Prečo ste sa rozhodli stať sa sestrou?
Keď sa v štrnástich rokoch rozhodujete, aké povolanie chcete v živote robiť, zaváži detský pohľad na svet, zážitky, ktoré sa vám vryli do pamäti. U mňa rozhodlo to, že sestričky chodia pekne poobliekané. V čase, keď som nastupovala na zdravotnícku školu, tak to boli ešte modrá uniforma, biela zástera, čepiec. Ako dieťa som ležala na chirurgii, lebo ma pohrýzol pes, ktorý nebol očkovaný proti besnote. Bola som vlastne zdravé dieťa, zvedavé, nerobili so mnou žiadne bolestivé úkony, „netrápili“ ma, bola som len na pozorovaní. Nevnímala som, že sestričky ošetrujú pacientov, že majú kopu práce, ale len to, že pekne poobliekané šúľajú tampóny. Mala som rada deti. Uvažovala som aj nad učiteľstvom, rozmýšľala som, či mám deti vychovávať, vzdelávať alebo ošetrovať. Nakoniec zavážila rovnošata a vybrala som si povolanie detskej sestry.
V roku 1986 ste nastúpili na Strednú zdravotnícku školu v Humennom.
Vtedy sme ešte mali možnosť vybrať si odbor všeobecná, alebo detská sestra. Teraz to už tak nie je, študuje sa iba odbor praktická sestra, ktorá, ak chce byť študentka sestrou, musí vyštudovať prvý stupeň vysokoškolského vzdelania. My sme mali viac hodín pediatrie, všeobecné sestry boli viac zamerané na klinické odbory ako interné, chirurgia a podobne.
Splnilo štúdium vaše očakávania a predstavy?
Áno. Ako študentky sme nevideli celý objem práce, pridelili nás na nejaký konkrétny úkon, mali sme pri sebe vyučujúcu, zdravotnú sestru. Počas štúdia sme nevideli utrpenie, nechodievali sme k zomierajúcim pacientom. To všetko prišlo neskôr, keď sme nastúpili do praxe.
V tých časoch bol záujem o štúdium na zdravotníckej škole vecou prestíže, však?
Presne tak. V tých časoch to bola škola, ktorá sa pýšila a chválila tým, že prijíma iba vyznamenané žiačky. Bola to výberová škola, kde sa nedalo dostať len tak jednoducho. V triede nás bolo 31.
Neobávali ste sa, že s detským pacientom bude komunikácia náročnejšia, že vám nepovie, čo ho bolí, že budete musieť byť empatickejšia, obozretnejšia?
Vtedy som sa nad tým nezamýšľala. Teraz už dobre viem, že dieťa nič nepovie, iba podľa plaču musíte vedieť rozlíšiť, čo mu je, že všetko musíte na dieťati odpozorovať. Na rozdiel od dospelého vám dieťa ani nevynadá, ani vás necapne po ruke. S dieťaťom je manipulácia jemnejšia, avšak omnoho náročnejšia. Vôbec neľutujem, že som si vybrala odbor detská sestra.
Kde ste nastúpili po skončení strednej školy?
Nastúpila som do humenskej nemocnice. Nastupovala som ešte za čias, kedy sa nazývala Okresný ústav národného zdravia, pôsobila ako okresná, v Snine mala svoju pobočku. Chcela som nastúpiť tam, keďže pochádzam zo Stakčínskej Roztoky a do Sniny je to len 12 kilometrov. Akurát vtedy na nedonoseneckom oddelení v Humennom mali nedostatok sestier, tak nás sedem absolventiek zdravotníckej školy zaradili práve tam. Prvé dni som prichádzala domov s plačom. Vôbec som nemala predstavu, čo všetko sa pri malom bábätku robí. Zo školy sme na nedonosenecké oddelenie nechodievali, keďže sa z imunologického hľadiska neodporúča, aby sa okolo týchto detí pohybovalo veľa ľudí. Absolútne som nemala predstavu do čoho idem. Napokon som si zvykla a som rada, že som sa nedala preložiť, že som na neonatologickom oddelení na úseku jednotky resuscitačnej intenzívnej starostlivosti zostala.
Povedali ste, že ste nastúpili s plačom. Čo bolo pre vás motivačné, že ste si povedali, že to nevzdáte a vydržíte?
