K povolaniu sestry ju inšpirovala mama a jej láskavý prístup k pacientom. Začínala na gynekologicko-pôrodníckom oddelení v Malackách. Keď v roku 2003 pôrodnicu zrušili, našla si prácu v Národnom onkologickom ústave, najskôr na patológii, neskôr v ambulancii radiačnej onkológie. Rozprávali sme sa s Top sestrou Mgr. Natáliou Danihelovou.
Aká bola vaša reakcia, keď ste sa dozvedeli o víťazstve v ankete?
Úprimne, keď som sa to dozvedela, bola som v šoku. Veľmi ma to prekvapilo. Potrebovala som trocha času, aby som to vstrebala. Ale potom prišla radosť. Potešilo ma, že som dostala toľko hlasov od pacientov, kolegov, rodiny aj známych. Je veľa sestier, ktoré sú empatické, šikovné, milé a zaslúžili by si takéto ocenenie.
Kto vás priviedol k povolaniu sestry?
K tomuto povolaniu ma priviedla moja mamina, ktorá je tiež sestra. V zdravotníctve pôsobí dlhé roky a ešte aj dnes, hoci je už dôchodkyňa, chodí na štyri hodiny pracovať do algeziologickej ambulancie. Predtým bola vrchnou sestrou na oddelení anestéziológie a resuscitácie v nemocnici v Malackách. Tým, že u nás doma bola téma zdravotníctva stále prítomná a od detstva som sa pohybovala v zdravotníckom prostredí, keďže som chodila za maminou do práce, bolo mi to blízke... Páčilo sa mi, čo robí a tiež ako láskavo a empaticky pristupuje k pacientom. A to ma nasmerovalo podať si prihlášku na zdravotnícku školu.
Ako si spomínate na svoje začiatky?
Zmaturovala som v roku 1991 a hneď som nastúpila do zamestnania, takže som nemala žiadne prázdniny. No nastúpila som na krásne oddelenie: gynekologicko-pôrodnícke v nemocnici v Malackách. To bolo pre mňa veľmi pekné obdobie. Po materskej dovolenke som sa tam vrátila, no v roku 2003 bola pôrodnica zrušená, a tak sme si s kolegyňami museli hľadať prácu inde.
Kam viedli vaše kroky potom?
V Národnom onkologickom ústave práve hľadali sestry. No na to, aby som mohla robiť na oddeleniach, musela som mať vysokú školu. Keďže som mala len strednú zdravotnícku školu, tak som nastúpila na Trnavskú univerzitu, kde som absolvovala päťročné štúdium v odbore ošetrovateľstvo. Bolo to dosť náročné, pretože som už mala dieťa a popritom som ešte aj pracovala. Musela som to všetko skĺbiť dokopy. Mávali sme turnusy. Dva týždne škola, potom práca, skúšky a tak ďalej.
Kde ste pracovali počas štúdia?
Pracovala som v Národnom onkologickom ústave, nie však v ambulancii radiačnej onkológie, kde pracujem v súčasnosti. V tom roku 2003, keď som si hľadala prácu, bolo voľné miesto na patológii, a tak som sa tam išla pozrieť. Keď som sa odtiaľ vrátila domov, dlho som sedela v izbe a rozmýšľala, či vziať túto ponuku alebo nie. Na rozmyslenie som mala len dva dni. Nakoniec som sa rozhodla, že to vezmem. A neľutujem to.
Robila som dokumentárnu sestru, čiže som chodila do excidovne, kde som evidovala materiály, ktoré nám priniesli z iných oddelení, a tiež som zapisovala počas pitiev. Bola to veľmi dobrá škola života. Veľa som sa tam naučila, bol tam dobrý kolektív a veľmi rada spomínam na tie časy. Ak by mi to môj zdravotný stav dovoľoval, možno by som tam pracovala dodnes.
Ako ste sa dostali do ambulancie radiačnej onkológie?
Bola som doma po operácii skoro rok a vedela som, že sa chcem vrátiť do Národného onkologického ústavu. Dozvedela som sa, že sa uvoľnilo miesto na rádioterapii. Išla som sa tam spýtať a od roku 2008 som tam začala pracovať. V júni som mala štátnice a v septembri som nastúpila do ambulancie. A pracujem tu dodnes (úsmev).
Ako vyzerá váš typický pracovný deň?
Ordinačné hodiny sa nám začínajú ráno o siedmej, ale s kolegyňou zvykneme chodiť už na pol siedmu, aby sme začali deň dobrou kávou a spoločným rozhovorom. Príjemne sa tak naladíme na všetko, čo nás v ten deň čaká. O siedmej otvárame dvere ambulancie a začíname robiť odbery pacientom, ktorí čakajú na liečbu, ďalej dispenzárnym pacientom, ktorí k nám chodia na kontrolu, a tiež pacientom, ktorí berú chemoterapiu spolu s rádioterapiou. S odbermi končíme približne o deviatej, pol desiatej.
