Kde ste sa zamestnali po strednej škole?
Od roku 1996 pracujem na internom oddelení vo FNsP Nové Zámky. Spočiatku ako sestra pri lôžku, po dvoch rokoch som prešla na Jednotku intenzívnej metabolickej starostlivosti. Po materskej dovolenke som začala robiť staničnú sestru a keď odišla vedúca sestra do dôchodku, postupne som ju nahradila. Budú to už štyri roky. Nikde inde by som nešla, aj napriek tomu, že toto je náročné oddelenie.
Ako vedúca sestra ste si zrejme museli doplniť vzdelanie.
Ako prvú som ukončila špecializáciu z intenzívnej starostlivosti o dospelých, potom prišla na rad vysoká škola, bakalár, magister, neskôr aj doktorandské štúdium a minulý rok som absolvovala certifikačné štúdium z ošetrovateľskej starostlivosti o chronické rany. Veľmi rada by som absolvovala ešte vzdelávanie ohľadne starostlivosti o venózne, cievne vstupy, ale žiaľ, je to možné až v Olomouci. V rámci mojej špecializácie sme chodili na prax do Národného ústavu srdcových chorôb v Bratislave a veľa som sa tam naučila.
Takže nešlo len o zbieranie teoretických vedomostí?
Nejaký čas sme mali teoretickú výučbu a potom prax. Pod vedením odborníkov sme sa učili zavádzať a ošetrovať jednotlivé venózne vstupy, porty, kavaly, pickkatétre. Bolo to úžasné. Vtedy ma to zaujalo, a odvtedy ma to zaujíma ešte viac.
Tieto vstupy môže zavádzať aj sestra?
Len intravenózne linky, avšak ošetrovateľská starostlivosť je výlučne na sestre. Prelepovanie, dezinfekcia, aby nedošlo k infekcii, keďže koniec katétra sa končí pri srdci.
Ako často je potrebné ich ošetrovať?
Zo začiatku je nutné kontrolovať a prelepovať vstupy každý deň, neskôr raz týždenne. Teraz sme mali jedného pacienta, ktorý prišiel so zanedbaným katétrom, okolitá koža bola macerovaná a krvácala, v okolí vstupu sa tvorili chrasty, ale dali sme ho do poriadku a dnes to vyzerá nádherne.
Čo všetko spadá pod vedúcu sestru interného oddelenia?
V rámci nášho interného oddelenia disponujeme aj diabetologickou, nefrologickou, internou a endokrinologickou ambulanciou. Oddelenie je rozdelené na mužskú a ženskú časť, našou súčasťou je aj Jednotka intenzívnej metabolickej starostlivosti. Takže na starosti mám tri ošetrovacie jednotky plus ambulancie.
Koľko sestier a sanitárov pracuje na vašom oddelení?
Okolo šesťdesiat spolu so sanitármi a s praktickými sestrami. Približne štvrtina sestier je vysokoškolsky vzdelaných a väčšina je sestier špecialistiek. Tie, ktoré ešte nemajú špecializáciu, majú o to veľký záujem. Snažím sa im to umožniť, ako sa len dá, jeden rok však dokážem uvoľniť dve až tri sestry. Dokonca aj pomocný personál ako sanitári sa pýta do škôl. Ich vzdelanie je rôznorodé, sú to najmä murári, záhradníci a podobne.
Máte dostatok sestier a pomocného personálu?
(Smiech) Sestier nie je nikdy dosť, lebo okolo pacientov je vždy veľa práce. Na našom oddelení pracujú aj praktické sestry a veľmi ma teší, že študujú ďalej a zvyšujú si kvalifikáciu. Verím, že u nás aj potom zostanú a budeme mať dostatok sestier. Pomocného personálu je málo, potrebovali by sme ho viac, aby sme my sestry mohli vykonávať naozaj len odbornú prácu. Do našej sesterskej práce, samozrejme, patrí aj základná starostlivosť, ako je hygiena, hydratovanie pacienta, kŕmenie, ale nie vždy je na to priestor. Pri tom množstve dokumentácie, zavádzaní infúzií pomocnú silu veľmi potrebujeme.
Pacienti s akými diagnózami sa najčastejšie liečia na vašom oddelení?
Ide o veľmi široké spektrum diagnóz, pribúda polymorbídnych pacientov, čiže jeden pacient trpí viacerými ochoreniami. Od vysokého krvného tlaku cez ochorenia pečene, srdca až po embolizácie, ktorých v poslednom čase pribúda. Liečia sa u nás diabetici, kardiaci, anemici, pacienti s podozrením na infarkt myokardu.
