Akými všetkými pozíciami ste si prešli počas vášho profesijného života?
Po škole som rok pracovala v Železničnej nemocnici na anestéziologicko-resuscitačnom oddelení, čo bola pre mňa veľmi dobrá škola, avšak zo zdravotných dôvodov som odtiaľ musela odísť. Potom som krátko robila v Poliklinike Tehelná, kde som fungovala ako zástup na viacerých ambulanciách. Tam som nebola veľmi spokojná, a tak moje kroky smerovali do Národného onkologického ústavu na Klenovú. Tu som začala na ambulantnej chemoterapii, ale keďže som túžila po bábätku, išla som robiť na menej rizikové pracovisko, na hematológiu, darcovský úsek. Na starosti som mala odbery krvi od zdravých ľudí, ktorí prišli darovať trombocyty. Taktiež k nám chodili pacienti, ktorí išli na transplantáciu, tým sme odoberali kmeňové bunky. Po materskej dovolenke v roku 2003 som nastúpila do hematologickej ambulancie, bola to špecializovaná ambulancia, kde sa liečili leukémie, Hodgkinove lymfómy, robili sme odbery kostnej drene, ktorá sa posielala na diagnostické vyšetrenie na špecializované pracovisko do Martina. Približne po desiatich rokoch som sa dala preradiť na ambulantnú chemoterapiu. V tom čase som prežívala ťažké životné obdobie (smrť brata a otca), a tak som sa rozhodla pre zmenu.
Neľutujete opätovný návrat na ambulantnú chemoterapiu?
Nie, hoci hematológia mi je veľmi blízka. Napriek tomu, že ide o veľmi náročný odbor a hematologický pacient je špecifický, hematológia ma baví. Na ambulantnej chemoterapii sú pacienti zo všetkých našich ambulancií, s rôznymi diagnózami, tam sa sestra naučí spoznať veľa druhov cytostatík a terapeutické schémy, ktoré sú určené pre všetky možné onkologické ochorenia. Okrem chemoterapie podávame aj krvné deriváty či imunoterapie.
Prečo ste sa rozhodli práve pre onkológiu?
Onkológia je psychicky náročné odvetvie, ale má svoje čaro. Keď sa vám pacienti po vyliečení prídu pochváliť, ako sa im darí, pochvália sa, že si založili rodinu, majú zdravé deti, vtedy viem, že moja práca má význam. A mám rada ľudí, tak som ostala.
Dá sa povedať, že je to láska na celý život?
Určite áno.
Vždy vás lákalo povolanie sestry?
Vždy sa mi páčili uniformy. Chcela som byť vojačka alebo policajtka. Skončila som v sesterskej uniforme (smiech).
Je vo vašej rodine zdravotník okrem vás?
V rodine nie je okrem mňa už žiaden zdravotník.
Pre mnohých ľudí rakovina predstavuje smrť. Poznáme aj šťastné konce, keď sa podarí rakovinu poraziť. Čo však prevažuje z vášho pohľadu?
V dnešnej dobe sa už určite viac ľudí vylieči. Je to tým, že veda pokročila, medicína išla dopredu, diagnostika je citlivejšia, vie skôr zachytiť onkologické ochorenie, lieky sú účinnejšie, lieči sa mnohými spôsobmi, imunoterapiou, biologickými látkami, rádioterapiou. Prežívanie pacientov je oveľa dlhšie ako kedysi. Treba mať však aj trochu šťastia. Veľmi veľa robí psychika. 50 percent je o tom, ako je pacient nastavený. A na to sme tam potom my sestry, aby sme našich pacientov podporili psychicky aj fyzicky a dali im nádej, že sa to dá zvládnuť. Treba aj veriť liečbe, aby bola úspešná. Viera lieči, nádej uzdravuje.
Čo znamenajú tieto jednotlivé liečby?
Cytostatikum je chemická látka, ktorá priamo útočí na rakovinové bunky, čo však môže mať vplyv aj na zdravé bunky. Biologická liečba nemá toľko vedľajších účinkov ako chemoterapia. Imunoterapia je typ liečby, ktorý podporuje imunitný systém v boji proti nádorovým bunkám. Nástup účinku imunoterapie zvyčajne trvá dlhšie, avšak tento účinok môže pretrvávať aj po ukončení liečby. Podávame mnoho imunoterapií a je jedno, či má pacient 30 alebo 60 rokov. Táto liečba je vhodná pre každú vekovú skupinu.