Väčšinou zhruba o desiatej prichádzajú pacienti, ktorí s liečbou ešte len začínajú. Sprevádzame ich k lekárom, priraďujeme im termíny na odbery a ďalšie vyšetrenia a odprevádzame ich do ožarovní. Pacientom tiež zavádzame kanyly a berieme ich na lokalizačné CT. V priebehu dňa sa k nám vracajú pacienti z vyšetrení, na ktoré sme ich poslali, a idú na konzultáciu k lekárovi a potom opäť k nám, aby sme ich objednali na ďalšie kontroly.
S akými predsudkami o rádioterapii prichádzajú pacienti?
Najčastejší mýtus, s ktorým prichádza takmer každý druhý pacient, je, že im rádioterapiou v tele všetko spálime. Hovoria, že my neliečime, ale pálime. Často sa pýtajú, či im popálime črevá, močový mechúr a podobne. Preto s nimi veľa komunikujeme, vysvetľujeme im, ako rádioterapia naozaj funguje a čo sa v tele deje počas liečby. Po rozhovore sú zvyčajne pokojnejší. Keď následne začnú s ožarovaním a vidia, že to nie je také zlé, ako si mysleli, zväčša sa s liečbou stotožnia a zvládajú ju lepšie.
Ako prebieha rádioterapia a príprava na ňu?
Príprava na rádioterapiu je u každého pacienta individuálna – závisí od typu nádoru, jeho lokalizácie, rozsahu aj od celkového zdravotného stavu pacienta. Vo všeobecnosti sa príprava začína konzultáciou pacienta s lekárom, ktorý vypíše celý ožarovací protokol. Ide o podrobný plán, v ktorom sa určí, akou dávkou a v akých intervaloch bude pacient ožarovaný, koľko frakcií absolvuje a aké vyšetrenia sú potrebné pred začatím liečby. Následne pacient absolvuje lokalizačné CT vyšetrenie. Počas tohto vyšetrenia sa zhotoví presný obraz o ožarovanej oblasti, ktorý naši lekári používajú na vytvorenie ožarovacieho plánu. Ten následne schvaľuje primárka oddelenia.
Keď je všetko pripravené, kontaktujeme pacienta a oznámime mu presný dátum začiatku rádioterapie. V deň ožiaru sa pacient najprv zaregistruje na recepcii, následne príde k nám, my už máme nachystanú zdravotnú dokumentáciu a potom odprevadíme pacienta k lekárovi. Ten mu vysvetlí, čo všetko ho čaká, koľko ožiarov absolvuje, napíše lekársku správu a stanoví termín prvej kontroly počas liečby. Pacienta odprevadíme do ožiarovne, kde sú už pripravení rádiologickí technici. Tí prevezmú pacienta, uložia ho na ožarovací stôl a dajú ho do potrebnej polohy. Zároveň je tam prítomný lekár, ktorý vykoná kontrolu a následne sa začína ožiar. Ten trvá približne 15 až 20 minút, v závislosti od rozsahu a lokalizácie ožarovanej oblasti.
Ako často k vám chodia pacienti po ukončení liečby?
Dispenzárni pacienti k nám chodia na kontrolu každé tri mesiace, neskôr každého pol roka a potom raz za rok. Pacienti, ktorí ukončujú paliatívnu liečbu, k nám nechodia na kontrolu, ale sú sledovaní väčšinou u svojho klinického onkológa. Nájdu sa medzi nimi však aj takí, ktorí na nás aj napriek tomu myslia a naďalej sa nám ozývajú.
Ako sa v posledných rokoch zmenila rádioterapia vplyvom nových technológií?
Za roky praxe na onkológii môžem povedať, že rádioterapia sa výrazne posunula. Na oddelení sme vymenili prístroje za modernejšie, ktoré sú presnejšie a bezpečnejšie. Čas rádioterapie sa skrátil. Liečba je šetrnejšia a cielenejšia na nádor, vďaka čomu sa vyskytuje menej nežiaducich toxických účinkov na organizmus. Pozitívnu zmenu pozorujeme napríklad u pacientiek s karcinómom prsníka. Nežiaduce toxicity na koži sa u nich vplyvom nových technológii značne znížili.
Čo považujete za najnáročnejšiu a čo za najlepšiu časť svojej práce?
Najlepšia časť mojej práce je, keď sa liečba u pacientov vyvíja dobre, keď sú pacienti spokojní a keď u nich prebieha rádioterapia bez problémov. Z toho mám radosť. Naopak, náročné je, keď vidíme, aká je psychika človeka zradná. Keď pacienti ťažko znášajú svoje ochorenie, sú negativistickí. Vtedy sa ich snažíme podporovať, byť tu pre nich.
No zo všetkého najnáročnejšie je pre mňa, keď prídu do ambulancie rodičia so svojimi deťmi. Keď si pomyslím, že sú vo veku mojej dcéry, a niektorí dokonca ešte mladší, tlačia sa mi do očí slzy. Sú to mladí ľudia, ktorí majú celý život pred sebou. A často sú to práve oni, ktorí ešte hrdinsky podporujú svojich rodičov. Toto je pre mňa na práci v ambulancii najťažšie.
Čo je podľa vás najdôležitejšie na prístupe sestry k onkologickému pacientovi?