Akých pacientov hospitalizujete na Jednotke intenzívnej metabolickej starostlivosti?
Sú to pacienti s pečeňovým zlyhaním, so zlyhaním obličiek, s embolizáciou. Veľa je aj akútnych otráv, či už liekmi, alebo chemikáliou. Na Jednotku intenzívnej metabolickej starostlivosti prekladáme pacientov, keď si vyžaduje ich zdravotný stav kontinuálny monitoring. Ide napríklad o pacientov po prekonanom infarkte, keď už vieme, že o deň, dva ich posunieme na vysokošpecializované pracovisko.
V prípade, keď sa pacient pokúsil otráviť, voláte psychiatria?
Každá otrava si vyžaduje psychiatrické vyšetrenie. No niektorí pacienti odídu skôr, ako ich stihne psychiater vyšetriť. Aj pečeňových zlyhaní je veľa, čo má na svedomí veľká konzumácia alkoholu.
Ako dlho musí človek piť, aby sa dostal do štádia zlyhania pečene?
Závisí od toho, čo a ako dlho pije. Či tvrdý alkohol, alebo jemnejšie víno. Tiež každý z nás má inak nastavenú toleranciu, ako sa jeho organizmus s tým popasuje. My sme tu na to, aby sme pacienta liečili. Nikto si za svoju chorobu nemôže, ale keď potom vidíte takéto prípady, je mi z toho smutno a hnevá ma, že si nevážia svoje zdravie, svoj život. Alkoholizmus je choroba, ktorá ničí celé rodiny. Liečba je nákladná, pacienti sa často vracajú opakovane a v kritickom stave. Mnohí sú nepoučiteľní.
Nasadí sa im liečba. Čo sa stane, keď na lieky pijú ďalej?
V tom prípade je liečba neúčinná a zbytočná. Pečeňové ochorenie sa im zhoršuje, nastanú komplikácie, krvácanie, opuchy, ascites. Stáva sa, že aj po našom odporúčaní na liečenie nejdú, alebo je už príliš neskoro.
Opíšte prácu sestry na internom oddelení.
Ráno si sestry odovzdajú službu, pri odovzdávaní sú prítomné aj sanitárky, keďže nám pomáhajú pri rozdávaní stravy, hydratácii, kŕmení, čiže aj ony musia mať prehľad o pacientoch. Napríklad, ktorý z pacientov má byť nalačno, aké vyšetrenie ho čaká, aby sa nestalo, že má naplánované v jeden deň dve vyšetrenia a po prvom bude nakŕmený. Na naše sanitárky sa dá spoľahnúť, veľmi nám pomáhajú a odbremeňujú nás. Začíname toaletou, ošetrovaním rán, raňajšou liečbou, neskôr obedňajšou liečbou. Medzitým máme príjmy, prepúšťanie, podávame infúzie, transfúzie, potrebné je skoordinovať mnoho vyšetrení, aby sa všetko stihlo. Niektoré vyšetrenia spolu súvisia a nadväzujú na seba. Na toto všetko dohliada staničná sestra, jej práca je dôležitá.
O aký počet pacientov sa stará jedna sestra?
Kapacita nášho oddelenia je 58 pacientov. 26 na ženskom a 26 na mužskom oddelení, k tomu metabolická jednotka. Do dennej i nočnej zmeny sa snažím postaviť tri sestry, viac žiaľ neviem zabezpečiť. V pondelok sme mali trinásť príjmov, bol to neskutočný nápor. Je však dôležité, aby nedošlo k chybe, radšej robiť pomalšie, ale bez chýb. Cez víkend mávame aj 20 príjmov. Takmer vždy máme naplnenú kapacitu oddelenia.
Počas dňa sa na oddelení nachádza hlavná, staničná, dve alebo tri sestry plus sanitár?
Práce je dosť, kým dáme do poriadku jednu posteľ, druhý pacient už čaká na príjem.
Nočné služby zvyknú byť pokojnejšie?
Dá sa povedať, že noc je pokojnejšia, avšak aj vtedy mávame príjmy.
Mám pocit, že všade je interné oddelenie oproti ostatným nemocničným oddeleniam akoby na vedľajšej koľaji. Nie je to často tak, že k vám posielajú pacientov, s ktorými sa iné špecializácie nechcú zapodievať, alebo keď už vyčerpali svoje možnosti?
