Kedy a prečo ste sa rozhodli, že sa budete venovať zdravotníctvu?
Už počas detstva som vždy mala potrebu starať sa o ľudí okolo seba a pomáhať. Celkovo bola moja cesta upriamená smerom do zdravotníctva. Snívala som o medicíne, no osud to nakoniec chcel tak, že som zostala pri ošetrovateľstve a doteraz moje rozhodnutie neľutujem. To, čo chcem zo seba odovzdávať ďalej, môžem práve v mojej profesii ako sestra pri lôžku.
Študovali ste Strednú zdravotnícku školu Celestíny Šimurkovej v Trenčíne a ošetrovateľstvo na Trnavskej univerzite a Trenčianskej univerzite. Čo vám dalo štúdium? Ktoré predmety vás zaujímali najviac?
Štúdium na školách som si vyberala na základe recenzií o náročnosti štúdia. Nikdy som nevolila ľahkú cestu. Ak sa dá niečo skomplikovať a urobiť náročnejšie, prečo nie? V tých rokoch bola Stredná zdravotnícka škola v Trenčíne jednou z najlepších s odborom zdravotnícky asistent, dnes praktická sestra – asistent. To isté o náročnosti platí aj pre obe univerzity. Mojimi obľúbenými predmetmi boli anatómia a ošetrovateľské techniky, psychológia, klinické predmety.
Ďakujem všetkým pedagógom a obzvlášť dvom ženám s veľkým „Ž“. Mojej triednej učiteľke zo strednej školy PhDr. Marcele Valáškovej vďačím za prípravu a ďalšie nasmerovanie v ošetrovateľstve. Vďačná som aj pani doc. PhDr. Ľubici Ilievovej, PhD. Mala som šťastie a stretla som sa s ňou počas prvého aj druhého stupňa vysokoškolského štúdia. Obe pedagogičky ma pripravili na rôzne situácie v zdravotníctve a ukázali mi cestu, aby som sa dostala tam, kde som teraz. Keď máte pedagóga, ktorému na vás záleží, tak sa to odrazí vo vašom profesionálnom živote.
Ako ste sa dostali na oddelenie geriatrie a ako by ste ho charakterizovali?
Po ukončení bakalárskeho štúdia ošetrovateľstva som sa chcela venovať pacientom ako sestra pri lôžku. Absolvovala som viacero pohovorov v rámci oddelení trenčianskej nemocnice vrátane oddelenia geriatrie a dlhodobo chorých. Už predtým som praxovala na tomto oddelení. Vedela som, aká náročná je starostlivosť o geriatrického pacienta. No vedela som aj to, že taký tím zdravotníckeho personálu nebol nikde v rámci nemocnice.
Keď som videla ako sestry a sanitári spolupracujú, akú starostlivosť napriek náročnosti poskytujú, tak to bolo pre mňa ako mladú sestru absolventku niečo neuveriteľné a krásne. Keď máte okolo seba kvalitný tím ľudí, čiže lekárov, sestry a sanitárov, ktorí sú skúsení a vedia zhodnotiť závažnosť aktuálneho zdravotného stavu, počúvajú potreby pacientov a dávajú im kúsok zo seba, tak voľba bola jasná. Naše oddelenie pre mňa vždy bolo, je aj bude oddelením, na ktorom máme stále perspektívu povedať si: Áno, tento pacient toho zvládne ešte veľa a vek je len číslo.
Koľko pacientov máte na oddelení geriatrie a dlhodobo chorých? Predpokladám, že väčšinou je oddelenie maximálne zaplnené.
Dĺžka hospitalizácie pacientov je variabilná, záleží na závažnosti aktuálneho zdravotného stavu. Momentálne je kapacita lôžok obmedzená na 32 ľudí, čo je číslo, s ktorým pri našom pridelenom spáde nie je možné fungovať. Obvykle máme zaplnených aj ďalších päť prístelkových miest. Sú dni, keď sa lôžko pre ďalšieho pacienta uvoľní na hodinu či dve. Tlak na lôžka je enormný. Pôvodne sme mali kapacitu viac ako 60 miest, plnú obsadenosť a rovnakú spádovú oblasť ako teraz.
Kto všetko sa stará o pacientov? Ako by ste opísali váš tím?
