Hneď po maturite v roku 1990 začala pracovať ako zdravotná sestra na jednotke intenzívnej starostlivosti vo Fakultnej nemocnici Nitra. Osem rokov pôsobila v psychiatrickej ambulancii, odkiaľ sa v roku 2007 presunula do všeobecnej ambulancie pre deti a dorast v Ivanke pri Nitre. Splnil sa jej tak sen o práci s deťmi, ktoré miluje. Poskytovanie zdravotnej starostlivosti nie je pre ňu povinnosťou, ale najmä záľubou a potešením.
Zhovárali sme sa s Top sestrou Monikou Ružičkovou, ktorá pracuje vo všeobecnej ambulancii pre deti a dorast v Ivanke pri Nitre u MUDr. Pavla Žuffu.
Aká bola vaša reakcia, keď ste sa dozvedeli o víťazstve v ankete?
Najskôr som tomu neverila. V živote som nič nevyhrala, takže to bolo pre mňa obrovské prekvapenie. Vôbec som to nečakala. No postupom času si to začínam uvedomovať a je to veľmi príjemné. Som vďačná ľuďom, ktorí za mňa zahlasovali. Naozaj som veľmi vďačná, až ma to dojíma. Je to krásne.
Vie o tomto úspechu vaše okolie?
Mnohí vedia, pretože za mňa hlasovali. Sme na dedine, tvoríme blízku komunitu, takže správa o ankete sa rýchlo rozchýrila. A potom sa to už celé rozbehlo. Ako hovorí pán doktor, dedina má svoje čaro. No ja som o ankete na začiatku vôbec netušila. To, že ma niekto navrhol na Top sestru, som zistila až od kolegyne, ktorá mi povedala, že za mňa hlasovala. Dodnes netuším, kto ma nominoval. Ale som za to veľmi vďačná.
Čím ste chceli byť, keď ste boli malá?
Odmalička som mala veľmi rada deti. V podstate som bola stále medzi nimi, či už to boli deti od susedov, alebo v rodine. Trávila som s nimi veľa času, opatrovala som ich, hrávala sa s nimi... Skrátka, rada som sa o ne starala. Vždy som túžila pracovať s deťmi. Jedným z mojich snov bolo založiť si súkromné jasličky, ale, žiaľ, okolnosti mi to neumožnili. No lákala ma aj práca na novorodeneckom alebo detskom oddelení.
Čo vás priviedlo k povolaniu sestry?
Vyrastala som v rodine, v ktorej bolo viacero zdravotníkov. Moja mamina pracovala v nemocnici, kam som za ňou často chodievala. Zaujímala som sa o to, čo robí. Keďže som sa od detstva motala v zdravotníckom prostredí, mala som k nemu blízky vzťah.
Pracujú v zdravotníctve aj vaše deti?
Moje deti nie. Mám dvoch chlapcov a tí sa vybrali inými cestami. Či budú pracovať v zdravotníctve moje vnúčatá, ukáže čas. Sú ešte maličké, tak uvidíme.
Ako si spomínate na svoje študijné časy?
Na štúdium mám pekné spomienky. Ja som išla na strednú z ôsmeho ročníka základnej školy. Moja prvá voľba bola stredná zdravotnícka škola, kam sa mi aj podarilo dostať. V tom čase sa dalo študovať buď odbor pediatrická sestra, alebo všeobecná sestra. Ja som sa hlásila na pediatriu, kam ma však, paradoxne, nevzali, a tak som išla študovať odbor všeobecná sestra. Tam sme mali tej pediatrie trošku menej v rámci odborných predmetov, ale veľmi ma bavila a rada som na ňu chodila. A tiež ma veľmi bavilo chodiť na odbornú prax do nemocnice.
Začínali ste na infektológii. Ako ste sa tam dostali?
