Aké boli vaše študijné začiatky?
Vyštudovala som strednú zdravotnícku školu, odbor všeobecná sestra. Po škole som chcela ísť hneď pracovať, čo mi však otec nedovolil. Myslel to dobre. Vtedy bola v móde diplomovaná sestra, ešte neexistovali sestry bakalárky (rok 2000), a tak som sa rozhodla pre vyššie odborné vzdelanie, odbor diplomovaná všeobecná sestra. Na denné trojročné štúdium ma automaticky prijali. Bývala som v internáte a musím povedať, že to boli najkrajšie roky môjho života. V rámci praxe sme ako sestry pochodili všetky nemocnice v Bratislave, najviac sme boli v Národnom onkologickom ústave. Dalo mi to veľmi veľa, tam som sa naučila uvedomiť si, že existuje i smrť okolo nás.
Manažérska práca na anestéziológii a intenzívke si vyžaduje neustále vzdelávanie. Pokračovali ste v štúdiách?
Popri práci som absolvovala kurz inštruktora prvej pomoci, ktorý treba pravidelne obnovovať, špecializačné štúdium z urgentnej starostlivosti, získala som titul Bc. v trvaní štyroch rokov, magisterské vzdelanie v trvaní dva a pol roka a titul PhDr. Ešte by som si chcela spraviť MPH (manažér riadenia vo verejnom zdravotníctve). Boli to stresy, lebo študovať v štyridsiatke popri zamestnaní a rodine s malým synom nie je jednoduché.
Kam všade mierili vaše doterajšie pracovné kroky?
Po štúdiu som nastúpila na ARO v dunajskostredskej nemocnici, kde som pracovala pomerne dlho, ale neskutočne ma to ťahalo na záchranku. V tom čase tam mohli pracovať len áristické sestry, tak som sa dohodla s mojou nadriadenou, že odrobím rok na ARO a potom môžem ísť na záchranku. Na záchranke som prežila ďalšie úžasné obdobie. Je neuveriteľné, ako vám stúpa adrenalín, keď viete, že ste niekomu zachránili život. Vtedy ešte neexistovalo Krajské operačné stredisko ani žiadne iné stanice v okolí, a tak sme sa striedali Šamorín, Dunajská Streda. Túto oblasť sme pokrývali v rámci nemocnice naším nemocničným personálom. Poznali sme všetkých pacientov, dokonca sme vedeli, z ktorej telefónnej búdky volajú. Popri práci na záchranke som pracovala aj na ARO.
Neskôr prišli súkromné záchranné služby, kde som pôsobila ako záchranárka, neskôr i ako vedúca sestra. Popritom som robila aj inštruktorku prvej pomoci v Slovenskom Červenom kríži, chodila som na detské zdravotnícke súťaže, prednášala som firmám o prvej pomoci a kardiopulmonálnej resuscitácii. Potom som sa na ARO vrátila, a keďže som už nechcela pracovať na zmeny, dostala som ponuku na pozíciu vedúcej sestry urgentného príjmu v nemocnici Dunajská Streda. Po niekoľkých rokoch prišla ďalšia ponuka robiť vedúcu sestru na chirurgii. Na starosti som mala viacero oddelení, k tomu operačné sály, inštrumentárky, a keď som vedela, že bude nové oddelenie anestéziológie a multiodborovej intenzívnej starostlivosti (OAMIS), tak som sa stala vedúcou sestrou na OAMIS-e. Som taktiež členka krízového štábu nemocnice v Dunajskej Strede a robím inštruktorku prvej pomoci a kardiopulmonálnej resuscitácie pre zdravotnícky personál. Zatiaľ máme preškolených 360 zamestnancov našej nemocnice.
Čo zahŕňa práca v krízovom štábe?