Existuje veľa zbierok na liečbu onkologických pacientov, ktorú im síce navrhol a schválil lekár, ale poisťovňa im danú liečbu neschválila. A tak samotní pacienti musia často zháňať finančné prostriedky po svojej osi. Čo si o tom myslíte?
Stretávame sa s tým aj my pomerne často. Nevieme, prečo poisťovňa zamietla úhradu liečby, aký mala na to dôvod. Snažíme sa aj s kolegyňami prispieť anonymne aspoň malou troškou. Alebo keď poznáme niekoho, kto by vedel pomôcť, posunieme túto informáciu ďalej.
Predpisuje sa takáto drahá liečba každému pacientovi, alebo len takým, u ktorých je predpoklad na úplné vyliečenie?
Určite každému. Pri tom, kto má na to predpoklad, spĺňa určité kritériá a liečbu zvládne, lekár pošle návrh do poisťovne. Bohužiaľ, nie každému poisťovňa liečbu schváli.
Ako si máme predstaviť váš bežný pracovný deň?
Môj pracovný deň sa začína od 7.30 hod. Do 10.00 h odoberáme pacientom krv. Šesť sestier spraví okolo 280 – 300 odberov denne. Od 10.00 hod. do 14.45 hod. sme v aplikárni, kde podávame chemoterapie, odoberáme krv zo špeciálnych žilových vstupov, akými sú porty a PICCy (periférne zavedené centrálne katétre). Jadro našej práce tvorí podávanie chemoterapií, transfúzií, trombocytov, teda krvných derivátov, vlastne všetkého, čo naši pacienti potrebujú. Takto fungujeme každý pracovný deň od rána do siedmej večer. Na jednu sestru pripadá trikrát do mesiaca poobedná služba.
S akými diagnózami k vám prichádzajú pacienti?
Ťažko povedať. U žien je to určite rakovina prsníka, u mladých ľudí väčšinou Hodgkinove lymfómy, čo je ochorenie krvotvorby. Je to veľmi dobre liečiteľné onkologické ochorenie, keďže rakovinové bunky sú citlivé na chemoterapiu. Týmto pacientom je aplikovaná aj imunoterapia. Potom je to rakovina konečníka, sarkómy, rakovina semenníkov. Pacienti musia byť aj psychicky nastavení, že liečbu zvládnu. V tom sa im snažíme pomôcť.
Ako najčastejšie bolo zistené onkologické ochorenie u vašich pacientov, ktorí k vám dochádzajú na chemoterapiu?
Väčšinou na preventívnej prehliadke. Napríklad aj našej kolegyni bol týmto spôsobom objavený karcinóm prsníka. Ale stane sa aj to, že niekto bol pred mesiacom na preventívke, kde bolo všetko v poriadku. Ale keďže sa necítil dobre, bol unavený, opäť navštívil lekára a ten ho už nasmeroval na potrebné vyšetrenia, ktoré nakoniec odhalili onkologické ochorenie. Kedysi to bolo tak, že keď sa človek cítil zle, nasadili mu opakovane antibiotiká a potom k nám prišiel neskoro, vo vysokom štádiu ochorenia. Také sa už našťastie nestáva. Základom je teda včasná diagnostika.
Existujú jednoznačné typické prejavy onkologického ochorenia? Kedy treba spozornieť a vyhľadať lekára?
Najčastejšími príznakmi sú silné nočné potenie, strata hmotnosti, veľká únava, či keď si niekto nájde po tele modriny. Tí ľudia sami na sebe zistia, že niečo nie je v poriadku. Prídu k všeobecnému lekárovi, ktorý spraví základné vyšetrenia, a potom sa to už rozbehne.
Posunula sa liečba a ošetrovateľská starostlivosť o onkologických pacientov od čias, keď ste začínali?
V dnešnej dobe už máme k dispozícii nové ošetrovateľské postupy, lieky, zdravotnícky materiál, technické a prístrojové vybavenie. U nás sa zavádzajú pacientom centrálne vstupy, takže ich nemusíme pichať neustále do žíl a pacienti sú tak zbavení opakovanej bolesti a poškodenia žíl. Aj samotná chemoterapia je bolestivá a ničí žily. Taktiež disponujeme PICC tímami, ktoré zavádzajú tieto vstupy, vďaka ktorým sa dá zvládnuť celá liečba a odbery cez jednu hadičku. Je to výborná vec pre pacientov. Na ambulantnej chemoterapii disponujeme pumpami, vďaka ktorým si dokážeme stanoviť presný čas, ktorý potrebujeme, aby chemoterapia pacientovi stiekla.
Ako dlho môže mať pacient v sebe port?