Nechcela som to takto povedať, ale áno, napríklad ležiaca pacientka vyžadujúca ortopedický zákrok má dekubity a ortopédi ju nemôžu zoperovať, keďže je imobilná a navyše s dekubitmi. Nemá zázemie, nik sa o ňu nezaujíma. Takže to je taký kolobeh a nakoniec skončí u nás. Ale aj o takýchto pacientov sa treba postarať.
Čo v prípade, keď naplníte stav oddelenia?
Máme postele navyše, nikoho nechceme odmietnuť. Niektoré nemocnice pacientov odkláňajú pre plný stav, my prijmeme aj mimorajónnych.
Čo všetko musí urobiť sestra pri príjme pacienta?
V prvom kroku pacientovi odoberie sesterskú anamnézu, následne mu zmeria krvný tlak, pulz, dýchanie, skontroluje pokožku, rany, ascites, farbu kože a slizníc. Kompletne si zhodnotí pacienta. Ďalej si stanoví sesterskú diagnózu, odoberie krv na krvné testy. Takmer každý pacient u nás má zavedenú cievku, resp. nejakú venóznu linku, keďže dostáva infúznu liečbu. Samozrejme, sestra pacienta poučí, vysvetlí všetko potrebné v rámci bežného chodu oddelenia.
Pracujete v odbore, v ktorom sa uskutočňuje prevencia a liečenie vnútorných chorôb. Ako môže byť sestra pracujúca na lôžkovom oddelení nápomocná pri prevencii?
Prevenciu môžeme chápať aj ako nezhoršovanie už vzniknutého chronického ochorenia. Sestry tomu prispievajú edukáciou o vhodnej životospráve, správnom užívaní liekov, odporúčaniami, usmernením. Komunikácia s pacientom i jeho príbuznými je nesmierne dôležitá. Učíme ich, ako správne preväzovať rany, aby sa predišlo komplikáciám, či ako správne použiť inzulínové pero. V našej nemocnici sa v týchto dňoch otvorilo nové centrum pomoci, kde pacientom poradíme ohľadne starostlivosti po prepustení z nemocničného zariadenia, v prípade, že sa nevedia postarať o pooperačnú ranu, stómiu, katéter, pomôžeme so zabezpečením zdravotníckych pomôcok, poradíme diabetikom, usmerníme v oblasti sociálnej podpory či dlhodobej starostlivosti. Myslím si, že je to dobrý krok, ktorý pacientom pomôže zorientovať sa v mnohých veciach, ktoré nie sú pre nich jednoduché.
Dozvedela som sa, že sa angažujete v rámci prevencie aj mimo svojej práce. O čo ide?
S kamarátkami, onkologickými sestrami, sme v našom malom meste Nesvady založili iniciatívu s názvom Na každom záleží, prostredníctvom ktorej sa snažíme hovoriť ľuďom o potrebe prevencie onkologických ochorení. Prvotná myšlienka vyšla od kamarátky, ktorá sama je onkologická pacientka. Každoročne organizujeme rôzne aktivity, ako je spoločné bicyklovanie, odborné prednášky so psychologičkou i s primárom onkologického oddelenia Dr. Pavlom Demom, naším onkológom. Veľmi sa teším aj spolupráci s organizáciou Liga proti rakovine. Som šťastná, že som obklopená dobrými ľuďmi. Tvrdím, že dobro sa vždy vráti. Musíme sa vedieť vcítiť do pocitov druhého človeka, je to dôležité. Koniec koncov, všetci sme ľudia.
Nemocničné sestry vedú podrobnú dokumentáciu o každom pacientovi, ktorá zaberá množstvo času. Máte nejaké vychytávky, zlepšováky v tomto smere?
Zdokumentovať musíme úplne všetko a zaberá nám to veľmi veľa času. Podpisujeme sa pečiatkami, každá sestra má svoju vlastnú. V dekurzoch je možné niektoré kolónky takpovediac odfajkávať. Pomáhame si navzájom aj tak, že jedna sestra zapisuje kolegynine intervencie, ktoré jej ona nadiktuje. Lekári si vedia všetko pozrieť v počítači, nájdu tam výsledky vyšetrení, sestry zas tak majú prehľad o liečbe. Každá zmena ordinácie sa musí evidovať. Na našom oddelení máme rozdelenú prácu. Jedna sestra rozdáva tabletky a má v tom prehľad. Druhá je infúzna a ostatné robia, čo je potrebné. Vo väčšine zdravotníckych zariadení to funguje na izby. Každá sestra má pridelený istý počet izieb. Aj my sme tento systém skúšali, ale neujal sa.