To, že vidím výsledok svojej práce. Keď bábätko obriadim, nakŕmim, spokojne zaspí a občas v spánku „nahodí“ anjelský úsmev, keď vidím mamičku, ktorá sa mi poďakuje, usmeje sa na mňa. Keby som bola na ambulancii, príde pacient, vyberiem mu kartu, zoberiem krv, pacient odíde, ale výsledok práce nevidím. S bábätkom je to iné, a to ma posúva ďalej. A na JIS-ke nikdy nie je stereotyp. Nikdy nevieme, či aj o chvíľu bude všetko také, ako bolo pred piatimi minútami. Stále je tam niečo nové, niečo akčné, niečo sa deje. Toto mi vyhovuje.
Ako ste si potom dopĺňali vzdelanie?
Niekedy to bolo tak, že sme po ukončení strednej zdravotníckej školy boli vyučené zdravotné sestry. Ak sme chceli v odbore postupovať vyššie, museli sme si urobiť špecializáciu. Na to bolo treba mať odrobené aspoň tri roky na oddelení. Špecializačné štúdium sa robí na Slovenskej zdravotníckej univerzite v Bratislave. Zrejme som bola obľúbená u nadriadených, lebo som sa na špecializáciu dostala pomerne skoro. Do praxe som nastúpila v roku 1990, medzitým som bola takmer päť rokov na materskej s troma deťmi a už v roku 2000 som skončila špecializačné štúdium. Pravdepodobne videli vo mne potenciál, tak ma tam posunuli skôr. Špecializačné štúdium trvá rok a pol. Výučba prebiehala v niekoľkých dvojtýždňových blokoch. Popritom som riadne pracovala. Po absolvovaní skúšok som dostala diplom, že som sestra – špecialistka.
Pokračovali ste ďalej v štúdiu na vysokej škole?
Keď bola naša vrchná sestra v preddôchodkovom veku, uvažovalo sa o tom, že by som po nej mohla prevziať túto funkciu. Podmienkou však bolo, že ak chcete byť vedúcim pracovníkom, musíte mať vysokú školu. Oslovili ma s takouto ponukou, a tak som v roku 2004 nastúpila na Vysokú školu svätej Alžbety na bakalárske štúdium. Po roku nás preradili na Trnavskú univerzitu v Trnave. V podstate som absolventkou trnavskej univerzity, spravila som si najprv bakalára a potom som absolvovala aj magisterské štúdium.
Nebolo to náročné popri zamestnaní a deťoch?
To teda bolo. Mám tri deti. Kto skončí vysokú školu, vie, že tam nič nie je zadarmo. Okrem prednášok a učenia sa, som sa starala o domácnosť a k tomu pracovala na zmeny. Keď som chcela byť o druhej v práci, musela som ísť z domu na vlak medzi dvanástou a pol jednou. Večer som prichádzala domov o pol dvanástej. Ani nechcem spomínať, koľkokrát sa stalo, že manžel zaspal a neprišiel po mňa k vlaku do Stakčína. Vtedy mobily neboli, musela som merať štvorkilometrovú cestu domov pešo. Bývam na dedine, chovali sme kravu, mali sme polia a milión starostí okolo gazdovstva a domu. Toto obdobie bolo veľmi náročné. Dnes sa sama zamýšľam nad tým, ako sa to všetko dalo zvládnuť. Keď si predstavím, že som sa učila tak, že som si na manželove parožie, ktoré mal rozvešané po stenách, popripínala odpovede na otázky, aby som ich mala vo výške očí a popritom som žehlila, naozaj neviem odkiaľ som nabrala toľko síl. Cesta do roboty mi trvala vyše hodiny, cestovala som 32 kilometrov. Stále som mala na kolenách otvorenú nejakú knihu, využívala som každú voľnú chvíľu na učenie. Školu som skončila s červeným diplomom. Štúdium som brala naozaj veľmi vážne, cítila som veľkú zodpovednosť, nechcela som sa hanbiť pred vyučujúcimi, že nie som pripravená.
Všetko ste si to teda riadne „odmakali“ aj doma, aj v škole.
Vďakabohu, žijeme s mamou v spoločnej domácnosti, veľmi mi pomáhala. Rozdelili sme si starostlivosť o deti. Keď som išla na popoludňajšiu zmenu, mama vybrala deti zo škôlky a starala sa o ne celý večer. Dodnes sa z toho smejeme, že keď im čítala obľúbenú rozprávku o Guľkovi Bombuľkovi a keď od únavy preskočila riadok, hneď ju na to upozornili. Vďaka mojej mame sme toto ťažké obdobie zvládli.