Pravdupovediac, nebola to moja prvá voľba. Počas štúdia som ešte stále snívala o práci v jasliach, prípadne na novorodeneckom oddelení. No keďže som bola práve v maturitnom ročníku, keď došlo k prevratu v roku 1989 a všetky štátne jasle rušili, rozhodla som sa podať si žiadosť do nemocnice v Nitre. Chcela som pracovať na novorodeneckom oddelení, ale tam nebolo voľné miesto. Prvá ponuka, ktorá prišla, bola z infektológie. Nastúpila som hneď po maturite, takže som nemala žiadne prázdniny. Robila som na jednotke intenzívnej starostlivosti, a hoci som to takto neplánovala, nakoniec som tam nadobudla cenné skúsenosti.
S akými diagnózami tam boli pacienti najčastejšie hospitalizovaní? Stretli ste sa aj s nezvyčajnými exotickými chorobami?
Tým, že to bola jednotka intenzívnej starostlivosti, stretávali sme sa s naozaj vážnymi prípadmi. Bolo to ako také malé anestéziologicko-resuscitačné oddelenie. Mali sme tam pacientov pripojených na prístrojoch, niektorí boli v bezvedomí. Starali sme sa aj o pacientov s ťažkou encefalitídou, meningitídou či klostrídiovou sepsou. Ale, samozrejme, mali sme tam aj pacientov s bežnými chorobami, ako napríklad žltačka. Čo sa týka exotických chorôb, na také si nespomínam. V tých časoch sa málo cestovalo, a ak sa cestovalo, tak nie do exotických krajín.
Ako vnímate spochybňovanie očkovania a klesajúci záujem oň v spoločnosti aj vzhľadom na vaše skúsenosti z praxe?
Vnímam to ako prirodzenú reakciu, pretože dnes je na sociálnych sieťach všeobecne veľa informácií a zároveň sa šíri aj veľa dezinformácií. Ľudia sú zmätení, nevedia, čo je pravda a čo výmysel. Rozumiem, že rodičia chcú pre svoje dieťa to najlepšie, no často sa v tých protichodných tvrdeniach strácajú a majú obavy. Preto sa aj s pánom doktorom vo všeobecnej ambulancii pre deti a dorast, kde v súčasnosti pracujem, snažíme veľa vysvetľovať a argumentovať, prečo je očkovanie dôležité, ako funguje a aké sú benefity. Nikdy však na rodičov netlačíme, rozhodnutie nechávame na nich. Naším cieľom je komunikovať odborne, vecne a ľudsky.
Ako sestra vidím, akú významnú ochranu prináša očkovanie. Dnes sa opäť stretávame so šírením ochorení, ktoré sme už mali pod kontrolou, a aj takých, ktoré sme tu už desaťročia nemali. Objavujú sa napríklad prípady čierneho kašľa u malých detičiek s vážnymi následkami. Myslím si, že odbornosťou, úprimným záujmom o zdravie našich pacientov, overenými informáciami a trpezlivým vysvetľovaním vieme rodičom pomôcť správne sa rozhodnúť. My im očkovanie odporúčame, no konečné rozhodnutie nechávame na nich. Z praxe však môžem povedať, že rodičia sa nakoniec takmer vždy rozhodnú dať svoje deti zaočkovať.
Infektológiu ste neskôr vymenili za psychiatriu. Čo vás k tomu viedlo?
Po troch rokoch na jednotke intenzívnej starostlivosti som išla na materskú dovolenku, na ktorej som strávila takmer šesť rokov. Keď som sa rozhodovala o návrate do práce, vedela som, že už nechcem ísť naspäť do nemocnice a pracovať na zmeny. Víkendy som chcela mať voľné, aby som ich mohla tráviť s rodinou. A tak som začala hľadať miesto v ambulantnej sfére alebo len s dennými zmenami. V tom čase otvárala pani doktorka nový obvod svojej psychiatrickej ambulancie a ja som jej nejako prišla do cesty, a tak ma oslovila. Povedala som si, že to skúsim.
Ide o psychicky vyčerpávajúcu prácu. Ako ste to zvládali?