Náš zdravotnícky tím pozostáva z lekárov – geriatrov, sestier, praktických sestier – asistentov, sanitárov, pomocných pracovníkov v zdravotníctve a, samozrejme, z upratovačiek. Každá osoba v tíme má svoju hodnotu, je osobnosťou, má môj rešpekt a obdiv za prácu na oddelení. Naše povolanie je poslaním, každý z nás je tu preto, že chce. Toto si na mojich kolegyniach a kolegoch veľmi vážim. Ak vás podrží tím, tak máte vyhrané, pretože máme spoločný hlavný cieľ, a to zlepšiť aktuálne zhoršený zdravotný stav pacienta.
V rámci publikačnej činnosti ste analyzovali faktory ovplyvňujúce vznik pádov u geriatrických pacientov. Čo ste zistili?
Áno, publikačná činnosť bola výstupom našej diplomovej práce. Cieľom výskumu bolo retrospektívne analyzovať sprievodné príčiny pádov hospitalizovaných geriatrických pacientov na OGaDCH vo FN TN v období rokov 2016 až 2020. Hodnotili sme súvislosti užívania farmakoterapeutík a hodiny pádu, rozsahu sebestačnosti so situáciou, za ktorej došlo k pádu, úrovne pohyblivosti s miestom, kde pacient spadol.
U geriatrických pacientov sa pády hodnotia ako mimoriadna udalosť a predstavujú najčastejšiu komplikáciu počas hospitalizácie v zdravotníckom zariadení. Zistili sme, že najväčší výskyt pádov bol zaznamenaný v čase medzi 20.00 a 6.00 hod. Z hľadiska farmakoterapie na vznik pádu geriatrických pacientov vplývalo užívanie antipsychotík, anxiolytík/hypnotík a diuretík.
Pády boli najčastejšie zaznamenané v izbe pacientov vo všetkých úrovniach pohyblivosti. Vo vzťahu k rozsahu sebestačnosti boli pády zaznamenané u sebestačných a čiastočne sebestačných geriatrických pacientov najmä pri vstávaní z lôžka, zatiaľ čo u imobilných pacientov išlo o pády z lôžka.
Ako sa dajú tieto riziká pádu redukovať?
Na eliminovanie rizika pádu je potrebné sa zamerať na vstupný skríning a monitoring geriatrického pacienta s vysokým rizikom pádu, zvýšiť frekvenciu monitoringu u rizikových pacientov v nočných hodinách v pravidelných intervaloch. Odporúčame tiež v dokumentácii realizovať farebné odlíšenie rizikových skupín pacientov vo vzťahu k farmakoterapii.
V čom je ešte geriatria špecifická? Aké vlastnosti by určite mal mať zdravotník, ktorý na geriatrii pracuje?
Špecifikom je samotná oblasť poskytovania zdravotnej starostlivosti. Zdravotník, ktorý sa rozhodne pracovať v tomto odbore, musí byť empatický a ľudský, mal by mať potrebu pomáhať, byť komunikatívny, ostať pozitívny v každom prípade. Nemal by zabudnúť na úsmev a slušnosť pred každým pacientom či príbuzným. Je to obzvlášť fyzicky aj psychicky náročné oddelenie. Nájsť si svoj spôsob psychohygieny je veľkým plusom.
Koľko ochorení súbežne zvyčajne majú pacienti na geriatrii?
Súbežne hovoríme o troch a viacerých aktuálne riešených ochoreniach pri zhoršenom zdravotnom stave. Ochorenia sú medzi sebou prepojené. Nie je to tak, že pacient príde, vyrieši sa jedno ochorenie a pacient odchádza. Pacienti vo vyššom veku sú liečení komplexne. Všetko so všetkým súvisí.
Najkrajší a najvďačnejší je pocit, keď pacient odíde sám s batožinou v ruke. Na inom oddelení by ste to brali prirodzene, no u nás je to pre každého veľmi vzácne. Viac ako polovica pacientov je čiastočne imobilná až imobilná, keď je potrebná 24-hodinová starostlivosť. Pacienti postupne strácajú zručnosť a vytráca sa sebestačnosť vo všetkých činnostiach, čím je starostlivosť veľmi podobná starostlivosti o dieťa.
Veľkou výzvou na vašom oddelení je aj nastavenie liekových interakcií. Koľko liekov pacienti priemerne užívajú? A aké najvyššie množstvo liekov užíval niektorý pacient, spomínate si?
