Vždy ste chceli byť sestričkou? Čo vás viedlo k tomuto povolaniu? Mali ste v detstve nejaký vzor?
Musím povedať, že pôvodne som sestričkou nechcela byť. Z gymnázia ma to ťahalo skôr na medicínu, chcela som byť lekárkou. Na lekársku fakultu som sa nedostala, skončila som medzi neprijatými. Navyše sa mi skomplikovala rodinná situácia. Takže som pochopila, že má so mnou Boh iné plány a treba ísť ďalej.
Musela som sa rozhodnúť, či chcem zostať nejakým spôsobom v zdravotníctve alebo pôjdem úplne iným smerom. Nakoniec som sa rozhodla, že keď už nemôžem byť lekárkou, tak budem dobrou sestrou. Vyštudovala som vyššiu odbornú školu v Martine a ukončila som štúdium ako diplomovaná všeobecná sestra. Učili nás tí istí lekári, čo aj medikov. Bolo to drsné štúdium, ale veľmi rada naň spomínam. Tým, že boli na nás takí prísni, „vycepovali“ z nás dobré sestry. Potom prišli nové podmienky, a tak som už popri zamestnaní pokračovala v bakalárskom a magisterskom štúdiu. Hneď ako sa dalo, doštudovala som si ešte špecializáciu v odbore anestéziológia a intenzívna starostlivosť.
Máte v rodine nejakých lekárov či sestry?
V našej rodine nemáme nikoho so zdravotníckym povolaním okrem jednej sesternice. Pochádzam zo siedmich súrodencov a všetci sú orientovaní skôr na technické a remeselné práce. Ja som úplná výnimka. Ani vzor som nijaký nemala. Iba z detstva si pamätám televízny seriál o sestričke Stefanie. Už vtedy mi to bolo také srdcu blízke, ako dokáže sestra byť tak blízko pacientom, dokonca bližšie ako lekár. Sestra je pri ňom stále. Ona pozná troška aj to rodinné pozadie, vie, ako to má aj mimo nemocnice. Čiže už ide o trocha iný pohľad na pacienta, ako má lekár.
A čo prvá práca?
Po skončení školy približne pred dvadsiatimi rokmi bolo sestričiek veľa, tak som sa do práce nedostala. Aj som sa bola v nemocnici v Trstenej pýtať na zamestnanie, ale odmietli ma prijať. Keďže som potrebovala financie, odišla som do Viedne pracovať ako opatrovateľka. Práca so starými ľuďmi bola síce fajn, mala som aj dobré, aj zlé rodiny, keď som musela vypomáhať aj v domácnosti, ale táto práca ma vôbec nenapĺňala. Peniaze sme v rodine potrebovali, pomáhala som rodičom. Takto som vydržala dva roky. Potom som sa rozhodla vrátiť na Slovensko. Opäť som sa obrátila na nemocnicu v Trstenej, či by som tam mohla pracovať. Opäť ma odmietli, a tak som ich požiadala, či si môžem tri mesiace odrobiť na „áre“ kvôli praxi. Vždy má lákalo toto oddelenie, tak som sa rozhodla, že budem pracovať bez nároku na mzdu, len aby som získala aspoň trochu praxe.
Podarilo sa to? Získali ste prax? Kto vám pomohol?
Získala som prax, dievčatá mi veľa ukázali. Mojím vzorom sa stala moja prvá vrchná PhDr. Evka Medvecká a bývalá pani primárka MUDr. Dagmar Hritzová. Ony boli v začiatkoch moje oporné body, keď sa stretnete s „intenzívistikou“, s prvými úmrtiami a so všetkým, čo prináša práca na takom ťažkom oddelení. Obidve sú vysoko erudované, inteligentné, empatické, obidve osôbky, na ktoré v celom svojom živote nikdy nedám dopustiť. Pani Medvecká pracuje v ADOS a učí aj na vysokej škole. Kedykoľvek je ochotná pomôcť a naďalej je mojím vzorom. Pani doktorka Hritzová pracuje teraz ako primárka na paliatívnom oddelení a jej láskavé srdce a prístup k pacientom som vždy obdivovala.
Spomínali ste prvé úmrtia pacientov. Ako ste to zvládali?