Máte aj mužské sestry v tíme?
V našom kolektíve máme niekoľko mužov. Jednu sestru a jednu praktickú sestru. A zopár sanitárov, ktorých fyzickú silu potrebujeme pri práci s pacientom a prevážaním na rôzne vyšetrenia.
Ako vyzerá váš príchod do práce?
Chodím zavčasu, najneskôr o 5.15 hod. som už v pracovni, zvyknem si pozrieť počet a diagnózy novoprijatých pacientov, zisťujem, či nechýbajú lieky alebo zdravotnícky materiál, a pripravujem si všetko potrebné do príchodu lekárov a primára. O 7.30 hod. mávame sedenie a dovtedy sa snažím získať prehľad o všetkých pacientoch. Máme aj milý zvyk, že sestry z nočnej zmeny pripravia svojim kolegyniam do dennej zmeny rannú kávu.
To znamená, že stíhate ešte sestry z nočnej služby. Ste aj pri odovzdávaní služieb?
Áno, spolu si prejdeme celé oddelenie.
Praxujú na vašom oddelení budúce sestry? Čo všetko im povolíte robiť?
Chodia a robia všetko, čo je v ich kompetencii. Praxujú u nás študenti zo strednej zdravotníckej školy, čiže budúce praktické sestry, ale aj z vysokej školy, budúce sestry. U nás sa veľa naučia. Merať krvný tlak, odoberať venóznu krv, zavádzať intravenózne kanyly, chystať pomôcky k transfúzii, podávať lieky, asistovať lekárovi. Samozrejme, to všetko pod naším dohľadom.
Beriete ich prítomnosť ako pomoc, alebo to skôr predstavuje pre vás záťaž?
Veľmi nám pomôžu, ale treba na ne dohliadať. Nedovolila by som si nechať ich bez dozoru. Pomáhajú pri prebaľovaní pacienta, kŕmení, toalete, či napríklad idú s pacientom ako sprievod na vyšetrenie. Tak majú aj možnosť vidieť priebeh samotného vyšetrenia. Vďaka nám získajú cenné skúsenosti a rady, ktoré budú potrebovať vo svojom budúcom povolaní.
Nechávajú sa pacienti ošetrovať od praktikantiek bez skúseností?
Áno, aj keď existujú aj pacienti, ktorí povedia rovno, aby sme si na nich nič neskúšali. Niektorí z nich si to po vysvetlení, že aj my sme boli mladé a museli sme si skúšať rôzne úkony na pacientoch, aby sme sa ich naučili, rozmyslia a súhlasia. K pacientom, ktorí si to neprajú, so študentkami nechodím.
Sú podľa vás dostatočne pripravené na budúce povolanie?
Väčšina z nich áno.
V liečbe chronických rán prinášate inovatívne postupy. Povedzte viac.
Nepoužívame starý, klasický systém hojenia, ale tzv. vlhké hojenie rán. Kedysi sme ošetrovali rany klasickým spôsobom, na našom oddelení sa mi podarilo zaviesť nový spôsob. Dva roky som skúšala, analyzovala a zistila som, že to funguje. Dnes chceme týmto spôsobom ošetrovať rany pacientom v celej našej nemocnici. Výhoda tohto spôsobu hojenia spočíva v tom, že ranu netreba tak často kontrolovať a preväzovať. To predstavuje pre sestry menej práce, ale najmä pacienta odbremeníme od bolesti, keďže ide o bolestivý výkon. Takže tento spôsob hojenia prináša benefity pre obidve strany.
Ako ste sa dozvedeli o tomto spôsobe hojenia?
V prvom rade na konferenciách, z videí na internete, ale až v škole v rámci špecializačného štúdia som pochopila podstatu toho celého.
Boli ste členkou Rady kvality v novozámockej nemocnici. O akú kvalitu alebo kvalitu čoho išlo?
Išlo o kvalitu celej poskytovanej starostlivosti z medicínskeho, ošetrovateľského či epidemiologického hľadiska. Štatisticky sme vyhodnocovali, koľko bolo pádov, novovzniknutých dekubitov, koľkí pacienti s dekubitmi prišli už do nemocnice z domu či zo sociálneho zariadenia. Najviac pádov je na našom oddelení, keďže naši pacienti sú starí, polymorbídni, nevládni. Koncom roka sa tieto štatistické údaje posielali na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou.
Aj nozokomiálne nákazy?