Každé nemocničné zariadenie má členov krízového štábu. Patríme pod Útvar krízového riadenia a hospodárskej mobilizácie a plníme rôzne úlohy. Napríklad v čase pandémie covidu-19 sme riešili rozloženie lôžok v nemocnici, rozhodovali sme o ďalšom postupe. V prípade hromadných nešťastí musíme vedieť koordinovať, riadiť manažment katastrof. V prípade hospodárskej krízy či vypuknutí vojny krízový štáb zasadne a rozhoduje o tom, ako sa bude postupovať. Kontrolujeme, či máme zabezpečený dostatok materiálu, robíme nácvik opatrení v prípade výskytu vysoko nákazlivých chorôb, musíme ovládať, koho treba v tom prípade informovať a podobne.
V minulosti ste pôsobili dlhé roky v záchrannej zdravotnej službe. Ako si máme predstaviť fungovanie na takej záchranke?
Ešte veľmi dávno to bolo tak, že som prijala hovor v rámci môjho rajónu a s kolegami sme vyrazili do terénu. Teraz to funguje tak, že keď zavoláte 112 alebo 155, tak sa ohlási Krajské operačné stredisko a operátor zisťuje od vás všetky potrebné informácie, následne rozhodne, ktorú voľnú stanicu k vám pošle. Keď dostanem od nich telefón, že máme výjazd, do dvoch minút, čo je zákonom dané, musí sedieť v aute celá posádka a vyraziť.
Pamätáte si ešte svoj prvý výjazd?
Môj prvý výjazd so záchrankou predstavoval 5 mŕtvych. Boli to mladí ľudia. Na mieste nešťastia som objavila kryt od mobilného telefónu, ale telefón chýbal. Bola som v tom, že niekde musí byť ďalší člen posádky. Všetko sme prehľadali, okolie, neďaleké pole, ale nikoho sme nenašli. Tak sme nasadli do auta a odchádzali späť na stanicu. V tom sme dostali hlásenie, aby sme išli do neďalekej dediny, kde sa nachádza na adrese mladé dievča s bolesťami panvy. V dome sme našli doráňané dievča plné škrabancov, na stole ležal telefón bez krytu. Ihneď som vedela, že ide o toho chýbajúceho člena posádky nabúraného auta. Pred mamou tvrdila, že spadla z bicykla, no napokon sa priznala, že naozaj sedela v aute, v ktorom jej pred očami zomreli kamaráti. V šoku so zlomenou panvou prešla pešo ešte 2 kilometre domov.
Dnes už nepracujete v záchrannej zdravotnej službe. Prečo?
Kedysi, keď som prišla do domácnosti ako záchranár, od pacientov a ich rodinných príslušníkov som cítila rešpekt a dôveru. A volali si nás ľudia, ktorí nás naozaj potrebovali. Dnes sa záchranka zneužíva, často som si pripadala ako taxislužba, aj preto som túto prácu nechala.
Vždy vás lákalo povolanie sestry?
Sme štyria súrodenci. Dve staršie sestry sú ekonómky, vždy mali samé jednotky, matematika bola pre ne hračka. Mne veľmi nešla a naozaj som nevedela, na akú školu ísť. Nakoniec som sa rozhodla pre povolanie sestry. Keďže sa nematuruje z matematiky, povedala som si, že je to škola pre mňa. Nakoniec som sa ani učiť nemusela, stačilo mi dávať pozor na hodinách.
Prečo ste sa rozhodli práve pre takýto ťažký odbor?
Mám rada adrenalín a pocit, keď niekomu pomôžem, či ho zachránim. Každý prípad s dobrým koncom je ten, keď sa príde pacient poďakovať za starostlivosť. Keď úspešne zresuscitujete pacienta. To je to, kvôli čomu to všetci robíme.
Oddelenie anestéziológie a multiodborovej intenzívnej starostlivosti zabezpečuje komplexnú zdravotnú starostlivosť v odbore anestéziológia a intenzívna medicína. Pozostáva z lôžkovej časti, anestéziologického a ambulantného úseku. V čom sa odlišujú tieto tri úseky?
