Po absolvovaní stredoškolského štúdia pôsobila štrnásť rokov v ústavnom zdravotníckom zariadení ako sestra špecialistka na ortopedickom oddelení v nepretržitej prevádzke. Od novembra 2014 pracuje v Nemocnici s poliklinikou Považská Bystrica v ambulantnom sektore.
Najskôr pôsobila ako sestra na špecializovanej ambulancii klinickej imunológie, neskôr ako sestra špecialistka na pracovisku oftalmologickej jednodňovej chirurgie. Od roku 2023 pracuje v ambulancii všeobecnej lekárky pre dospelých MUDr. Lucie Ďurišovej.
Zhovárali sme sa s Top sestrou Lenkou Mizeríkovou, ktorá pracuje vo všeobecnej ambulancie pre dospelých Nemocnice s poliklinikou Považská Bystrica u MUDr. Lucie Ďurišovej.
Spomínate si na svoje profesijné začiatky v nemocnici?
Mala som 18 rokov, keď som nastúpila do nemocnice na interné oddelenie a po roku na ortopédiu. Plánované operácie sa robili len dvakrát, trikrát do týždňa a neexistovali pooperačné izby. V tom čase sme nemali prístrojové vybavenie, takže po operácii nebol možný kontinuálny monitoring pacienta pomocou prístrojov.
V službe bola často len jedna sestra, ktorá mala na starosti celé oddelenie a k dispozícii iba jednu sanitárku. Tú niekedy v noci odvolali k úrazu na operačnú sálu a na oddelení som ostala úplne sama. Bolo to veľmi náročné obdobie, ale práca ma bavila.
Polovicu vášho pracovného života ste strávili v nemocnici na špecializovanom pracovisku, odkiaľ ste prešli do ambulantnej sféry. Ide o dva odlišné svety. Ako ste si zvykli?
Rozdiel práce na oddelení a v ambulancii je výrazný. Líši sa nielen denný rytmus, ale aj typ práce, zodpovednosť a kontakt s pacientom. Na ambulancii som zodpovedná sama za seba, za prácu, ktorú odvediem, je tam viac administratívy, edukácie, bližší kontakt s pacientom. Ambulantná sestra sa musí vedieť rýchlo rozhodovať, vedieť si zmanažovať pacientov podľa akútnosti zdravotného stavu.
Na rozdiel od práce na oddelení, ktorá je náročnejšia z fyzickej stránky a fungujete tam v kolektíve. Musíte vedieť spolupracovať s ostatnými, dohodnúť sa, rozdeliť si prácu. Mala som dobré kolegyne, na ktoré som sa mohla vždy spoľahnúť a vedeli sme si navzájom pomôcť.
S pani doktorkou Ďurišovou ste pred dvomi rokmi rozbiehali všeobecnú ambulanciu pre dospelých. Čo všetko bolo potrebné zabezpečiť?
Všetko. Priestory, materiálne i prístrojové vybavenie. Mali sme len prázdnu ambulanciu. Nemocnica nám ju vymaľovala a natiahli sa telekomunikačné siete. Všetko ostatné bolo na nás. Ambulanciu sme zariadili v pomerne krátkom čase. Vybavili sme ju jednoduchým kancelárskym a zdravotníckym nábytkom, prístrojmi potrebnými na diagnostiku.
Sme slušne vybavení, nechýba nám EKG, ABI index, optotyp či CRP. Naša ambulancia je štátna, patríme pod nemocnicu. Na jej zriadenie sme dostali dotáciu od ministerstva zdravotníctva.
Ako ste sa dali s pani doktorkou dokopy?
Prvýkrát sme sa stretli na imuno-alergologickej ambulancii, kde som vtedy pracovala. Moja vtedajšia pani doktorka bola dlhodobo PN a terajšia pani doktorka ju určitý čas zastupovala. Už vtedy sme si dobre rozumeli. Na vetu, ktorú mi v tom čase povedala, nikdy nezabudnem: „Keď budem mať raz svoju ambulanciu, tak ťa chcem za sestričku.“ Vtedy sa písal rok 2017.