Áno, ale to už robí náš nemocničný epidemiológ.
Riešením pádov pacientov a vzniku dekubitov vaša nemocnica získala certifikát kvality ISO 9001, čím sa zlepšila kvalita poskytovanej zdravotnej starostlivosti. Aké riešenia ste priniesli?
Každému pacientovi s dekubitom robím fotodokumentáciu. To znamená, že dekubit odfotím pri príjme i pri prepustení pacienta. Fotodokumentácia je súčasťou zdravotnej dokumentácie daného pacienta. Nedá sa vždy zabrániť vzniku dekubitov, a ani v priebehu týždňa sa nám ho nepodarí zahojiť, ale snažíme sa, aby sa rana aspoň nezhoršovala. Podstatná je kvalita života. Našich pacientov polohujeme. Ak je však pacient dýchavičný, má zlomeninu, nedokáže vydržať v niektorej polohe. A ak nie je nutrične dobrý, tak dekubit sa skôr či neskôr vytvorí.
Pádom sa snažíme zabrániť pridávaním bočníc na postele, pacientov chodíme častejšie kontrolovať, ak sa nám to pri tom množstve práce dá. Aj pri príjme sa snažíme pacientov poučiť, aby sami nevstávali a v prípade potreby zazvonili na zvonček. Často je však nutná aj fixácia, ale je to prísne sledované. Fixáciu musí naordinovať lekár, my spíšeme záznam o nutnosti tohto opatrenia. Je to najmä v prípade nepokojných, dezorientovaných a agresívnych pacientov. Treba to však ohľaduplne vysvetliť príbuzným. Viem, že je nepríjemné vidieť takto svojho blízkeho, ale v podstate tým zabránime nežiaducej udalosti, napríklad pádu.
Ak by to bolo možné, čo by ste zmenili vo vašej práci?
Pacientom by som dopriala krajšie prostredie. Ale aj nám zamestnancom. Určite by sa nám lepšie pracovalo v pekne upravenom priestore, s krajším nábytkom, rýchlejším počítačom, čo by nám aj uľahčilo a zrýchlilo pracovný proces. V týchto horúčavách by sa nám zišla vzduchotechnika, keďže aj sestry sú nútené sa niekoľkokrát počas dňa prezliekať. Na druhej strane si však vravím, že buďme radi aj za to, čo máme, lebo môže byť aj horšie.
Nedávno ste sa aj vy ocitli v role pacientky. Ako ste vnímali komunikáciu zdravotníkov smerom k vám?
Sestra často príde k pacientovi a bez jediného slova s ním začne niečo robiť. Vnímala som, že pacienti majú strach sa vôbec opýtať. Komunikácia je dôležitá. Preto moje dievčatá vediem k tomu, aby s pacientom komunikovali, aby vysvetľovali, aké úkony idú robiť.
Všetci, ktorí sme boli hospitalizovaní v nemocnici, vieme, že ráno o piatej sa otvoria dvere, sestry prebúdzajú pacientov, aby im zmerali teplotu, odobrali krv, podali lieky. Bolo by možné zmeniť tento roky zaužívaný systém? Pacienti predsa potrebujú čo najviac oddychu na svoje zotavenie.
Je to tak, ako vravíte, ale inak by sme nestihli všetky úkony. O šiestej ráno musíme začať s toaletou, pri tom, samozrejme, pobudíme každého, aj keď nerady. Pred rannou vizitou musíme mať k dispozícii výsledky krvných testov, podanú raňajšiu dávku liekov. Nie je možné začať neskôr. Ležiacich pacientov sa snažíme sústrediť spolu do jednej izby, ale nie vždy sa to dá. V noci sa snažíme nerozprávať hlasno, ale tým, že aj vtedy mávame príjmy, je to zložité. Veľa ľudí dostáva na noc prípravu na kolonoskopiu vo forme preháňadla, chodia často na toaletu, čím budia aj svojich spolupacientov.
Nie je každá pacientska izba vybavená sociálnym zariadením?
Žiaľ nie, toaletu a kúpeľňu máme na chodbe oddelenia. Disponujeme dvomi dvojlôžkovými izbami a jednou nadštandardnou izbou za poplatok 35 eur na deň. V prípade, že máme viac infekčných pacientov, využívame tieto izby ako izolačky.
Ako je podľa vás riešená starostlivosť o starých a chorých, ktorí už nepotrebujú hospitalizáciu?