Prvé tri mesiace boli psychicky veľmi ťažké. Prichádzali k nám pacienti s vážnymi duševnými chorobami, v ťažkých stavoch, zverovali sa nám so svojimi neľahkými životnými príbehmi a traumami. Bolo to náročné. No neskôr som sa naučila oddeľovať prácu od súkromného života. Doma som sa snažila zamerať svoju pozornosť na iné myšlienky a úplne vypnúť od toho, čo bolo v práci. Všetko to zlé, čo som počúvala počas dňa, som nechávala v ambulancii za zavretými dverami.
Mali ste niekedy strach o svoje zdravie alebo život či už na infektológii, alebo na psychiatrii?
Na infektológii som nemala strach. Pravdupovediac, to boli pekné časy. No na psychiatrii sa párkrát stalo, že som mala o seba strach, najmä keď k nám do ambulancie prišli dekompenzovaní pacienti alebo pacienti s halucináciami. Vtedy padali všelijaké vyhrážky. To bolo ťažké, no nakoniec sme s pani doktorkou dokázali dostať situáciu pod kontrolu a upokojiť ju. Taký ťažký stres, keď som sa fakt bála, som zažila dvakrát. Raz sme dokonca museli volať políciu.
Čo trápilo pacientov najčastejšie?
Problémy, s ktorými prichádzali pacienti, boli rôzne. Mali sme dosť pacientov so psychickými poruchami, ako sú schizofrénia a depresia, ale aj s neurotickými poruchami a poruchami spánku. Niektoré prípady boli ťažšie, iné ľahšie, no musím povedať, že aj táto skúsenosť bola jedna z tých, za ktoré som vďačná, pretože som sa tam tiež veľa naučila.
V čom konkrétne vás táto skúsenosť posunula?
Určite som sa naučila trpezlivosti. Zároveň som získala väčší nadhľad. A vďaka tejto skúsenosti viem tiež lepšie pochopiť ľudí, ktorí sa liečia na psychiatrické ochorenia.
Aké boli vaše hlavné úlohy v psychiatrickej ambulancii?
Čo sa týka odborných povinností, veľa som ich v tejto ambulancii nemala. Psychiatrická ambulancia nie je o fyzických úkonoch – o odberoch, infúziách, injekciách – ale o ľuďoch, ktorí prichádzajú s ťažkými diagnózami a bolesťami na duši. Mojou náplňou práce bola teda najmä administratíva, čo ma tak trochu priviedlo k tomu, že som po pár rokoch zmenila odbor. Ja som človek, ktorý má rád akčnosť, zmeny... Potrebujem byť v práci aktívna. Rada sa rozvíjam. A to mi na psychiatri chýbalo. Ako som už povedala, táto práca mi dala veľa, ale už som sa tam ako keby nudila. Neprinášalo mi to to, čo som potrebovala. Začalo ma to ubíjať. Chcela som viac. Takže aj preto som tam skončila.
Od infektológie cez psychiatriu sa vám nakoniec podarilo dostať na vytúženú pediatriu. Našli ste si prácu vo všeobecnej ambulancii pre deti a dorast, kde pôsobíte už viac ako 18 rokov.
Áno, v januári 2007 ma oslovila pani doktorka Čierna, ktorá mala už roky zabehnutú všeobecnú ambulanciu pre deti a dorast v Ivanke pri Nitre, či by som nemala záujem o prácu. Veľmi ma to potešilo, pretože to bolo práve v čase, keď som uvažovala nad zmenou zamestnania. Rozmýšľala som teda nad pediatriou alebo nad inou prácou s deťmi. A moju túžbu sa mi vďaka tejto ponuke podarilo naplniť. S pani doktorkou som pracovala do roku 2019. Potom ukončila prax a prišiel pán doktor Žuffa, s ktorým spolupracujem dodnes a dúfam, že budeme spolupracovať čo najdlhšie.
Pracujete v Ivanke pri Nitre, kde aj bývate. Vzťahy s pacientmi sú teda zrejme osobnejšie, mnohých stretávate aj mimo ambulancie, vidíte ich dospievať a poznáte aj ich rodiny.