Samozrejme, pre geriatrického pacienta je typická lieková polypragmázia. Ak má geriatrický pacient menej ako päť liekov, tak je to obstojné. Počas mojej praxe som sa stretla s pacientom, ktorý užíval 33 liekov v perorálnej forme a navyše mal počas hospitalizácie aplikovanú aj parenterálnu formu liekov. Počet zvolených a užívaných liekov je v kompetencii lekárov, ktorí nastavujú a upravujú liečbu geriatrického pacienta vzhľadom na potrebný účinok aj interakcie liekov.
Ďalším častým problémom pacientov na geriatrii sú zrejme inkontinencia a malnutrícia. Koľko pacientov nimi trpí?
V oboch prípadoch sú to v priemere asi dve tretiny hospitalizovaných geriatrických pacientov. Inkontinencia moču alebo stolice je hodnotená individuálne podľa stavu a potrieb geriatrického pacienta. V rámci intervencií sa osobitne zameriavame na režimové a preventívne opatrenia inkontinencie, edukáciu pacienta a príbuzných.
Malnutrícia priamo ohrozuje každého geriatrického pacienta a veľmi úzko súvisí s úrovňou sebestačnosti. Starí ľudia často nepociťujú potrebu jesť a piť, čím ohrozujú seba nedostatočným príjmom energie, živín a tekutín. Z toho vyplývajú závažné zdravotné komplikácie.
Čo všetko využívate v rámci rehabilitácie pacientov? Máte na to čas a ako prebieha?
K dispozícii máme fyzioterapeutov z Kliniky fyzioterapie a rehabilitácie FN TN. Počas pracovného týždňa chodia s našimi pacientmi rehabilitovať či už na lôžku, s postupnou vertikalizáciou alebo sa priamo zameriavajú na chôdzu pacientov. Veľmi oceňujeme aj pomoc príbuzných, ktorí si môžu pacientov zobrať na prechádzku, ak im to aktuálny zdravotný stav dovoľuje, či už po chodbe oddelenia alebo v areáli nemocnice.
V budúcnosti by sme chceli zriadiť stále miesto fyzioterapeuta na našom oddelení, ktorý bude mať počas celého pracovného času na starosti primárne našich pacientov. Veríme, že takáto možnosť sa podarí zrealizovať a bude pozitívne hodnotená zo strany vedenia aj samotných pacientov.
Ako celkovo vnímate systém zdravotnej starostlivosti o starých dlhodobo chorých ľudí na Slovensku? V čom sú najväčšie problémy?
Slovenské zdravotníctvo je jedna veľká zlá kapitola. Starostlivosť často nedostanú tí, ktorí na ňu majú nárok, a a často ani tí, ktorí ju akútne potrebujú. Ak máte vhodné pracovné podmienky a máte dostatok zdravotníckeho personálu, tak verte, máte spokojného pacienta aj príbuzných. Najväčší problém vidím v tom, že nie je možné zaujať ľudí pre prácu na takomto oddelení. Geriatrických pacientov radikálne pribúda a ubúda populácie, ktorá túto potrebnú starostlivosť môže poskytovať.
Ďalší problém vidím v dnešnej populácii, ktorá často berie starého človeka len ako komplikáciu, ako niekoho, kto „kazí plány“. Akosi sa zabúda, že našou úlohou je postarať sa o svojich rodičov, tak ako sa oni starali o nás, až na výnimky. Nie každý má možnosť zabezpečiť starostlivosť v domovoch dôchodcov, ak si stav vyžaduje 24-hodinovú starostlivosť. Využívať však svoju neschopnosť v starostlivosti zanedbávaním vlastného otca alebo matky sa mi zdá neúctivé a nespravodlivé.
Bohužiaľ, až ma veľakrát mrzí, keď sa spýtate zanedbaného pacienta v akútnom stave: A u koho bývate? Kto sa o vás stará? On vám odpovie: Veď ja som ostal sám, deti sú preč, nezaujímajú sa. Potom sa po pár dňoch ozvú, dcéra alebo syn, a začnú vás obviňovať, že v akom stave je pacient a prečo nič nerobíme, ako je možné, že ešte nie je zdravý. Všetko je to o ľuďoch. Na takéto správanie strácate komentár.