Prvé úmrtia boli také, že som si ich preplakala, ale až potom doma. Moji rodičia by vám to potvrdili. Neskôr som sa to snažila pochopiť. Keďže som študijný typ, potrebujem mať široký záber, tak som sa pustila do vzdelávania. Keď mi na škole odporučili dve knihy, ja som sa učila zo šiestich. A tak som si začala objednávať knihy o fyziológii, patológii, farmakokinetike, dynamike... Aby som sa inteligenčne dostala na takú úroveň, aby som si všetko vedela dať do súvisu, ako to prebieha, a bola na to aj pripravená.
Takže ste sa vlastne ďalej samovzdelávali.
Samozdelávanie bolo a je, dá sa povedať, mojím základom. Kolegyne na oddelení sa smejú, že jediná, ktorú stretnú na ARE s odbornou knihou v ruke, som ja. Takto to je už dvadsať rokov. A keď prišli nové sestričky, tak som im strčila do ruky knihy, prípadne som im ukázala, ktoré si majú zaobstarať, alebo som ich objednala. A aj som ich preskúšavala (smiech). Niektoré nechceli so mnou slúžiť. Báli sa, lebo vedeli, že ich prevetrám z resuscitácie, liekov, ukážem pomôcky, čo musia jednoducho vedieť, ak chcú pracovať na takomto oddelení. V Martine nás učili, že všetko, čo neviete, môže vášmu pacientovi ublížiť. To je dodnes moje motto. Aj keď už mám po štyridsiatke, stále u mňa nájdete najnovšiu literatúru, stále sa vzdelávam. Čítam knihy v nemčine aj angličtine. Majú o intenzívnej medicíne a ošetrovateľstve v intenzívnej starostlivosti lepšie a podrobnejšie informácie.
Čo všetko sa zmenilo v intenzívnej medicíne za tých dvadsať rokov?
Intenzívna medicína ide ako všetko rýchlo dopredu. Naša pani primárka MUDr. Božena Horanová si, našťastie, potrpí na moderné technické vybavenie, ale aj na výbornú starostlivosť o pacientov. Pre pacientov chce len to najlepšie a kvalitná starostlivosť je pre ňu prioritou. Na oddelení a aj na anestéziologickom úseku máme kvalitné technické vybavenie, ventilátory na umelú pľúcnu ventiláciu, anestéziologické stroje, monitory, moderné postele pre pacientov a veľa iných vecí. Mladých doktorov aj sestry posiela na školenia, pretože jej veľmi záleží na vzdelávaní personálu, a tým aj na vysokej kvalite starostlivosti o pacientov, ktorú, myslím si, aj dosiahla. Myslím si, že sme veľmi dobré ARO aj pre mladé sestry, lebo môžete robiť nielen intenzívnu starostlivosť, ale aj anestéziológiu. Keď pracujete v menšej nemocnici ako anestéziologická sestra, tak ste raz na gynekológii alebo pôrodnici pri sekciách, potom idete na ORL k trojročným detičkám, potom idete na chirurgiu... Čiže máte široký záber rôznych operačných výkonov, pri ktorých vykonávate rôzne typy anestéz rôznym vekovým skupinám. A potom ešte k tomu slúžite aj v lôžkovej časti OAIM (oddelenie anestéziológie a intenzívnej medicíny). Aj tu sú rôzni pacienti s rôznymi diagnózami a väčšina z nich je vo vážnom až v kritickom stave. Väčšinou ide o zlyhanie respiračné alebo kardiálne, no aj záchranná zdravotná služba nám vozí pacientov, ako napríklad intoxikácie, po resuscitáciách, z dopravných nehôd atď. Táto rôznorodosť je na práci veľmi náročná, ale aj krásna.
Na OAIM je veľa rôznych prístrojov, techniky...
Je to veľa techniky. Niektoré mladé dievčatá chápem, keď vidia to množstvo káblov, prístrojov a monitoringu toho všetkého, že ich to vyplaší. A má ich aj čo. Nebezpečné sú tie, čo sa toho neboja, lebo nevedia, čo môžu pokaziť. A znova sme pri tom, že najhoršie je, keď neviete, čo neviete. To znamená, že raz, keď máte napríklad arteriálny katéter a nevedeli by ste, že sa tam nesmú podávať napríklad lieky, ublížite pacientovi, až ho môžete ohroziť na živote. U nás na našom oddelení máme dostatok pomôcok, nechýba nám nič. Naša pani primárka aj naša vrchná sestra sú v tomto smere úžasné a aj to nám pomáha zabezpečiť vysokú kvalitu starostlivosti o pacientov. Hoci sme malá nemocnica, máme dostatok všetkého. Či už ide o prístrojové vybavenie, lieky alebo ošetrovateľské pomôcky.