Lôžková časť pozostáva z intenzivistických a áristických lôžok. Ambulantná časť predstavuje anestéziologickú ambulanciu, kam prichádzajú všetci tí, ktorí idú na operačný výkon. Lekári po zhodnotení pacienta rozhodnú o spôsobe anestézie. Na anestéziologickom úseku pracujú anestéziológovia a anestéziologické sestry, ktorí uspávajú pacientov.
Vy manažujete ktorý úsek?
Všetky tri.
Ako dlho vykonávate pozíciu vedúcej sestry?
Približne deväť rokov.
Koľko sestier máte pod sebou?
Na oddelení je to 30 sestier. Sedem na anestézii, jedna manažérka, jedna sestra v ambulancii a dokumentačná sestra.
Aké je ich zastúpenie v odbore, ich vzdelanie?
Osemdesiat percent sestier má špecializáciu z anestéziológie alebo intenzívnej starostlivosti a máme tri magisterky z odboru ošetrovateľstvo. Majú ambície a podporujem ich v tom. Som za to, aby každý študoval a mal zdravé ciele. Je však dôležité aj odhadnúť, na čo človek má a na čo už nie.
Máte dostatok personálu?
Personálu máme dostatok, prevádzku vieme zabezpečiť.
Čo všetko máte ako vedúca sestra na starosti?
Je toho dosť. V prvom rade som zodpovedná za poskytovanie komplexnej ošetrovateľskej starostlivosti v čo najvyššej kvalite, ako i za správnu dokumentáciu. Zodpovedám za dodržanie hygienicko-epidemiologických požiadaviek oddelenia. Zabezpečujem zásobovanie liekmi a špecializovaným zdravotníckym materiálom. Zodpovedám za celé technické vybavenie, čo nie je lacná záležitosť. Musím dbať o to, aby bol dostatok liekov, nemôžem si dovoliť nemať liek alebo materiál, ktorý pacient potrebuje, lebo môže byť rozhodujúci pre jeho život. Som zodpovedná za chod celého oddelenia, anestéziologickej časti v operačnej sále, samotného personálu (sestry, ošetrovateľov, sanitárok). Mojou úlohou je vytvárať čo najvhodnejšie podmienky a atmosféru pre prácu našich zamestnancov.
Spomínali ste, že vedúca sestra zodpovedá za zásobu liekov a materiálneho vybavenia. Čo robíte v prípade, keď sa minú lieky alebo zdravotnícky materiál?
Máme na to systém a v počítači vidím, čo všetko sa minulo. Nie je to však vždy smerodajné, keďže nemusí byť všetko v danom momente mojej kontroly zaevidované, lebo v tom čase možno sestry akútne pracujú, venujú sa kritickému pacientovi. Pomáhajú mi aj sestry, počas víkendu počítajú lieky, je to veľká pomoc, som im za to vďačná. Ja si ich znova prepočítam spolu s manažérkou, následne lieky objednám. Na týždennej či dennej báze, jednoducho podľa potreby. Zaberie to veľmi veľa času, to isté aj s materiálom. Mohla by to byť však práca zvlášť pre jednu osobu, keďže u nás sa toho spotrebuje veľmi veľa.
Ak by túto povinnosť prevzal na seba niekto iný, ako by ste využili čas, ktorý vám zaberala táto činnosť?
Keby nebolo týchto povinností, viem viac času venovať sestrám, najmä tým novým, pretože ony si pýtajú pozornosť. No zabudnúť sa nesmie na nikoho.
Na vašom oddelení sa premelie asi množstvo ľudí.
U nás prejde denne aj 60 ľudí, chodia k nám konziliári, rehabilitační pracovníci, röntgenisti, laboranti, praktické sestry, študentky, čo som veľmi rada, lebo bežne na OAMIS nechodia. Chcela som, aby videli a spoznali prácu na našom pracovisku, možno sa to niektorej zapáči a neskôr sa stane našou kolegyňou.