Stali ste sa staničnou sestrou, manažérkou dennej zmeny. Čo a koho máte na starosti?
Mám na starosti všetky kolegyne, ktoré sú so mnou v práci, na jednej zmene sú tri – štyri. Určujem im, o ktorého pacienta sa majú starať, dohliadam na to, aby prácu odvádzali dobre. Mám na starosti zásobovanie oddelenia potrebným materiálom, starám sa o prístrojovú techniku, mám kontakty na všetky dodávateľské firmy, spolupracujem s vrchnou sestrou. Ako manažérka nesedím v kostýme v kancelárii, som stále na oddelení, vždy pripravená vykonať prácu, ktorú treba urobiť. Snažím sa mať prehľad o všetkom. Na rozdiel od vedúcej sestry trávim viac času na oddelení s pacientmi a kolegyňami. Určite by ma nebavilo sedieť za stolom a písať povinné hlásenia. Moja sestra mi raz povedala, že sú dva typy vodcovstva. Obrazne povedané, jeden bača ženie ovce pred sebou, iný kráča pred ovcami, píska si a ovce idú za ním. Ja som ten druhý typ. Snažím sa ísť popredu a ukazovať ako a čo treba robiť.
Vidíte za tie roky na oddelení progres v prístrojovej technike?
Určite áno. Keď som nastupovala, neexistovalo niečo také ako pulzný oxymeter, ktorý ukazuje a sníma, ako bije srdiečko, ako a akým objemom kyslíka má bábätko zásobenú krv. Voľakedy infúzie stiekli bábätku zo stojana z jednej fľaše za tri až päť hodín. Teraz to bábätku nastavujeme presne na mililitre. V tomto vidím progres, pravdou však je, že keď som nastúpila, v dennej zmene nás bolo sedem až osem sestier, bola tam staničná aj vrchná sestra. Teraz sú kolegyne len tri. Musím pripomenúť, že žiadna, ani najmodernejšia technika sa nevyrovná oku skúsenej sestry.
Bolo pre vás náročné zvládnuť obsluhu techniky?
Kolegyne sa v práci striedajú, pracujú v zmenách denná – nočná, potom majú dva až tri dni voľno, takže nemôžu byť všetky na zaškolení so servisným technikom, ktorý nám donesie nový prístroj. Naučím sa ho ovládať ja a potom to naučím kolegyne. Hovoria, že som technický typ. Mám aj celkom dobrú pamäť. Aj keď dlhšie nepoužívame nejaký prístroj, zapamätám si, ako ho treba poskladať a pozapínať. Treba to vedieť urobiť rýchlo. Keď vám povedia, že sa rodí „zlé“ bábätko, ktoré potrebuje byť ventilované, tak ventilátor musíte poskladať nie v priebehu niekoľkých desiatok minút, ale v priebehu sekúnd, maximálne jednej až dvoch minút.
Rodí sa viac nedonosených detí, detí so zdravotnými problémami ako v minulosti?
Myslím, že ich je viac. Viac sa rodí aj nedonosených detí, aj detí s problémami. Súvisí to so životosprávou. My sme voľakedy ako deti boli stále v pohybe. Mamičky teraz sedia pri počítačoch, mobiloch. Nevedia dieťa dobre potlačiť pri pôrode a bábätko sa narodí s počiatočnými problémami, ktoré treba riešiť. Kedysi sa dievčatá odmalička hrávali s bábikami. Teraz niektoré mamičky vôbec nevedia manipulovať s deťmi. Všetko ich musíme naučiť: ako bábätko chytiť, ako ho povyzliekať, poobliekať, prebaliť. My sme to mali v rukách už ako deti, boli sme v tomto smere zručnejšie. Keďže mám na starosti aj uloženie chorobopisov do archívov, vlani sme na JIS-ke mali hospitalizovaných 290 detí. Pred piatimi rokmi ich bolo 230 – 240. Je pravda, že niekedy sa zachraňovali bábätká v tridsiatom týždni, teraz sa zachraňuje bábätko aj v dvadsiatom štvrtom alebo dvadsiatom piatom týždni. Ak zachránime dieťatko v dvadsiatom piatom týždni, dokým sa „vykotúľa“ do tridsiateho ôsmeho týždňa do primeranej váhy, tak na oddelení pobudne aj dva mesiace. Mesačne máme na oddelení asi dvadsať až tridsať ukončených hospitalizácií. Denné obsadenie lôžok je rôzne, momentálne ich je jedenásť.