Nie je toto oddelenie pre ženu technicky náročné?
Je to veľmi technicky náročné. Ale keď zvládnete techniku a všetko okolo nej, tak je to na druhej strane úžasný pocit, keď dokážete ovládať prístroje napríklad na umelú pľúcnu ventiláciu. Je to náročné a aj zodpovedné, lebo sa musíte naučiť pracovať s technikou tak, aby to všetko správne fungovalo, inak by to ohrozilo pacienta. A rozumiem tomu, že to nie je pre každú. Tie, čo sú technicky zručné, vám povedia, že čím viac je tých prístrojov okolo pacienta, tým je to väčšou výzvou. Pacient vám nepovie nič a vy ste ten, kto všetko sleduje, nielen prístroje, ale aj stav pacienta, napríklad ako dýcha, či dostatočne močí, či sa potí, či je nepokojný, či má dostatočne tlmenú bolesť a podobne. Vy ste ten ako keby taký najkvalitnejší monitor pre samotného pacienta. Keď ste dobrá sestra, tak dokážete odsledovať úplne všetko. To je aj základ dobrej sestry, že si všetko všíma...
Pred dvadsiatimi rokmi také prístroje zrejme neboli.
Mali sme ich menej, boli menšie, stroje ste museli ešte rozkladať, sterilizovať ich, potom naspäť skladať. Všetko sa robilo manuálne. Dnes sú tie prístroje moderné, s dotykovými obrazovkami, informácie si prenášate na záznam... Meníte len napríklad dýchací okruh, filtre... Ide už o úplne inú manipuláciu. Pribudli rôzne ďalšie prístroje, zmodernizovali sa... Skutočne, tá technika išla dopredu.
Veľa sa teraz hovorí o tom, že sestry sú zavalené administratívou. Naozaj je to tak?
Aj keď máme moderné prístroje, práce je, povedala by som, viac. Dokumentácie je určite viac ako kedysi. Niekto to berie ako záťaž, ale ja to vnímam ako nevyhnutnú dokumentáciu toho konkrétneho pacienta. Keď sestra pracuje s pacientom, tak to všetko má byť zdokumentované. Napríklad, zhodnotíte integritu kože, či má pacient dekubity, ako im zabrániť, keď má dekubity, nafotiť a urobiť fotodokumentáciu, keď sa objaví infekcia... To je základ našej práce. Sestra má mať zapísané, čo urobila v rámci prevencie, alebo už aj liečby. Myslím si, že dokumentácia je dôležitá aj z tej právnej stránky, aj vzdelávacej, aby ste vedeli, čo všetko sa stalo. Napríklad sa zistí, že tento manažment hojenia rany nie je vhodný, pacient nereaguje na liečbu, a tak sa prehodnotí. To všetko si manažujú sestry. Dokumentáciu považujem za dôležitú v starostlivosti o pacienta, aj keď to pre niekoho môže znamenať záťaž.
Ako teda vyzerá váš deň, keď prídete do práce, do služby?
Je rozdiel denná a nočná služba a je rozdiel, či slúžime na oddelení alebo v daný deň pracujeme na anestéziologickom úseku. Keď mám napísané, že som na úseku anestéziológie, tak ráno si preberiem službu po nočnej, nachystám pre všetky operačky, hovoríme tomu košík alebo tašku, do ktorej sa dávajú opiáty, laryngoskop a všetko, čo treba na jednotlivé sály. Potom vrchná sestra zadelí, na ktorú operačku idete, či k detičkám, či k cisárskym rezom, či na chirurgiu... Dostaneme inštrukcie, s ktorým lekárom pracujeme celý deň na operačke a akých pacientov máme v operačnom programe.