Okrem starostlivosti o kriticky chorých pacientov musia sestry realizovať aj potrebnú dokumentáciu.
Na pravidelnej báze mávame porady s vedúcimi sestrami, vizity robíme každý deň s primárom a zvlášť sesterské. Dokumentácia musí byť bezchybná, a keď sa má sestra venovať pacientovi, tak nestíha. Všetko správne a dôkladne zapísať trvá aj trištvrte hodiny, do toho príjem, prepustenie. Všetko, čo sestra s pacientom vykoná, musí zdokumentovať písomne na papier, čo jej vyplýva zo zákona, ale i do počítača. Ide o protokoly, štandardy, ošetrovateľský proces, smernice a postupy našej nemocnice. Je to dôležité, lebo v súčasnosti je takmer každý zvyknutý sťažovať sa. Sestry papierovanie však demotivuje, pretože sa nemôžu pacientom venovať toľko, koľko by chceli.
A čo personálne zabezpečenie?
Dodržiavame personálne normatívy. Na intenzívnej strane sú na jednu sestru traja pacienti a na áristickej jeden a pol pacienta. Niekedy je však potrebné mať pri jednom pacientovi aj tri sestry.
Koľko pacientov má jedna sestra na starosti v dennej a koľko v nočnej službe?
Rovnako. Neodlišujem nočnú zmenu od dennej.
Prezraďte viac o vašich sestrách.
Naše sestry sú vzdelané, musia mať teoretické vedomosti a praktické zručnosti, najmä čo sa týka prístrojového vybavenia, ktoré je zložité. Myslím, že máme jedno z najlepších vybavení, náš pán primár je priebojný, všetko vybaví a vybojuje.
Prichádzajú k vám pacienti po operáciách, z oddelení, keď sa im zhorší zdravotný stav alebo aj rovno z urgentu?
V nemocnici sme zrušili malé JIS-ky, ktorými disponovalo každé oddelenie. V starostlivosti máme pacientov po operáciách, traumy, nehody, priamo záchranná služba k nám priváža pacientov s kardiálnym zlyhaním, ischemickou chorobou a pod. Je jedno, či ide o internistickú, neurologickú, chirurgickú oblasť, máme zastúpenú každú z nich.
Na OAMIS pracujú lekári rôznych špecializácií?
O áristických pacientov sa starajú áristi, k chirurgickým pacientom alebo k pacientom po autonehode prichádza chirurg/traumatológ spolu s áristom. V rámci internej časti máme internistu celý deň, rovnako aj neurológa. Všetci títo lekári dokážu spolupracovať podľa typu postihnutia pacienta vo dne, v noci.
Aké ošetrovateľské úkony si máme u vášho pacienta predstaviť? Čo všetko u neho sestra počas služby robí?
Áristickí pacienti sú pripútaní na lôžko, mnohokrát im zlyhávajú životne dôležité funkcie. Keď už sú v lepšom stave, rehabilitujú, polohujeme ich, mobilizujeme ich a keď sa ich zdravotný stav zlepší natoľko, že sú mimo ohrozenia života, stabilizovaní, resp. dokážu fungovať sami, presúvame ich na bežné oddelenie. Sestra ráno od šiestej po prebratí služby zodpovedá za všetko, čo u pacienta vykoná, poskytuje mu komplexnú ošetrovateľskú starostlivosť.
