý domov. Stále tam mám veľa priateľov a raz tam možno aj s manželom skončíme.
V čom na základe vašej osobnej skúsenosti vidíte rozdiely v českom a slovenskom zdravotníctve?
Na české zdravotníctvo pozeráme s veľkým rešpektom, oni pracujú na tej svojej excelentnosti roky, náskok majú aj historicky. Hlavný rozdiel spočíva v rozsahu financií, slovenské zdravotníctvo je podfinancované. Česi majú napríklad kvalitnú zdravotnú starostlivosť, lepšie výsledky v počte liečiteľných úmrtí.
Roky som pracovala na stomatochirurgii ako inštrumentárka. Boli sme koncové pracovisko pre Stredočeský kraj a aj výučbové pracovisko študentov zubného lekárstva, čiže to bola výkladná skriňa stomatológie, a to tak personálne, ako aj vybavením.
Mala som možnosť vyskúšať si aj švajčiarske zdravotníctvo (niekoľko rokov sme tam žili), no nie ako sestra, ale ako pacient. Porodila som tam svoju druhú dcéru. Slovenský zdravotnícky systém je centralizovaný, vo Švajčiarsku je zdravotníctvo decentralizované do kantónov, ktoré si samy regulujú a financujú zdravotnú starostlivosť.
Môže sa tam teda stať, že v každom kantóne platíte inú výšku zdravotného poistenia, pričom je tam vyše 50 zdravotných poisťovní. Funguje to tak, že podľa sumy, ktorú človek zaplatí za poistenie, sa následne odvíjajú doplatky. Takže švajčiarske zdravotníctvo je úplne iný svet. Súčasne je však jedno z najlepších na celom svete.
Ako dlho ste žili vo Švajčiarsku?
Štyri roky. Potom sme sa vrátili naspäť na Slovensko. To som bola ešte na materskej, no oslovil ma už súčasný kolega - kamarát mojich rodičov, ktorý pracuje ako RTG laborant v Národnom ústave detských chorôb, s tým, že vie, že som sa po rokoch vrátila zo zahraničia a že budem určite hľadať prácu sestry. U nás na oddelení sa vtedy uvoľnilo mieso, tak sa ma spýtal, či tam nechcem nastúpiť.
Povedala som si, že niekde začať musím a potom sa poobzerám po niečom inom. Zapáčilo sa mi tu a zostala som. Už je to skoro 15 rokov, čo som v ambulancii. Páči sa mi moja práca s deťmi aj kolektív, sme tu mladší aj starší, a všetci si skvelo rozumieme.
Ako vyzerá váš bežný pracovný deň?
Od začiatku pracovnej doby sú to preteky s časom. V ambulancii sme dve sestry a dvaja lekári. Prichádza k nám extrémne množstvo pacientov, približne 60 detí denne. Ráno začíname hospitalizovanými deťmi, deťmi pred operáciami, nasledujú kontroly po výkonoch.
Plynule nadväzujú ambulantní pacienti z našej polikliniky, urgentného príjmu, našich odborných ambulancií a aj pacienti, ktorých k nám posielajú pediatri z celého Bratislavského kraja. Vyžaduje si to skvelé manažérske a komunikačné schopnosti, aby všetko prebehlo kvalitne a k spokojnosti všetkých zúčastnených.
Ja som taký styčný dôstojník, ktorý je medzi čakárňou a ambulanciou. Preberám žiadanky, vybavujem telefonáty, objednávam pacientov na vyšetrenie, komunikujem s pacientami a rodičmi v čakárni, spracúvam dokumentáciu. Riadime aj vyšetrenia na operačných sálach, poprípade na oddeleniach detí, ktoré nemôžu prísť do našej ambulancie kvôli svojmu zdravotnému stavu.
Vysvetľujem pacientom, ako sa majú pripraviť na vyšetrenie, a pomáham lekárovi počas vyšetrenia. Dôležitá je tiež odbornosť, aby som dokázala zvážiť zdravotný stav pacientov a vyhodnotiť urgentné stavy a pacientov, ktorí môžu na vyšetrenie počkať.
S akými zdravotnými problémami prichádzajú pacienti najčastejšie?