Monitorujete deti permanentne?
Bábätká sú kontinuálne monitorované buď pulzným oxymetrom, alebo apnoe monitorom. Okrem toho pri nich robíme pravidelné úkony. Papajú každé tri hodiny, musíme ich prebaliť, nakŕmiť, ráno vykonávame hygienu, pomedzi to masáž, naordinované úkony z vizity. Na jednu sestru vyjdú dve až tri deti, len kŕmenie jedného zaberie pätnásť až dvadsať minút. Okrem toho je omnoho viac papierovania. Kedysi stačilo na konci zmeny napísať zhodnotenie, že som dieťa nakŕmila, nasondovala a podobne, teraz musíme zapisovať takmer každú hodinu, čo sa s dieťaťom dialo. Minule sa ma jedna medička spýtala, či to takto robíme aj v noci. Odpovedala som jej kladne. Deti predsa nerozlišujú deň a noc. Dospelému pacientovi večer zhasnete svetlo, necháte ho spať a keď nemá žiadnu liečbu, idete ho o piatej ráno skontrolovať, občas otvoríte dvere do izby, aby ste ho nerušili. Ale deti papajú presne takisto aj cez deň, aj v noci.
A tiež plačú cez deň aj v noci. Dá sa podľa plaču rozlíšiť, ako sa dieťa cíti a čo mu je?
V tom som priekopníčka, zameriavala som sa na to, ako rozlišovať detský plač. Spracovala som brožúrku Tajomná reč bábätka, v ktorej sa dá podľa plaču a grimás rozlíšiť, čo nám bábätko chce povedať. Podľa jednej austrálskej muzikoterapeutky sa u novorodenca dá rozlíšiť plač aj podľa toho, aké hlásky pri plači vyhlasuje, či je to ech, ach, uch alebo och. Podľa týchto hlások vám ukazuje, či chce papať, či si chce iba odgrgnúť, či chce prebaliť alebo ho niečo bolí. Sú ľudia, ktorí to skúmajú, ja sa to snažím aplikovať v praxi. Pripravila som o tom pre kolegyne prezentáciu.
Keď dieťatko u vás leží aj dva mesiace, tak si k nemu vytvoríte vzťah. Musíte sa však odosobniť. Dá sa to?
Mali sme bábätko, ktoré sa narodilo s ťažkou vrodenou chybou. Bolo u nás celé leto a až na konci prázdnin sme ho púšťali domov. Mamička bola fantastická žena. Vytvorili sme si osobný vzťah. Žiaľbohu, bábätko doma po dvoch mesiacoch zomrelo, ona mi potom napísala, že mám anjelika v nebi. Niekedy nám určite vyjde aj slza. Nedá sa od toho úplne odosobniť, ale zase na druhej strane si to nemôžeme veľmi pripúšťať, lebo by nás to zničilo.
Chodievajú sa vám „vaše“ deti ukázať, keď povyrastú?
Chodievajú. Niektorí rodičia sú zlatí. Minule prišla mamička s osemnásťročným synom, oslavoval narodeniny, prišla s tortou, aby sa nám poďakovala. Často dostávame pozdravy zo stužkovej, z promócií. Na niektorých oddeleniach robievajú stretnutia s rodičmi a deťmi po rokoch, my na to nemáme ani priestor, ani čas.
Na oddelení pôsobíte aj ako laktačná poradkyňa. Chcú mamičky dojčiť?
Viac je takých, ktoré chcú dojčiť. Nájdu sa však aj také, ktoré nechcú. Napríklad kvôli postave, prsiam, ale aj kvôli vlastnému pohodliu. Dnes sú oteckovia starostlivejší, podujímajú sa deti kŕmiť z fľaše. A tak mamička zverí dieťa oteckovi a ona má viac času na seba, na nechty, na kozmetiku, na kamarátky, na mobil. Myslím si, že je to skôr kvôli tomu, že sa matka chce venovať aj sama sebe, nielen mať dieťa stále na prsníku. S mamičkami sa snažíme rozprávať. Sú aj biomatky, ktoré idú doslova cez mŕtvoly. Býva to tak, že čím viac sa snažíte upnúť na dojčenie, tým menej sa vám to darí. Uprednostňujeme „zlatý stred“, prirodzenú cestu. Dojčenie sa v súčasnosti propaguje viac ako tomu bolo v minulosti, pretože výskumami sa prišlo na množstvo výhod materského mlieka.