Keď sme na lôžkovej časti, tak ráno zasa prídeme do práce, preberáme si pacientov. Začínate informáciami o ňom. Aký je to pacient, či je napríklad po operácii alebo je to nejaký iný stav, čo treba sledovať, čo treba riešiť, na aký spôsob ventilácie je nastavený, či na neinvazívnu, invazívnu, čo má na ten deň plánované a podobne. Potom si urobíte hygienu, tá je veľmi dôležitá, lebo si skontrolujete celého pacienta. Či sa začínajú nejaké dekubity, či mal nejaké príznaky zápalu napr. pri centrálnom venóznom katétri... Dobrá sestra potom hlási pri vizite, či treba niečo riešiť, upchatý močový katéter, hematuriu, zápal okolo katétra, či je pacient nepokojný alebo má bolesti a treba prehodnotiť analgetickú liečbu... To všetko treba prebrať s lekárom. Potom vykonáme ordinácie z vizity a podľa toho riešime odbery, podávanie infúzií, liekov, paranterálnu, enterálnu liečbu, vyšetrenia atď. Pacienta polohujeme podľa jeho stavu a vykonávame komplexnú ošetrovateľskú starostlivosť, od starostlivosti o dýchacie cesty až po vylučovanie. Zvyčajne máme dvoch pacientov, niekedy sa stane, že máme na starosti jedného, ale sú dni, keď máme aj troch. To je celodenná práca.
Niektoré sestry opisujú, že nemajú čas ísť ani na obed. Mávate takéto dni?
Áno, stane sa. Keď sa nám nedá ísť do jedálne a nemôžeme sa ani prestriedať pri pacientoch, tak nám kolegyne donesú jedlo v obedári. Máme kuchynku a odbehneme sa najesť. Ale určite to nie je často a väčšinou je čas a priestor na obed v nemocničnej jedálni mimo oddelenia. Sú však aj dni, keď jeme prvýkrát o pol štvrtej. Ak sú pacienti kritickí, krvácajú a máme toho veľa, ani nevieme, kedy ubehne dvanásta či trinásta hodina. Ak sú pacienti v ohrození života, nič iné ako ich neriešite. Takže stáva sa, že sú veľmi zlé dni aj nočné, keď sme celú noc na nohách, pretože pacienti sú nestabilní a bojujú o život. Jedna z mojich najhorších služieb bola, keď mi zo štyroch pacientov traja zomreli. Bolo to niečo strašné. Sú to výnimočné a zlé dni, bohužiaľ, aj také sú... A je to veľmi vyčerpávajúce.
OAIM je jedno z najnáročnejších oddelení v nemocnici. Akí pacienti k vám prichádzajú?
Sú určité kritériá, ktoré by mal spĺňať pacient, ktorý je prijatý na OAIM. U našich pacientov sú ohrozené vitálne funkcie, napríklad respiračne a kardiálne zlyhávajúci, stavy po resuscitácii, polytraumy a pod. Väčšina príde s poruchou vedomia. Buď prídu zaintubovaní so záchrankou, alebo ich intubujeme my. Na naše oddelenie berieme aj pacientov, ktorí majú za sebou veľké operačné výkony, napr. hemikolektomie a sú aj hemodynamicky nestabilní. Do stabilizácie stavu ich udržujeme v tzv. umelom spánku. Tiež sa nám teraz hromadia prípady delírií. Ak pacientovi závislému od alkoholu na nejakom oddelení odoberiete návykovú látku, nastane delírium a je vitálne až taký nestabilný, že keby sme ho neuviedli do umelého spánku, tak by zomrel. Nastáva u neho hypertenzia s tachykardiou, nadmerne sa potí, je psychomotoricky nepokojný, ohrozuje seba a personál. Uvedieme ho do umelého spánku na kritický čas, väčšinou ide o 2 – 3 dni, a potom, keď prejde najhoršia fáza detoxikácie.
Väčšina pacientov je však s respiračnými zlyhaniami, po resuscitáciách, dopravných nehodách s polytraumami, v bezvedomí, po kraniotraumách, pooperačne nestabilní pacienti... a podobne.
Mnohé špecializované odbory uvádzajú, že im z roka na rok pribúda pacientov. Ako je to u vás?
Aj u nás je to tak. Zvyšujú sa nám počty pacientov kardiálne zlyhaných, respiračne, chronických... Tým, že sme malá spádová nemocnica, máme tu široké spektrum pacientov. Nikdy neviete, čo príde.
Či je to pacient s nejakým zlyhaním, intoxikovaný z nejakého festivalu, podchladený, po dopravnej nehode... Zakaždým musíte poriadne naštartovať mozgové bunky. Tá rôznorodosť a „všehochuť“ je na tejto práci úžasná.