Ubehol nejaký čas a ja som o dva roky neskôr nastúpila na oftalmologickú JAS (jednodňová ambulantná starostlivosť). Krátko nato prišla pandémia kovidu, ktorá trvala do roku 2023 a my sme dlhší čas neboli v kontakte.
Medzičasom doktorka zatestovala v odbore všeobecné lekárstvo a na druhý deň mi napísala správu: „Tak čo, ideš so mnou do ambulancie?“ Spočiatku som mala obavy, predstavila som si čakáreň plnú nervóznych pacientov. Ona sa však nenechala odradiť a ubezpečila ma, že to zvládnem a zmanažujem. A mala pravdu.
Koľko pacientov máte v starostlivosti?
Nemocnica spropagovala otvorenie novej ambulancie a aj vďaka tomu sme nemali núdzu o pacientov. Tým, že ambulancia spadá do projektu ministerstva zdravotníctva, mohli sme kvartálne prijať len určitý počet pacientov. K dnešnému dňu ich máme v starostlivosti okolo 2 100. Okrem našich ambulantných pacientov sa staráme aj o klientov domova dôchodcov a zariadenia sociálnych služieb. Každý utorok máme pre nich vyhradené návštevné hodiny.
Fungujete objednávkovým systémom?
Nemáme ani časenky, ani zapisovanie – pacientov objednávame po telefóne. Fungujeme tiež elektronicky – e-mailom. Keď pacient chce a vyhovuje mu to, objednáme ho aj v ten deň. Snažíme sa im vyjsť v ústrety, lebo vieme, že čas je pre každého vzácny.
A druhá vec je, že ak je pacient chorý, necíti sa dobre, nepotrebuje pol dňa stráviť v čakárni, má byť v posteli. Ošetríme každého, ešte sme nikoho neposlali preč. Samozrejme, prednosť majú objednaní, ale ak niekto príde aj bez objednania, ošetríme ho. Pacienti sú spokojní a oceňujú tento systém.
Prichádzajú k vám aj pacienti so strachom a obavami? Ako sa snažíte rozptýliť ich obavy?
Ich obavy vnímam najmä vtedy, keď niečomu nerozumejú, keď im nebolo niečo dostatočne vysvetlené, prípadne si niečo úplne inak vysvetlili. Najhoršie je, keď si svoje zdravotné ťažkosti „gúglia“ a v hlave sa im odohrávajú už katastrofické scenáre. Vtedy ich treba upokojiť a usmerniť.
Opíšte, prosím, váš pracovný deň.
Na ráno máme objednané odbery, preventívne prehliadky a predoperačné vyšetrenia. Po deviatej hodine začíname ošetrovať objednaných, ale aj neobjednaných pacientov. Nasledujú pracovné prehliadky pre zamestnancov nemocnice a pre rôzne firmy, ktoré nás oslovia.
Ste sestra špecialistka v chirurgii, nie je pre vás práca v ambulancii všeobecného lekára pre dospelých nudná?
Nie je to nuda. Myslím, že každý odbor je špecifický a zaujímavý. Pracovala som v imuno-alergologickej ambulancii aj na operačnej chirurgii, všetky odbory boli v niečom iné a zároveň prínosné. Som vďačná za všetky skúsenosti, ktoré som doteraz získala. Čerpám z nich dodnes.
Nespochybniteľnou súčasťou kvalitnej a úspešnej spolupráce v ambulancii sú dobré medziľudské vzťahy s lekárom. Aké sú tie vaše?
S pani doktorkou tvoríme pevný tandem, spája nás nielen profesionalita, ale aj vzájomný rešpekt a rovnaký pohľad na kvalitnú starostlivosť o pacienta. Vieme sa spolu aj zasmiať. Ľudia ju majú radi, lebo im dokáže humorne odpovedať, čím odľahčí situáciu. Aj oni sú potom uvoľnenejší a neboja sa povedať viac, otvoriť sa nám.