Aké najnáročnejšie chvíle ste dosiaľ v práci zažili?
Najnáročnejšie obdobie bolo počas pandémie ochorenia covidu-19. Vtedy to bolo náročné pre všetkých. Inak sú služby bežne náročné, ale aj zaujímavé.
Je vaša práca náročnejšia psychicky alebo fyzicky?
Je to individuálne. Záleží aj na osobnosti zdravotníka. Samozrejme, naše chrbtice trpia, ale pre mňa je práca náročnejšia psychicky a potrebujem dobrú psychohygienu. Sama som musela prísť na to, ako si spraviť určitý osobný mantinel. Máme aj dve či tri úmrtia za službu a musíme to zvládnuť. Počas pandémie to bolo šesť či sedem úmrtí za dvanásťhodinovú službu.
Ako to ovplyvnilo váš postoj k smrti a postoj k životu?
Moje prvé úmrtie pacienta bolo ešte počas praxe. Vtedy to bolo náročné na spracovanie, mala som 17 rokov. Postupom času si človek musí urobiť spomínaný osobný mantinel. Psychicky vyčerpaná som sa cítila počas pandémie, keďže počet úmrtí sa niekoľkonásobne zvýšil, hlavne u geriatrických pacientov, ktorí trpeli polymorbiditou.
Snažila som sa to vnímať tak, že ten človek si azda život užil, ako mohol, a keď bol čas, tak odišiel. Každý raz umrieme. Nevieme kedy, kde, ani ako. Preto si musíme užívať každý deň, akoby bol posledný.
Čo sa dostane cez ten „osobný mantinel“?
Dostane sa najmä vtedy, keď je u nás pacient dlhodobo alebo je opakovane hospitalizovaný. Mrzí vás to, keď sa stav akútne zhorší a viete, že sa blíži koniec. No aj vtedy musíme pracovať a postarať sa o pacientov, ako najlepšie vieme.
Pozitívom zdravotníctva možno je, že zdravotníci, ktorí sa denne stretávajú so smrťou, si môžu viac uvedomiť hodnotu života a lepšie usporiadať jeho náplň, hodnoty.
Ako zdravotník, ktorý sa denne stretáva so smrťou, si všetko chystáte na to, čo bude potom, keď tu nebudete. Ja tak fungujem. Keď sa raz nevrátim, aby sa manžel a deti dokázali o seba postarať. Aby to zvládli a vedeli, čo a ako.
O smrti sa v spoločnosti málo hovorí. Ako na ňu reagujú príbuzní geriatrických pacientov?
Áno. O smrti sa málo hovorí aj medzi príbuznými geriatrických pacientov. Často si nepripúšťajú, že otec alebo mama raz zomrú a vnímajú to tak, že oni tu boli, sú a zvládnu to. Lenže oni to možno zvládnu dušou, ale telom nie. Preto si treba užívať každý jeden deň s nimi a nevyčítať si, že už je neskoro, mohol som s nimi ešte niečo zažiť, niekam ich zobrať, nemusel som sa toľko venovať práci. Aj keď starému človeku venujeme iba hodinu počas dňa, spravíme si s ním kávičku, porozprávame sa, tak on si toto neskutočne váži.
Je pravda, že človeku sa tesne pred smrťou často zlepší zdravotný stav?
Je to pravda. Stav pacienta sa väčšinou deň pred smrťou rapídne zlepší, začne sám prijímať tekutiny, pochutí si na jedle, sám sa posadí alebo postaví, komunikuje, oči mu žiaria, rozpráva sa s rodinou. Príbuzní sú potom často šokovaní z úmrtia, keďže sa všetko zlepšilo. Ťažko sa to vysvetľuje, ale my sa s tým stretávame často.
Ak sa dlho trápi, vieme, že čaká návštevu zďaleka. Keď dotyčný príde, akoby to bolo to posledné rozlúčenie, ktoré pacient potrebuje. Iné vnímanie smrti je, keď pacient sám v sebe odmieta smrť, je nepokojný, dezorientovaný až agresívny. Všetko odmieta napriek našej snahe pomôcť mu zlepšiť jeho aktuálny stav a zomiera v hneve.
Mám dojem, že medzi zdravotníkmi je viac ľudí veriacich na posmrtný život v porovnaní s populačným priemerom. Ako to máte na oddelení?