Chcem sa ešte vrátiť k vašim pocitom. Hovorili ste mi, že keď príde komplikovaný, ťažký prípad, všetky pocity vypínate, nastupuje profesionalita a nie je tam priestor na ľútosť. Je ťažké odosobniť sa?
Áno, veľmi ťažko sa odosobňuje, ale musíte sa odosobniť. Tie prvé emócie sú vždy. Niektoré sestry si poplačú, niektorým je nevoľno, niektoré prestávajú jesť, niektoré chvíľočku nerozprávajú. Keď začnú u nás pracovať, vždy im je tak všelijako.
Ale potom, časom, keď si vybudujete istotu pri výkonoch postavenú na svojich vedomostiach a zručnostiach, že toto viem robiť a idem, tak potom chytíte takú istotu a to vás potom udrží aj emocionálne nad hladinou. Keď viete, že privážajú intoxikovaného pacienta či pacienta s polytraumou, už sa viete na daný stav pripraviť, nielen mentálne, ale aj tým, aké pomôcky a vybavenie vám treba nachystať. Nastavíte sa na profesionálny mód.
Ale keď už viete, že pacient asi pravdepodobne exituje, že už sa v jeho prípade nedá nič urobiť, alebo sa ukončuje resuscitácia, tak tým, že sme na Orave mnohí nábožensky založení, a my na OAIM sme, tak potom sa prejaví aj naša duchovná stránka. Na našom oddelení sa duchovné potreby rešpektujú a už pri prijatí pacienta sa zisťuje, či ich chce mať zabezpečené alebo nie. Potom nie je problém dať krížik na čelo, aj sa pomodliť, zabezpečiť kňaza, chytiť za ruku a byť s pacientmi až do ich smrti.
Poďme trocha na pozitívnejšiu tému. Aký je to pocit, keď sa vám podarí zachrániť život?
Veľa ľudí rado pozerá seriály z nemocničného prostredia. Je to však iné, ako to vidíte v televízii. Len čo dáte ruky na hrudník a začnete s masírovaním, nabehnete na ten mód: počet stlačení, dýchanie a keď sa jednoducho pacient „chytí“, ako sa hovorí neodborne, a potom za dva dni už s vami aj hovorí, to je niečo úžasné. Jednoducho vy dokážete to, čo akože iní iba s úžasom sledujú v televízii. A vy máte tú možnosť, intelektuálne aj praktické zručnosti, ste na tom správnom mieste, tak je to niečo krásne, ale aj adrenalínové.
Preto sme niektorí závislí od anestéziológie, intenzivistiky a stále niečo študujeme. Či sa niečo nové stalo, prečo je to takto, čo je nové? Stále vás to ženie dopredu. Aj keď neviete, či sa to podarí. Musíte sa odosobniť, keď konštatujete smrť, ale keď zachránite život, je to úžasné!
Napríklad pri urgentnej sekcii utekáte s tehotnou maminou, bežíte čo najrýchlejšie na operačku, pretože im ide o život. Do troch minút je bábätko vonku, sú obaja v poriadku a maminka ani nevie, že boli na hrane života a smrti. Vy ich zachránite. Mozog funguje na plné obrátky, ruky idú samy od seba, tečie vám pot po chrbte a vy nemáte čas na žiadnu chybu. Je to adrenalín. Preto si nedovolím neštudovať, lebo všetko, čo neviem, môže fakt pacientom ublížiť.
Spomínali ste seriály z nemocničného prostredia. Vy ich sledujete? Ako ich vnímate?
Áno, sledujem ich, ale nie slovenské. Kedysi u nás bola populárna Pohotovosť, môj obľúbený je však Chicago Med. Rada pozerám zahraničné seriály, buď v nemčine, alebo angličtine. To sú dva moje jazyky, ktoré mi celkom idú. Nemčinu som sa začala učiť už na základnej škole, potom som sa v nej zdokonalila v Rakúsku. Všimla som si, že sa mi jazyky ľahko učia, a tak som si pribrala aj angličtinu. Stále som s oboma jazykmi v kontakte, neustále sa snažím niečo čítať. Raz mám nemeckú knihu, inokedy anglickú. Čítam však len odbornú literatúru. Musím povedať, že majú lepšie knihy ako my, hlavne tie ošetrovateľské. V intenzívnej starostlivosti vysvetľujú ich sestričkám všetko „polopate“. Nám tu takéto knihy veľmi chýbajú.