Či je to osobná hygiena, hygiena lôžka, dezinfekcia okolia. Sleduje jeho vitálne funkcie, zapisuje ich, vykonáva dokumentáciu, ošetrovateľský proces, podáva terapiu, robí vizitu s lekárom, vedúcou sestrou, zabezpečuje vyšetrenia na základe ordinácie lekára. Našim pacientom sa snažíme vykonať všetky invazívne aj neinvazívne vyšetrenia, zákroky priamo na lôžku. Jediné vyšetrenie, na ktoré pacienta prevážame, je CT a MRI. Asistuje lekárom pri rôznych výkonoch. Podarilo sa nám dať dokopy veľmi dobrý tím. Keby som ho nemala, tak tu nie som ani ja. Som na nich neskutočne hrdá. Všade, kde som pracovala, od záchrannej služby, urgentu, chirurgie až sem, každý jeden kolega, kolegyňa mi niečo do života dali, odovzdali. Aj vďaka nim som dosiahla to, čo som dosiahla.
Na vašom oddelení nie je možné fungovať bez prístrojového vybavenia. Čo všetko musíte ovládať?
Pri každom novom prístroji prechádzame školením. Zaškolím sa ja, primár, manažérka a následne všetky sestry. Ovládame prácu so všetkými prístrojmi, ako sú dávkovače, lôžko pacienta, hemodialyzačné prístroje, pľúcne ventilátory, monitory, bronchoskop, hemodynamika a mnoho ďalších. Skúsená sestra dokáže rozpoznať všetky druhy alarmov, ktoré signalizujú u pacienta nejaký problém. Náš primár vybojuje všetku techniku, dokonca si myslím, že máme techniku až nad úroveň bežných OAMIS a aj vďaka tomu sme teraz vyhrali cenu Trnavského samosprávneho kraja.
Robíte na vašom pracovisku niečo, čo nie je bežným štandardom v iných zariadeniach?
Na našom oddelení poskytujeme muzikoterapiu v rámci bazálnej terapie. Napríklad pacientom v bezvedomí, so zakrvácaním púšťame cez slúchadlá relaxačnú hudbu. Pozorujeme, že vďaka tomu im netreba toľko sedácie, upraví sa im aj dýchanie. Má to pozitívne dosahy na pacientov.
Vo vašej práci asi nie je núdza o ťažké a smutné životné príbehy. Spomínate si na niektoré z nich?
Smutných príbehov je veľmi veľa. Asi jeden z tých najsmutnejších je, keď rodina cestovala dvomi autami. Rodičia sedeli v jednom aute, synovia v druhom, pretože boli s otcom pohádaní. Išlo o zrážku osobného auta s vlakom. Mama zomrela ihneď v aute, k nám doviezli otca vo veľmi kritickom stave. Jeden syn sa prišiel rozlúčiť s otcom, ktorý mal taký slabý pulz, že sme si mysleli, že sa už nedočká druhého syna. Akoby však otec nechcel odísť na druhý svet bez rozlúčky s druhým synom a počkal, kým ho ešte uvidí. Syn nakoniec dobehol do nemocnice, chytil otca za ruku a ten v tom okamihu zomrel. Bolo to také silné, že sme plakali aj my.
Udalosť, ktorá nás všetkých hlboko zasiahla, sa udiala pred dvomi rokmi, keď zomrela naša kolegyňa, priateľka. Zomrela na svojom vlastnom pracovisku v prítomnosti nás všetkých. Bolo to ťažké obdobie, plakali sme. Celý covid zvládla v pracovnom nasadení, pomáhala pacientom a napokon ju skolila chrípka. A nielen ju. Spolu na OAMIS s ňou ležal aj jej otec. Je to hrozný pocit, keď sa staráte o kamarátku v kritickom stave na ventilátore, polohujete ju, snažíte sa zo všetkých síl urobiť a vybaviť pre ňu možné i nemožné a v konečnom dôsledku viete, že to nebude dobré. V momente jej odchodu, kto mohol, prišiel sa rozlúčiť. Našťastie to vyšlo tak, že naokolo neboli žiadni iní pacienti, tak sme si mohli dovoliť aj plakať. Vydýchla tak, že som ju držala za ruku. Toto bol obrovský šok pre každého z nás. Jej fotka visí na našom oddelení. V takýchto prípadoch si uvedomujeme, že nie sme bohovia.