Áno, je to naozaj skvelé. Myslím, že som veľmi priateľský človek a snažím sa s každým dobre vychádzať. Aj s pacientmi sa snažím udržiavať si kamarátske vzťahy. Myslím si, že oni to vnímajú, že ma tu majú a že som tu pre nich. Máme naozaj dobré vzťahy a dúfam, že to tak aj zostane. Určite tomu pomáha aj to dedinské prostredie. Je to iné ako v meste.
Z akého širokého okolia máte pacientov?
Máme približne 1 500 pacientov. Pochádzajú z Ivanky pri Nitre, ale aj z okolitých dedín. Dokonca máme aj deti z Nitry či Bratislavy. Niektorí prichádzajú na základe dobrých recenzií či odporúčaní. Mamičky sa medzi sebou rozprávajú, zdieľajú skúsenosti, a keď sú spokojné, posúvajú to ďalej. Svoju úlohu v tom zohráva aj webová stránka, ktorú pán doktor zriadil. Rodičia si môžu pozrieť, ako fungujeme, čo ponúkame. Máme tam základné informácie, ordinačné hodiny, kontaktné údaje, fotografie a myšlienky. Rodičia vidia, do čoho idú a čo od nás môžu očakávať.
Ako vyzerá váš typický pracovný deň?
Po príchode do práce pripravím ambulanciu. My si pacientov objednávame, či už na predoperačné vyšetrenie, preventívnu prehliadku alebo odber krvi, čiže nachystám všetku potrebnú dokumentáciu a zdravotné karty pánovi doktorovi na stôl. Keď príde pán doktor, začíname ordinovať. V podstate celé doobedie vyšetrujeme choré detičky. Do toho nám telefonujú rodičia, že potrebujú predpísať lieky alebo výmenný lístok. Od obeda máme preventívne prehliadky, poradne, bábätká. Keď toto všetko vybavíme, tak pán doktor odchádza a ja ešte zostávam v ambulancii, aby som dokončila administratívnu prácu.
Ako by ste opísali atmosféru v ambulancii?
Je veľmi dobrá a pozitívna. Samozrejme, sú aj ťažšie chvíle, ale snažíme sa s pánom doktorom udržať si psychickú pohodu medzi sebou, čo si myslím, že je veľmi dôležité, pretože to potom prenášame na pacientov. Veľakrát sa stalo, či už mne, alebo pánovi doktorovi, že nám rodičia ďakovali za náš prístup, že si to nesmierne vážia. Keby sme spolu nevychádzali, tak by to cítili aj pacienti. Takže si myslím, že atmosféra v ambulancii je výborná. Navyše, máme naozaj dobrých rodičov. Neraz nám poďakujú, pochvália nás. A my sa tešíme, že máme pozitívnu odozvu.
Čo rada robíte vo voľnom čase?
Vo voľnom čase sa najradšej starám o svoje vnúčatá. Mám sedemročného vnúčika a štvorročné vnučky. Veľmi sa z nich teším. Bývame blízko seba, takže spolu trávime veľa času. Užívam si to. Svoj voľný čas, rovnako ako pracovný, teda venujem detičkám. No rada si tiež občas vyjdem niekam na výlet a vyvetrám hlavu. Som kreatívna, bavia ma ručné práce. Oddychujem pri štrikovaní. Milujem kvety a rada sa o ne starám. Práca v záhrade je pre mňa relax.
Keby ste porovnali seba ako sestru v začiatkoch a v súčasnosti, v čom vnímate najväčší posun?
Určite sú to skúsenosti. Veľa som za tie roky zažila, naučila sa, pochopila. Zlepšila som sa tiež v trpezlivosti. No čo sa nezmenilo, je môj prístup k pacientom. To srdce, ktoré som mala na začiatku, mi zostalo.
Čo vás teší na práci sestry?
Teší ma, keď vidím, že sa rodia zdravé bábätká, že detičky sú zdravé a rodičia šťastní. Našťastie, nemávame v ambulancii ťažké diagnózy často, ale sú aj také prípady. To je najväčší dar, keď sa nám pacienti vyliečia z vážnych ochorení. Takéto chvíle sú pre mňa nadovšetko.