Mám pocit, že zdravotný stav obyvateľstva sa zhoršuje. Ľudia sa síce dožívajú vyššieho veku, ale nabaľujú sa im chronické choroby. Kedysi sa príbuzní postarali o starého a chorého člena rodiny, nechali ho doma dôstojne dožiť. Mohli si to dovoliť, domy boli viacgeneračné, žena bola často doma, starala sa o domácnosť. Dnes to nie je také jednoduché. Nemôžeme si dovoliť ostať doma bez príjmu, každý musí pracovať, aby uživil rodinu. Tiež sa zrušili rôzne liečebne pre dlhodobo chorých, čo je na veľkú škodu. Máme veľmi veľa pacientov, ktorých si rodina nevie zobrať domov na doopatrovanie. Tým skúšame cez našu sociálnu sestru nájsť vhodné zariadenie, ale je to ťažké, lebo veľa zariadení tohto typu je plných. Spolupracujeme aj s mestom. Čiže čaká sa, kým niekto umrie, aby sa uvoľnilo miesto.
Ste nápomocná aj v mobilnom hospici. Čo je vašou úlohou?
Pracovala som pre levický mobilný hospic, teraz iniciujeme založenie mobilného hospicu, ktorý by mala v prevádzke nemocnica. Snažíme sa o to so staničnou sestrou z onkológie a pani doktorkou – onkologičkou. Už len čakáme na súhlas z ministerstva. Ide nám o sprevádzanie pacienta a jeho rodinných príslušníkov úmrtím. Naším cieľom nie je predlžovať život, ale dôstojný odchod zo sveta bez bolesti, vracania, bez ťažkostí. Veľmi dôležitou zložkou našej práce je komunikácia, príprava na smrť, najlepšie, ako sa len dá.
Koľko sestier pracuje v hospici?
Zatiaľ je nás málo, ale záujem narastá. Sme už súčasťou rodín, ktoré sprevádzame. Ich vďačnosť je neskutočná. Zo sponzorských príspevkov sme si dovolili zakúpiť napríklad antidekubitné pomôcky.
Máte spätnú väzbu od pozostalých?
Chodili sme tri dni k panej, ktorá bola už roky onkologickou pacientkou. Manžel nám po jej smrti povedal, že za tie tri dni dostal viac ako za celý čas starostlivosti. Bolo nádherné to počuť, s kolegyňou na to vždy rady spomíname. To sú také okamihy, že aj keď sme unavené a vyčerpané, vždy nás to nakopne. Financie, ktoré pán dostal na pohreb svojej manželky, venoval hospicu.
Pomerne často prichádzate do kontaktu so smrťou. Je pre vás náročné vyrovnať sa s tým?
Nedokážem v sebe dusiť ľútosť, prejavujem ju navonok. Pred príbuznými sa snažím držať, ale občas mi aj slza vyjde. Niekedy si aj doma poplačem. Ešte dlho ma trápi smrť pacienta a vo vnútri to veľmi prežívam, čo, samozrejme, nie je dobré. Veľakrát si vtedy spomeniem aj na mojich blízkych, ktorí už nie sú medzi nami.
Ste veriaca?
Do kostola síce nechodím, ale som veriaca. V hospici, kam chodievam, som sa naučila, že trpiaci človek chce odísť zo sveta. Pri smrti sme sebeckí, myslíme viac na seba ako na toho trpiaceho, uboleného človeka. S príbuznými sa treba veľa rozprávať, aby ľahšie pochopili a prijali smrť svojho blízkeho.
Boli by ste za uzákonenie eutanázie?
Skôr nie, lebo každý z nás v niečo dúfa. Na jednej strane je utrápený pacient a vtedy si poviem, že jeho trápenie treba ukončiť, ale na druhej strane, o tom by mal rozhodnúť niekto iný. Nie som za ukončenie života, ale zmiernenie utrpenia.
Je možné, že by ste sa naplno venovali hospicu, ktorého zriadenie pripravujete, a zanechali tak prácu v nemocnici?
Funkciu vedúcej sestry by som zanechala hocikedy, ale prácu nemocničnej sestry nie.
Ako ste prijali víťazstvo v ankete Top sestra?
Pracujem najlepšie, ako viem, domov chcem odchádzať s čistým svedomím, že som spravila pre toho druhého všetko, čo bolo v mojich silách. Nepotrebujem takéto uznanie, je tu veľa sestier, ktoré si ho zaslúžia. Naozaj som nečakala a bola som príjemne prekvapená, keď sa mi dostalo takého ocenenia. Nesmierne si to vážim.
Silvia Hodálová