Na prvom mieste je určite empatia. Každý pacient je iný a potrebuje odlišný prístup. Niekto je tichý, niekto ustráchaný a niekto sa rád rozpráva. Snažím sa byť trpezlivá, milá, vľúdna, všetko vysvetliť. Predstavujem si, čo by sa mne páčilo a, naopak, nepáčilo, keby som bola na jeho mieste, a podľa toho sa snažím správať. Aby som ho už od dverí nevyplašila.
Máte nejaký nezabudnuteľný príbeh z praxe, o ktorý by ste sa mohli podeliť?
Takých príbehov mám veľa. Jeden z tých, ktoré mi utkveli hlboko v pamäti, sa začal písať po mojom nástupe do ambulancie radiačnej onkológie. Prišla k nám mladá žena, ktorej diagnostikovali rakovinu počas tehotenstva. Po pôrode k nám začala chodiť na rádioterapiu, a keďže bábätko bolo ešte veľmi maličké, brávala ho so sebou.
Vozila ho v kočiariku, a kým bola na ožarovaní, manžel s ním čakal na chodbe. Dnes je už z bábätka takmer dospelá slečna. Jej mama, naša bývalá pacientka, je po dispenzarizácii, takže k nám už nechodí na kontroly, no ak má náhodou cestu okolo nášho ústavu, príde nás navštíviť. Občas k nám zavíta dokonca aj s dcérou. Je to veľmi milé. Teší ma, keď ich vidím zdravé a spokojné.
Spomínam si však aj na iný veľmi silný príbeh z čias, keď som ešte pracovala na patológii. Raz k nám priviezli mladú dievčinu, mala krátko pred svadbou, no nečkane zomrela. Jej rodičia si priali, aby bola v truhle oblečená ako nevesta. Bolo to pre nás všetkých náročné. Kolegovia povedali, že to nedokážu, a ja som v tej chvíli cítila, že to musím urobiť. Hoci to bolo nesmierne ťažké, obliekla som ju do svadobných šiat so všetkým, čo k tomu patrí. Mala ešte aj podväzky a svadobné topánky. Doteraz to mám živo v pamäti. Bol to naozaj silný okamih.
Ako by ste charakterizovali svoj pracovný kolektív?
S viacerými kolegami som na oddelení od svojho začiatku v roku 2008. Máme dobré vzťahy, navzájom sa podporujeme. Myslím si, že o tom svedčí aj to, že ma na toto ocenenie nominovali moje kolegyne.
Veľa sa hovorí o syndróme vyhorenia u zdravotníkov a najmä u sestier. Máte s tým osobnú skúsenosť?
Ja som ho nezažila, ale viem, že medzi sestrami je to naozaj častý problém. Naša práca je náročná, pretože sme neustále v kontakte s ľuďmi, ktorí sú chorí, vystrašení, zraniteľní. A my im musíme byť oporou za každých okolností – usmiate, milé, pokojné, pripravené ich vypočuť, povzbudiť, vysvetliť a najmä zvládať aj ich emócie.
No aj my sme len ľudia. Nemáme iba prácu, máme svoje rodiny, svoje problémy aj ťažšie dni. Aj my zažívame smútok, frustráciu, strach a vyčerpanie. Lenže na pracovisku to všetko odkladáme bokom, či už riešime chorobu v rodine, finančné problémy alebo osobnú krízu. Sme tu naplno pre pacientov, aby sme im pomohli, uľavili a upokojili ich.
Ako sa udržiavate v psychickej pohode?
Rada trávim čas so svojou rodinou. Moji rodičia bývajú na vidieku, kam rada chodievam. Je to pre mňa ako balzam na dušu. Majú tam psíka, ktorého milujem. Je tam pokoj a pohoda. Rada relaxujem na terase pri svojich kvietkoch, o ktoré sa s láskou starám. Milujem kvety, záhradu a prechádzky v lese. S manželom chodievame k moru, do prírody. Potešia ma aj nákupy s kolegyňou či wellness. S kolegyňami ideme raz ročne na wellness pobyt. V piatok po práci vyrazíme a v nedeľu sa vraciame. Je to skvelý spoločný čas a oddych.
Keby ste porovnali seba ako sestru na svojich začiatkoch a teraz, v čom ste sa najviac posunuli?
Keď začínate ako mladý človek, svet je pre vás gombička. Neviete to všetko tak pochopiť, ale čím je človek starší, vníma všetko citlivejšie, osobnejšie. Myslím, že sa viem lepšie vcítiť do druhých, lepšie im porozumieť. Vekom sa na pacientov pozerám inak.
Čo je pre vás najväčším ocenením za vašu prácu?
Najväčším ocenením za moju prácu je vyliečený pacient. Teší ma, keď je liečba úspešná a pacienti k nám chodia už len na kontroly. Keď vidím, ako sa im rozrastajú rodiny. Keď nám nosia ukázať svoje vnúčence. Keď nie som v práci a zastupuje ma kolegyňa a pacienti sa pýtajú: „Kde je moja sestrička?“ Keď sú Vianoce, Veľká noc a pacienti mi zavolajú alebo pošlú pohľadnice. Keď mi poďakujú za moju prácu. To je pre mňa najväčšie ocenenie.