Je potom na vás, aby ste ich preložili...
(Smiech) Áno, už som tu mala takéto návrhy. Ako som už hovorila, všetko, čo si naštudujem, snažím sa odovzdať sestričkám, ktoré sa pýtajú a majú záujem o prácu. Nemám rada sestry, ktoré sa nepýtajú, lebo nezdravé sebavedomie nepatrí do zdravotníctva. Tu ste veľmi maličkí. Je nebezpečné byť príliš sebavedomý. Tie, čo sa neučia, nemôžu si vystačiť s tými informáciami, ktoré nadobudli pred dvadsiatimi rokmi, ani s tou technológiou, čo ide neustále dopredu. Dnes už máme aj šetrnejšie typy anestézie, napríklad techniky regionálnej anestézy. Naši lekári sú v tomto veľmi šikovní a erudovaní. Trvá na tom naša pani primárka, ktorá ich posiela na rôzne školenia a sama sa neustále vzdeláva. Je to pre pacientov obrovské pozitívum. Hoci sme regionálna nemocnica, myslím si, že sme na vysokej úrovni poskytovania anestéziologickej, intenzívnej aj analgetickej starostlivosti.
Lekári vykonávajú aj väčší rozsah výkonov, než ku ktorým by sa dostali vo veľkej nemocnici. Naši lekári robia široké spektrum výkonov a majú toho veľmi veľa, ale my sa učíme s nimi a tiež nás to posúva ďalej a výborne sa nám spolupracuje. Hoci ešte stále prevláda tendencia, že lekár je nad sestrou, ale keď je dobrý lekár, tak vie, že spolu so sestrou sú pre pacienta obidvaja veľmi dôležití. Sestra lekárovi vie dať také informácie, ktoré on nemá ako zistiť, keď príde k pacientovi na omnoho kratší čas, ako s ním strávi sestra. Nemusí postrehnúť nepatrnú zmenu zdravotného stavu, ktorú dobrá sestra postrehne.
Čo je pre vás profesionálnym úspechom?
Profesionálny úspech? Asi ocenenie (smiech). Veľmi ma vždy teší, keď pomáham dievčatám s bakalárkami alebo s magisterskými prácami, dostanú áčka a tešia sa so mnou, konzultujú to. Neviem, či by som bola dobrá učiteľka, asi by som bola veľmi prísna, lebo som prísna na seba, bola by som prísna určite aj na nich. Aj tie nominácie v ankete Top sestra boli od nich, ktorým som pomáhala s prácami. Myslím si, že z tej strany vietor fúka. Tým, že som ich „vycepovala“, keď nastúpili ako nové sestry, a už od nás odišli, a všade, kam prišli, ich chvália, že sú šikovné a vedia.
Ako teda vnímate ocenenie v ankete Top sestra?
Prekvapilo ma to. Nemyslela som si, že mi toto vyvedú (smiech). Aj keď mi to napísali dvanásť hodín pred zverejnením, že asi budem nominovaná. Nemyslela som si, že mi toto spravia. Ale zase na druhej strane musím povedať, že ma to potešilo. To, že takto dopadne hlasovanie, to mi už vôbec nenapadlo. Ale potešilo ma to. Človek si myslí, že je taký nenápadný, v nenápadnej nemocnici, že ho nikto nevníma, a zrazu dostane hlasy... Veľmi ma prekvapilo to množstvo ľudí, ktorí si ma vážia, a chcem sa im aj touto cestou poďakovať za podporu a hlasy.
A dievčatá, čo ma nominovali, asi som u nich zanechala nejakú stopu, keď mi toto vyviedli, že ma nominovali. Veľmi si to cením. Ja nerada vystupujem na verejnosti, nie som ten typ, tak som sa aj trošku zľakla rozhovoru aj fotenia. Bola som z toho spočiatku trocha vydesená. Teraz sa už z toho teším, moja rodina sa teší... Je príjemné zistenie, že som asi zanechala väčší dojem na ľudí a okolie, než ako som si myslela.
V návrhu na nomináciu vás charakterizovali ako oddanú práci, sestru s veľkým srdcom. Aká by mala byť dobrá sestra?