Stalo sa vám niekedy, že počas bežnej prehliadky ste prišli u pacienta na závažné ochorenie?
Áno, stalo sa nám to u veľmi milého pána pri preventívnej prehliadke. Našťastie sa to podchytilo zavčasu a mohol sa roztočiť kolotoč vyšetrení v špecializovaných ambulanciách. Doteraz nám ďakuje, že sme na to včas prišli a v podstate mu zachránili život.
Kde ste pracovali počas kovidovej pandémie?
V tom čase som pracovala na očnej operačke. Keď vypukla pandémia, operatívu nám zastavili. Najskôr som pracovala v tzv. momkách (mobilné odberové miesta), kde sa vykonávali PCR testy, následne vo vakcinačnej ambulancii, bola som tiež súčasťou mobilnej vakcinačnej jednotky, s ktorou sme chodievali očkovať klientov v domovoch dôchodcov. S operatívou to bolo vtedy ako na hojdačke, bola ako pandémia – vo vlnách.
Keď sa kovidová situácia zlepšila, uvoľnili nám operatívu a my sme doháňali zameškané. Bolo to dosť náročné obdobie. Budík som si večer nastavovala s poznámkou, kam mám ráno ísť. Či vakcinovať, na operačku alebo do momky.
Pohybovali ste sa v rizikovom prostredí. Neochoreli ste?
Počas pandémie som bola dva roky nepretržite vystavená vírusu covid-19 a ubránila som sa mu. Až ku koncu, počas tretej vlny, keď som začala pracovať na kovidovom oddelení, som sa nakazila. Nemôžem povedať, že by som mala úplne ľahký priebeh, s dusivým kašľom som bojovala takmer tri mesiace.
Práca na kovidovom oddelení musela byť náročná.
Videla som v nemocnici pacientov s veľmi ťažkým priebehom kovidu. Medzi nimi mladých ľudí, dovtedy zdravých a aktívnych. A zrazu ich na kolená položil takýto zákerný vírus. Stávalo sa, že pacientovi sa zdravotný stav zhoršil v priebehu pár hodín. Napríklad ráno s nami pri toalete normálne komunikoval a o pár hodín sme ho už napájali na HFNC (forma ventilačnej podpory, ktorá dodáva pacientovi ohriaty a zvlhčený kyslík pri vysokých prietokoch).
Často som mala pocit, že žijem v dvoch paralelných svetoch. Jeden svet bol ten, čo som zažívala v práci, a ten druhý, keď som zavrela dvere na oddelení a vyšla von z nemocnice.
Ako vnímate naše zdravotníctvo?
I keď naša nemocnica pod vedením pána riaditeľa Igora Steinera prechádza výraznými investíciami, keď sa modernizujú oddelenia, operačné sály a prístrojové vybavenie, všeobecne by mohlo byť na lepšej úrovni.
Aké máte koníčky?
Cvičím jogu, pilates, plávam. Milujem jazdu na kolieskových korčuliach, turistiku a rada čítam. V zime rada bežkujem. Medzi moje záľuby patrí aj cestovanie a hudba. Chodím aj na koncerty. Minulý rok to bol Coldplay v Budapešti.
Ako vnímate ocenenie Top sestra?
Absolútne som to nečakala. Do ankety ma prihlásila pani námestníčka. Nedávali sme tomu veľkú šancu, lebo sme malé pracovisko bez potrebného marketingu. Keď som sa však dostala medzi ocenené, bola som zaskočená a vošli mi slzy do očí. Pre mňa je to najväčšie ocenenie, pretože predstavuje spätnú väzbu od pacientov.
Tešia ma podporné správy, gratulácie od ľudí, ktorí ma zastavujú na ulici. Je to úžasný pocit a, samozrejme, aj záväzok do budúcna, či motivácia byť ešte lepšou. Viem však, že moja práca má zmysel.