Ako sa vyrovnávate so smrťou pacienta?
Dá sa povedať, že som sa to naučila už ako 19-ročná, keď som bola na onkológii, kde som sa denne rozprávala s 25-ročnou mamičkou dvoch malých detí. V jeden deň však bola jej posteľ prázdna. Bol to strašný pocit. Človek sa to postupom času naučí prekonávať, niekedy mám dokonca pocit, že som až bezcitná. Vždy sa vyskytne prípad, ktorý nás chytí za srdce a dokonca nás rozplače, ale celkovo sa dá povedať, že my áristi a záchranári máme na sebe brnenie, akýsi ochranný štít okolo seba.
Ako riešite, keď resuscitujete pacienta a vedľa leží ďalší pacient pri vedomí a všetko citlivo vníma?
Snažíme sa, aby to pacient, ktorý vníma, čo sa okolo neho deje, pociťoval čo najmenej. Sestry mu nasadia slúchadlá s hudbou, aby to nebolo pre neho také traumatizujúce.
Mali ste počas pandémie hospitalizovaných pacientov s ochorením covid-19? Fungovali ste v tom období ako červená nemocnica?
Krízový štáb sa rozhodol, že nebudeme čisto červenou nemocnicou. Galantská nemocnica bola červená a ak by sme aj my boli, tak obyvatelia nášho okresu by sem nemohli prísť s inými ochoreniami, ktoré si vyžadujú akútne riešenie, pretože by sme museli prijímať len pacientov s covidom. A to sme nechceli. Zvládli sme byť aj červenou, aj bielou nemocnicou. Veľakrát sme sedeli a premýšľali, ako najlepšie oddeliť covidových od necovidových pacientov. Mali sme všetko tip-top vymyslené, čo sa týka hygienicko-epidemiologického režimu, mali sme oddelené pavilóny, zvlášť spravené urgentné príjmy, personál sme mali rozdelený na dve skupiny, z toho jedna sa starala čisto o covidových pacientov. Aj samotné naše oddelenie bolo rozdelené na tzv. čisté ARO, covidové ARO a covidovú intenzívku.
Zvládali ste starostlivosť o týchto pacientov?
Išli sme podľa najnovšieho štandardu a odporúčaní. Náš primár študoval všetky protokoly a smernice a postupovali sme podľa nich. Sledovali sme štúdie, zavádzali veľa noviniek v liečbe, vždy sme vedeli získať všetky lieky, ktoré boli odporúčané ako účinné. Mali sme dostatok ventilátorov, lôžok, všetko potrebné sme vedeli zabezpečiť. Tri poschodia boli zaplnené covidovými pacientmi. Zomrelo veľa pacientov a dosť mladých. Prišli neskoro, z jednej minúty na druhú sa ich zdravotný stav zhoršil, vznikali u nich krvné zrazeniny, ktoré sa dostali do pľúc a zadusili sa. Takmer každý z nich mal však pridružené ochorenie, srdcové ochorenie, diabetes, alebo zničenú imunitu covidom. Štatisticky sme však boli úspešní. Náš kraj bol dostatočne preočkovaný, mali sme niekoľko očkovacích centier, jedno bolo priamo i v našej nemocnici. Mali sme veľa pacientov, ale zvládli sme to.
Aká by mala byť podľa vás sestra pracujúca na OAMIS?
V prvom rade by mala byť múdra, aktívna, schopná veľmi rýchlo reagovať, vedieť sa rozhodnúť, čo je priorita. Mala by mať srdce, mala by byť empatická a nemala by sa báť. Mala by mať rešpekt a pokoru k starším. Sestra pracujúca na OAMIS by sa mala neustále vzdelávať.
Vyberáte si sama sestry do vášho tímu alebo je to výlučne v kompetencii personálneho oddelenia?