Dobrá sestra okrem toho, čo sme už hovorili o vzdelávaní, musí mať cit voči pacientovi a niekedy musí bojovať za neho, aj keď iní za neho nebojujú. Jednoducho tá empatia je na prvom mieste. Keď vidím pacienta, vždy si pomyslím, že je to niečia mamina, otec, syn, dcéra. Starám sa o neho s láskou, keď desaťkrát stiahne kyslíkovú masku, tak mu ju desaťkrát naložím, keď sú zmätení, tak stále vysvetľujem dookola a snažím sa ich upokojiť. Dobrá sestra má byť pri pacientovi, a nie brať ho iba ako niečo vsunuté medzi prístrojmi.
Vy neviete, či ho možno niečo tlačí, preto strháva káble, možno má bolesti alebo je dezorientovaný... Vtedy treba na chvíľočku nechať všetky papiere, prísť k nemu, chytiť ho za ruku a porozprávať sa, spýtať sa, či ho niečo bolí, a oni vám odpovedajú aj privretím očí áno alebo nie. Aj keď majú väčšinou endotracheálnu kanylu v ústach a nemôžu rozprávať, dokážete v ňom vidieť človeka, a nie len prípad či diagnózu, ak vám na tom pacientovi záleží. Samozrejme, okrem empatie nesmie sestre chýbať ani profesionálna stránka, musí vedieť, čo treba s tým pacientom robiť. Ale, zdôrazňujem, musí tam byť ľudská stránka. Ak tá ľudskosť u sestry zmizne, nemá tam čo robiť. Len čo je pre sestru pacient záťaž, už to vidno na starostlivosti. Pacient je vizitka sestry, ja to stále hovorím. Vy keď sa pozriete na pacienta a je spokojný, čistý, upravený, niektorí sa aj usmievajú, niektorí vám aj zakývajú, keď odchádzate zo služby, tak vidíte, že ten pacient bol so starostlivosťou spokojný. Sestra nemusí mať ani titul, mám dievčatá v práci, ktoré majú strednú školu, a chcela by som byť ich pacientkou. Sú milé, ústretové a všímajú si, čo ten pacient potrebuje. Majú krásny vzťah k práci aj k pacientom.
Spomínali ste, že pred dvadsiatimi rokmi bol dostatok sestier, nezobrali vás do práce. Teraz je to opačne, sestier je nedostatok. Hovorí sa aj o nedostatočnom ohodnotení. Ako to vnímate?
Vnímam to tak, že pred dvadsiatimi rokmi ma nepotrebovali, ale teraz by ma zobrali asi všade (smiech). Možno sa nezhodnem s názorom mnohých, ale myslím si, že sestry sú už dnes dostatočne finančne ohodnotené. Keď som začala pracovať, tak to boli hrozné platy, navyše boli veľké rozdiely medzi Trstenou a Bratislavou, medzi Trstenou a Kubínom. Dnes, keď to porovnám, tak si nemyslím, a to aj na oravské pomery, že zarábam podpriemerne. Nemyslím si, že je to finančne nemotivujúce zamestnanie. Ale je určite náročné na vzdelávanie, náročné na služby, veľmi náročné na psychiku a emócie, nemáte toľko voľna, koľko by ste chceli, a niektorým dievčatám sa takáto práca jednoducho nepozdáva. V tomto vidím skôr problém. Ale to je možno len môj názor.
Čiže jednoducho nie je to dnes už finančnou stránkou, len tým, že ide o náročnú prácu?
Ešte by som k tomu doplnila, že chýba aj ocenenie sestier. Na Slovensku je lukratívnejšie byť lekárom. Stretla som sa s tým, že aj keď mám vysokoškolské vzdelanie a magisterský titul, tak mi bolo povedané, aj tak nie si doktorka. Ľudia si veľakrát neuvedomujú, že sestra bude s tým ich ocinom, maminou v nemocnici dvanásť hodín a lekár ho vidí oveľa menej. Neuvedomujú si hodnotu, akú má sestra oproti lekárovi. Lekár je dôležitý, ale povedať, že aj tak nie si doktor, sestričke, je také neúctivé. Ľudia nevedia, čo všetko robíme, ale keď už majú rodinného príslušníka potom doma, potom zbadajú, čo tá sestra vlastne tých dvanásť hodín robí.
Možno, keby sa ešte zmenili kompetencie? Počúvame, že sestry už niektoré výkony robia reálne, ale nemajú ich dané zo zákona. Niektoré kompetencie ministerstvo už sestrám priznalo, no stále sú predmetom diskusií. Ako to vnímate vy? Pomohlo by to zvýšiť záujem mladých sestier?