Pokiaľ viem, tak väčšina sestier na oddelení sme veriace, či už ako katolíci alebo evanjelici. Čo bude po smrti, to sa nechávame prekvapiť. Máme zvyk, že po smrti dáme každému krížik, otvoríme okno a púšťame duše, aby mohli v pokoji ísť.
Vaši pacienti veľa zažili, majú veľa skúseností. Na aké pekné alebo vtipné ľudské momenty z práce si napríklad spomínate?
Veľakrát sa nám stanú vtipné situácie. Ak máte optimistického pacienta a po čase sa cíti lepšie, tak je o zábavu postarané. Momentálne pacientom spríjemňujeme hospitalizácie hudbou. Púšťame im „repeťácke“ pesničky, ľudovky, tiež Karola Duchoňa. Veľakrát aj podľa želania. Atmosféra je neopísateľná. Aj pacienti v ťažkom stave sú potom veselší, vnímavejší, spievajú si spolu s nami alebo si poklepkávajú prstami.
Celková pracovná atmosféra je tak príjemnejšia. Niekedy púšťanie hudby nie je možné, keď máme hustý rozvrh, teda veľmi veľa vyšetrení, prípadne sa to niektorým príbuzným nepáči. Nám nejde o to, aby sme púšťali moderné pesničky, ale aby sme pacientom spríjemnili deň.
O čom pacienti rozprávajú, na čo si spomínajú?
Staropamäť u našich pacientov je často famózna. Povedia, kedy sa im narodili deti, detaily, ako ich vychovávali, kde bývali, aké statky mali, ako pracovali. Spomínajú zážitky, slovenské dovolenky. Pacienti si k sebe často nájdu cestu, zistia, že spolu pracovali alebo majú spoločných známych. Čo sa však týka novšej pamäti, teda posledné mesiace či roky, tak tie si už často nepamätajú.
Občas ešte príde taký „klasický dedko alebo babička s ručníkom, s nariasenými sukňami“. To sú najmilšie osoby, ktoré akékoľvek trápenia či bolesti znášajú s úsmevom na tvári, nedajú na sebe poznať zmenu. Povedala by som, že ľudia aklimatizovaní na dnešnú dobu sa oveľa viac sťažujú. Veľa vecí im nevyhovuje, vnímame to ako zlyhávanie komunikácie.
Keď máte v práci psychicky náročný deň, kto a čo vám najviac pomáha?
Aj keď je práca náročná, tak to, čo je v práci, ostáva v práci. Moja rodina je najlepšia psychohygiena a vtedy sa snažím nemyslieť na prácu. Doma som dcéra, sestra, manželka a to najdôležitejšie – mama.
Voľný čas vraj rada strávite aj s dobrou knihou. Čítate aj články či knihy z oblasti medicíny a zdravotníctva? Čo by ste čitateľom odporučili?
Z oblasti medicíny a zdravotníctva čítam periodiká so zameraním na ošetrovateľstvo. Zaujímam sa o zahraničné štúdie so zameraním na geriatrického pacienta, tomu sa venujem prioritne. Vo voľnom čase si rada prečítam aj detektívne romány a fantasy, prípadne knihy z obdobia druhej svetovej vojny.
Chcete sa venovať geriatrii aj v ďalších rokoch a čo vás v práci najviac napĺňa?
Ak mi to bude umožnené, či už pracovne alebo zdravotne, tak si nemyslím, že by som potrebovala zmeniť pôsobisko. Spôsob, akým chcem napĺňať moje poslanie, mi umožňujú ľudia na oddelení, či už sú to úžasní kolegovia alebo geriatrickí pacienti, ktorí potrebujú našu starostlivosť. Zvolila som si túto cestu.
Vždy to vo vás bolo?
Bývali sme so starými rodičmi z otcovej strany v rodinnom dome. Neskôr sme odišli do bytu, aby sme sa o druhého starého otca mohli postarať. Moja mamina sa postarala o oboch rodičov, keď zomierali, to ma určite ovplyvnilo, že tomu dokázala prispôsobiť fungovanie našej rodiny. Oni sa s láskou starali o nás a my by sme sa mali postarať o nich. Je to prejavom vďačnosti, rešpektu a lásky.
Rastislav Boris