Záujemkyne sa hlásia cez personálne oddelenie, námestníčka pre ošetrovateľstvo robí s nimi pohovory a ak sa jej pozdávajú, prevedie ich naším oddelením. Ja sa s danou sestrou následne porozprávam. Úplne každému dávam šancu, nikdy nedám na prvý dojem. Po prvých týždňoch je už vidieť, aká tá sestra je, či prácu zvláda a ona sama tiež často vie či na to má, či ju to u nás baví. Nikoho nenútime ostať tu pracovať. Moja bývalá manažérka na chirurgii povedala jednu krásnu vetu: „V každej jednej sestre je to, čo druhá nemá. A preto sú také individuálne a jedinečné.“
Ako by ste opísali spoluprácu lekár – sestra v našom zdravotníctve?
Existujú dva typy lekárov. Takí, ktorí sú povýšeneckí, a takí, ktorí sú vďační sestrám za to, čo ich naučili. Lebo povedzme si, mladí lekári sú často odkázaní na pomoc a skúsenosti starších sestier. Predstavte si, že lekár je hlava, sestra jeho pravá a ľavá ruka. Keď lekár dostane porážku, ochrnie a nebude sa vedieť hýbať, môže rozprávať, čo chce, ale práca nebude spravená. Preto by si mal lekár obe tie ruky vážiť. U nás máme lekárov, ktorí sa nepovyšujú nad sestry a tvoria spolu jeden tím.
V čom vidíte najväčší nedostatok slovenského zdravotníctva?
Treba zvýšiť počet sestier. Na Slovensku chýba 12 000 sestier, to je približne polovica, koľko ľudí zomrelo na ochorenie covid-19 na Slovensku. Je to veľmi veľké číslo. Potrebné je poskytnúť im adekvátne platové, materiálne, priestorové, technické podmienky a tiež prehodnotiť personálne normatívy. Aj mladé sestry sú už bohužiaľ vyčerpané a negatívne. Nemalú pozornosť treba venovať aj komunikácii. Existujú síce rôzne komunikačné školenia, tie však dajú podľa mňa sestre minimum. Myslím, že je to najmä o výchove. To už musíte mať jednoducho v sebe. V súčasnosti treba zmýšľať multikultúrne. Treba chápať menšiny žijúce na Slovensku. Ak zomrie u nás rómsky pacient, je dobré citlivo komunikovať s príbuznými, pustiť ich na oddelenie rozlúčiť sa.
Zvyknete si brať so sebou prácu aj domov?
Áno, celých deväť rokov. Je to na úkor rodiny, môjho zdravia. Bez telefónu sa nepohnem ani na krok. Veľakrát v noci nespím a sú obdobia, keď chodím domov s plačom.
Máte nejaké plány do budúcnosti?
V budúcnosti by som chcela odovzdávať vedomosti študentom ošetrovateľstva.
Ako relaxujete? Máte nejaké koníčky?
Kedysi som cvičila vo fitnescentre a bicyklovala, ale po páde z lyží, keď som si zničila koleno a som po dvoch operáciách, necvičím. Baví ma opaľovanie a pobyt pri vode, keď ma nikto neruší a som úplne sama.
Získali ste najväčší počet hlasov spomedzi všetkých nominovaných prvého ročníka ankety Top sestra. Čo to pre vás znamená?
Ďakujem tým, ktorí ma nominovali, lebo už to je pre mňa darom, ocenením mojej 19-ročnej práce v tejto nemocnici. Ďakujem každému, kto za mňa hlasoval. Okrem terajších a bývalých kolegov mi hlasy posielali aj žiaci, pani učiteľky zo SZŠ, priatelia. Ďakujem mojej rodine za to, že ma vždy podporovala a je na mňa hrdá. Je to krásny pocit, ktorý ma zohrieva pri srdci.
Silvia Hodálová