Ja si myslím, že určite áno. Mňa láka Česko, aj keď som už možno staršia, a to práve kvôli kompetenciám. Napríklad tam majú sestru, čo zavádza centrálne venózne katétre, u nás je to doména lekárov. Oni majú na to sestru špecialistku, ktorá toto môže robiť. A to nehovorím o iných špecializáciách a certifikovaných pracovných činnostiach, ktoré môžu vykonávať v Česku, ale na Slovensku nie. Česi sú ďaleko pred nami, nielen kompetenciami, ale aj vybavením. Poznám dievčatá, ktoré odišli zo Slovenska práve preto, aby mohli odborne rásť. Toto na Slovensku chýba. Ja by som chcela ešte profesionálne rásť, ale či sa mi to podarí na Slovensku, to veru neviem.
Dokonca české nemocnice už prišli na to, ako si pritiahnu Slovenky. Umožnia vám dlhý a krátky týždeň, napríklad pracujete tri dni a idete na štyri dni domov. Alebo potiahnete dlhý týždeň... Dajú vám ubytovanie, škôlku vám vybavia, keď máte detičky, a podobne. Poznám dievčatá, čo tam chodia ako na „týždňovky“. A oplatí sa im to finančne. Okrem toho pokojné pracovné prostredie, vybavenie – všetko je trošička iné. A už v Česku je iný pohľad na sestru ako na Slovensku.
Keď už dosiahnete bod, že sa už nemáte možnosť v ničom zlepšovať, tak už potom vám to akosi nestačí. Keby som odišla do Česka, tak už tam majú na OAIM zase viac nového, niečoho náročnejšieho. Možno niektorým sestrám to stačí, ale tým zdatnejším určite nie.
Na Slovensku predsa sú rôzne vzdelávacie akcie pre sestry.
Áno, máme prednášky, konferencie a podobne, lenže nie je to také, ako by som si predstavovala, čo by ma profesionálne posunulo. Napríklad v Česku pri sepse majú sonografický kurz pre sestry. U nás? Na takéto niečo zabudnite, u nás môže sestra iba tak sono nachystať. Myslím si, že sú už dobrých 15 rokov pred nami, predbehli nás vo všetkom. A toto mnohé sestry láka.
Práca sestry je psychicky aj fyzicky náročná. Ako relaxujete? Máte rodinu?
Som slobodná, nemám vlastnú rodinu, vlastné deti. Nepodarilo sa mi to (smiech). Starala som sa o svojich mladších súrodencov. Pochádzam zo siedmich detí. Bola som už dospelá, keď moji rodičia ešte mali ďalších súrodencov. Dodnes mám k nim materský vzťah a aj viem, čo materstvo a deti znamenajú.
Čo sa týka relaxu, mám rada rôzne športy – beh, väčšinou trailový, turistiku, hudbu, hlavne organovú, a cestovanie. Môj ocino je kantor, takže sa to premietlo aj na mňa. Rada cestujem, už som prešla od talianskych Dolomitov až po Island, niekoľkokrát Nórsko. To sú také moje srdcovky.
Mám záľubu aj v cudzích jazykoch, najmä tú angličtinu a nemčinu. Počúvam zahraničnú hudbu a pozerám filmy či seriály, čítam odborné knihy. Už sa mi stalo, že sme mali v nemocnici cudzinca, tak som prekladala. Takže som svoj talent na cudzie jazyky využila aj v Trstenej (smiech). Ale využívam ich pri cestovaní a hlavne kvôli odbornej literatúre.
A už keď mám naozaj ťažké dni, tak potom sa vyberiem do kaplnky, pomodliť sa, vyrozprávať sa. Viera v Boha je pre mňa veľmi dôležitá vo všetkých oblastiach života. Jednoducho viem, že vám zhora nadelili určite talenty a vy ich máte použiť v prospech tých okolo vás, že vás presne zasadil na to miesto, kde vás chce mať, pre tých ľudí, ktorých chce, aby ste sa o nich starali. Keď si večer ľahnem do postele, tak sa snažím po celom dni zhodnotiť, že som s čistým svedomím urobila všetko, čo som vedela. Viera je pre mňa skutočne veľmi dôležitá.
Zlatica Beňová