Kde sa s vami môžu mamičky stretnúť, aby sa dozvedeli viac o dojčení?
Na pôrodnici, ak sa dá, snažím sa zájsť ku každej mamičke opýtať sa, či má s niečím problém, či niečo nepotrebuje. Raz do mesiaca, vždy v stredu, vediem s mamičkami hodinové stretnutie. Rozprávam o dojčení, o jeho výhodách, o všetkých problémoch, ktoré pri tom môžu nastať. Mamy dostanú telefonický kontakt. Ak majú doma nejaký problém, vieme sa dohovoriť po telefóne alebo prídu za mnou do nemocnice. Sme s kolegyňou dve vyškolené sestry s certifikátom, preškolili sme aj ostatné kolegyne. Kurz nám zaplatil zamestnávateľ.
Keby ste si mohli vybrať, čo by ste chceli a potrebovali, čo by to bolo?
Každého by som poslala na vyššie špecializované pracovisko ako sme my, aby videl, ako sa to robí inde, ako to robia ostatní. Všetko sa dá urobiť dvojakým spôsobom. Jeden spôsob je poctivo, do detailov a druhý spôsob je urobiť to len tak, aby to bolo urobené so zámerom čo najviac si to zľahčiť, keď nad vami nikto nestojí a nedohliada na vás. Dopriala by som každému, aj sebe, mesačný pobyt na špecializovanej klinike, aby sme odpozorovali, čo sa dá robiť ináč, možno lepšie, ako to robíme my.
Máte ešte nejaké plány, čo by ste chceli zvládnuť?
V mojom odbore mám vyštudované magisterské štúdium, vyššie štúdium je už len doktorandské. To pre svoju prax nepotrebujem. Možno by sa ešte dala študovať Vojtova metóda, ktorú by som vedela využiť v praxi, ale tá je skôr vhodná pre fyzioterapeutov. Istý čas som uvažovala nad tým, že by som sa stala aj chiropaktikom. Je to niečo medzi rehabilitačným pracovníkom a osteopatom. Zisťovala som, že treba absolvovať päťročné štúdium. Na Slovensku sa to však nedá študovať, najbližšie v Poľsku. Stojí to okolo päťtisíc eur. Finančne ani časovo to už nie je pre mňa.
Teraz sa veľa hovorí o nedostatku sestier. Čím si vysvetľujete to, že o túto profesiu nie je záujem?
Zdravotníctvo už nemá taký cveng, ako kedysi. V dnešnej dobe chcú mladí ľudia nerobiť a zarobiť. Toto sa v zdravotníctve nedá. A pravdou je aj to, že kedysi aby ste sa stali sestrou, vám stačilo ukončiť strednú zdravotnícku školu. Dnes k tomu potrebujete ešte prvý stupeň vysokoškolského vzdelania, čiže sedem a pol roka štúdia. A toto mladých určite odrádza.
Máte heslo, ktorým sa v živote riadite?
Raz som v jednej knihe čítala, že život by sa mal brať ako list písaný či kreslený fixkou, ale nemáte zmizík. Znamená to, že všetko, čo nakreslíte, už zostáva nakreslené, bielou farbou čiernu neprekryjete. Každý by mal robiť tak, aby nerobil chyby, lebo ich ničím neprekryje. Snažím sa urobiť všetko najlepšie ako viem.
Ako relaxujete po náročnej práci?
V mladosti som bola športový typ. Dokonca som chodievala na večerné behy mestom Humenné. Teraz oddychujem lenivo – čítaním kníh. Mám veľmi rada romantické príbehy. Keď sa vrátim domov po náročnom dni, tak mnohokrát doslova „odkväcnem“. Chodievam spievať do cerkvi, rada si zaspievam aj na oslavách. Občas si sadnem na bicykel, aj keď minule sa syn smial, že už je na ňom pavučina. Šport sledujem doma v televízii, hokej – to je moje.
Povedali ste, že máte tri deti. Ste už babička?
Dcéra mala v apríli 32. Syn, ktorý sa narodil prvého januára, mal 30. Ďalší syn mal v máji 29. Som obklopená deťmi doma aj v práci. Všetci traja sú ešte doposiaľ slobodní a doma. Vnúčatá nemám, teším sa však, že ich budem mať, pretože v práci väčšina kolegýň rozpráva už iba o vnúčatách.
Jana Otriová