Port môže byť zavedený aj niekoľko rokov. Je skrytý pod kožou a pacienta v ničom neobmedzuje. Môže sa sprchovať, nikde nič netrčí, neobmedzuje ho žiadna hadička. Hlavne u žien výrazne znižuje diskomfort.
Faktom je, že počet onkologických ochorení každý rok pribúda. A tiež, že čoraz častejšie postihuje mladšiu generáciu. Prečo si myslíte, že to tak je?
Podľa mňa je to životným štýlom. Tým, čo jeme, tým, čo dýchame, a hlavne tým, že sa neustále za niečím naháňame a prežívame stresy. Žiaľ, tomu sa nevyhneme. Pacienti sa ma často pýtajú: „Sestrička, prečo práve ja?“ Odpoviem im: „Skúste trošku porozmýšľať.“ Každý z nich veľmi rýchlo pochopí, že musí spomaliť. Mám švagrinú, ktorej diagnostikovali v 32 rokoch sarkóm, čo je veľmi ťažká diagnóza. V hlave si nastavila, že to dá, a naozaj to zvládla. A tiež vie, kde spravila chybu. Naháňala sa a zistila, že musí spomaliť a eliminovať stres. Teraz má dve malé deti a naháňa sa kvôli škôlke (smiech).
Koľko času v rámci jedného cyklu liečby trávite s jedným pacientom?
Približne pol roka trvá jeden cyklus. Frekvencia návštev je veľmi individuálna. Každá diagnóza má iné cykly liečby, okrem toho podávame rôzne podporné liečby, deriváty, injekcie na podporu krviniek aj paliatívne výkony, akými sú napríklad punkcie, ktoré majú odľahčujúci význam pre pacienta.
Isto poznáte životné príbehy a rodinné väzby mnohých vašich pacientov. Dalo by sa povedať, že sa v niektorých prípadoch stávate súčasťou ich životov a rodín?
Áno, je to tak, medzi vyliečenými pacientkami som našla veľakrát svoje kamarátky. Dávam si pozor, aby som sa odosobnila, ale niekedy to nejde. Keď niekto príde smutný a skľúčený, dáte sa s ním do reči a nakoniec zistíme, že máme veľa spoločného. Potom sa to postupne pretaví do priateľstva. Je to taký dlhoročný vzťah. Avšak keď niekto zomrie, je to o to bolestivejšie.
Spomeniete si na nejakú veselú a smutnú príhodu z vašej práce, ktoré vám najviac utkveli v pamäti?
Toho je viac. Smutné príbehy mám odložené vzadu v zásuvke. Tie sa snažím vytesniť, avšak nikdy nezabúdam na svojich pacientov, ktorí už nie sú medzi nami. Ale rada spomínam na veľa pekných príbehov so šťastným koncom. Prišiel mladý muž, totálne zničený, mysleli sme si, že to nedá. Nezvládal chemoterapiu, psychicky bol na dne. Nakoniec sme si k sebe našli cestu. Ten mladý muž žije, má tri deti a dokonca ma spolu s manželkou prídu vždy pozdraviť, keď sú u nás na kontrole.
Ako sa vyrovnávate s ťažkými osudmi svojich pacientov? Dokážete sa odosobniť?
Snažím sa o to, pomáha mi k tomu šport a záhrada. S mojím mužom máme spoločný koníček – beh. Pri behu si najlepšie vyvetrám hlavu. V záhrade dokážem vypnúť a zrelaxovať. Rada sa venujem kozmetike, starostlivosti o zrelú pleť. Je to môj veľký koníček. Môj sen je mať jedného dňa vlastný kozmetický salón. Takisto si oddýchnem pri háčkovaní. Ale odosobniť sa niekedy jednoducho nedá. Keď mám ťažký deň, prídem domov z práce a objímem svojho syna. Chápe ma, vie, že potrebujem objatie, niekedy nemusím ani nič povedať. Momentálne študuje na Slovenskej technickej univerzite informatiku. Medzi jeho veľké záľuby patria e-športy, dokonca vyhrali majstrovstvá, vďaka čomu získal aj štipendium na škole. Je to skvelý mladý muž.
Aká by podľa vás mala byť onkologická sestra?