Keď to zovšeobecním, tak sú to hlavne bolesti brucha, čo, samozrejme, môže mať veľké množstvo dôvodov. Vyšetrujeme skoro všetko, čo vám len napadne, všetko od sona brucha, malej panvy, uzlín, svalov, šliach cez kĺby až po vyšetrenia ciev a vnútorných orgánov.
Ako prebieha vyšetrenie?
Pacient príde do kabínky, kde sa pripraví na vyšetrenie konkrétnej časti tela. Vyzlečie sa, odloží si veci a prichádza dovnútra, kde sa uloží na lôžko, a lekár po krátkej anamnéze urobí vyšetrenie sonom. Pozitívum je, že v 90 % prípadov sú prítomní rodičia, ktorí počas vyšetrenia pomáhajú dieťaťu a uľahčujú tak spoluprácu.
Koľko trvá vyšetrenie?
Rôzne – podľa toho, čo sa vyšetruje, a aký je zdravotný stav dieťaťa. Niekedy sa všetko predlžuje, keď je dieťa nepokojné, ubolené, bojí sa a nevydrží ležať tak dlho, ako si to vyšetrenie vyžaduje.
Čo robíte v prípade, keď dieťa nespolupracuje alebo sa bojí?
Pamätám si zo školy na vetu profesorky, že dieťa nie je malý dospelý. A je to tak, my musíme ku každému malému pacientovi pristupovať individuálne a citlivo. Deti si vyžadujú úplne iný prístup ako dospelí. Tým, že aj ja som mama a tiež som mala bojazlivejšie deti, tak si predstavím, ako by som reagovala ja a ako by reagovali moje deti.
Treba voliť vhodný prístup v závislosti od veku dieťaťa, iný prístup zvolím pri trojročnom dieťati a iný pri pätnásťročnom dievčati, ktoré sa nás už hanbí. Dôležité sú komunikácia, úsmev, pohladenie. Nad každým lôžkom máme televízor, na ktorom sa prehráva rozprávka. My nesonujeme. My masírujeme, hladkáme, fotíme, zabávame sa, snažíme sa odpútať pozornosť.
Stalo sa na vašom pracovisku, že ste nedokázali vyšetriť dieťa, pretože nespolupracovalo?
U nás sa to ešte nestalo. Veľakrát k nám pošlú dieťa s tým, že je nevyšetriteľné, a my ho vyšetríme.
Čím je špecifický detský pacient v porovnaní s dospelým?
Detskému pacientovi sa treba viac venovať. Dospelému poviete vyzlečte sa, ľahnite si, a on to urobí. Dieťa nevie, čo sa deje, je tam prirodzený strach z neznámeho, sonografiu nepozná, keď si ľahne na lôžko, bojí sa, že ideme pichať, a tam nastupujeme, vysvetľujeme, ukazujeme, povzbudzujeme. Informovanosť je základ.
Človek inak reaguje, keď má informácie a rozumie situácii. U detského pacienta si tiež treba získať dôveru. Treba s ním komunikovať, chváliť, upokojovať a odpútavať pozornosť.
Aké predpoklady na výkon svojho povolania by podľa vás mala spĺňať sestra?
V ambulancii je to jednoznačne odbornosť, empatia a asertivita. Zásadná je tímová práca s lekárom. Sestra by mala mať hlavne výborné komunikačné zručnosti. Vstupuje väčšinou do kontaktu s pacientom ako prvá, to významne ovplyvní celkovú komunikáciu, a vhodnou komunikáciou výrazne uľahčí prácu lekárom. Sestra tiež manažuje chod čakárne.
Na záver, jednou z vašich srdcových záležitostí je Afrika. Čím si vás získala?
Afriku som navštívila dvakrát - bola som na safari počas migrácie zvierat v Namíbii a v Keni. Nahovoril ma môj súčasný manžel, ktorý je zoológ, entomológ a milovník prírody. Hoci milujem cestovanie, Afrika bola pre mňa úplne neznáma. Ale bol to veľký zážitok. To nie je zoo, sedíte v džípe, v savane, okolo vás prechádzajú slony, levy, žirafy...
Je to nádhera. Splnila som si svoj sen a videla som aj slony s obrovskými klami a za nimi zasnežené Kilimandžáro. Môj sen je navštíviť Afriku ešte raz, ale bola by to Juhoafrická republika, ktorú zatiaľ poznám len z krátkeho pobytu na letisku.