Určite empatická a ľudská, trpezlivá, mala by vedieť pochopiť chorého, venovať mu dostatok času a pozornosti, aj keď je to časovo veľmi ťažké. Onkológia je psychicky náročná, buď vám sadne, nájdete sa v nej a ostanete tu pracovať, alebo vám nesadne a odídete do iného odboru. Mali sme veľmi šikovné kolegyne, ale zistili, že onkológia nie je pre ne, tak sa posunuli inam. Predsa nie je jednoduché pracovať s ťažko chorými ľuďmi, ktorí často myslia len na seba, čo je svojím spôsobom prirodzené. A od sestier si to vyžaduje veľa trpezlivosti. Máme zodpovednú prácu a nejde len o pohodlie pacienta, ale najmä o jeho život.
Nespochybniteľnou súčasťou zdravotníckeho tímu je dobrá spolupráca všetkých jeho zložiek. Ako vnímate na vašom pracovisku spoluprácu sestier, lekárov, ostatných zdravotníckych a nezdravotníckych pracovníkov?
Naša práca je tímová. Nie je to len o jednej sestre alebo o jednom lekárovi. Ako i táto moja nominácia. Navrhli ma moje kolegyne a v to, že sa takto umiestnim, som ani nedúfala. Hlasy mi posielali pacienti, lekári, sestry, sanitári, za čo im veľmi pekne ďakujem. Považujem to za tímový úspech, pretože každý jeden z nás by si to ocenenie zaslúžil. Aj práca sanitárov je dôležitá, máme úžasné sanitárky, ani im nemusíte nič povedať, vedia, čo majú urobiť a s čím môžu pomôcť. Lekári sú odborníci na svojom mieste a ešte k tomu príjemní ľudia. Všetci sa v práci navzájom dopĺňame a každý z nás je dôležitý v starostlivosti o pacienta.
Je niečo, čo by sa dalo vylepšiť vo vašej práci?
Chýbajú nám sestry. Je nás málo. Aj keď príde nová posila, vydrží chvíľu a odchádza inam. Novoprijaté sestry sa zľaknú toho množstva práce, keď uvidia plnú aplikáreň pacientov. Máme 42 lôžok na oddelení. Pýtajú sa ma, ako je možné, že ja to zvládam. Je to náročné, ale nejako to zvládam. Možno je to aj tým, že si pomáhame, sme všetky na jednej vlne a v podobnom veku. Pracujeme v krásnom prostredí, cítime sa tam fajn. Mám skvelé kolegyne.
Chodia k vám na prax budúce sestry?
Áno, aj sa im u nás páči, ale, bohužiaľ, máloktorá sa aj po skončení školy u nás zamestná.
Vnímate u nich chuť učiť sa nové veci? Sú podľa vás pripravené na svoje budúce povolanie?
Sú šikovné, školou dostatočne pripravené, rýchlo a rady sa učia nové veci. Ostatné znalosti ich naučí prax.
Ako fungovalo vaše pracovisko počas pandémie covidu-19?
Okrem svojej práce som sa počas pandémie dobrovoľne nahlásila do covidového tímu. Mám rada nové výzvy. Realizovali sme stery pacientom, ako i zamestnancom. Pozitívnym pacientom sme odoberali krv, aby sme ochránili ostatných, liečbu sme im podávali vo zvlášť vyčlenenej miestnosti. Počas tohto obdobia som sa veľmi veľa naučila a spoznala niektorých ďalších kolegov z našej nemocnice. Veľa z nich naraz ochorelo, fungovať sme museli na šetriaci režim, pričom sme sa však snažili poskytnúť našim pacientom čo najlepšiu starostlivosť. Aj pre nás zdravotníkov to bolo neľahké obdobie.
Ako zvládali toto obdobie vaši pacienti?
Zvládali, sú to veľkí bojovníci. Tým, že sa im dávala podporná liečba vo forme antibiotík, vitamínov, tak to zvládli. Nehovorím, že všetci, ale zvládli.
Bola teda na Slovensku pandémia?
Za mňa určite áno.
Čo by ste odkázali tým, ktorí tvrdia, že nebola?
Mali by sa ísť pozrieť do nemocníc. Ja sama som trikrát prekonala covid, takže aj na sebe som si to vyskúšala, našťastie som to zvládla. Ale zomrel nám aj mladý kolega na covid.
Pandémia covidu-19 zastavila, alebo prinajlepšom spomalila diagnostiku mnohých ochorení, onkologické nevynímajúc. Vnímate to aj u vás? Máte vďaka tomu teraz väčší pretlak pacientov?
Áno, je to citeľné. Niektorým ten čas chýbal na diagnostiku ochorenia, lebo čím skôr prídete, tým skôr sa aj liečite. Tým, že aj lekári ochoreli, odďaľovali sa termíny operácií, všetko sa posúvalo. Nikto nevedel, kedy sa to skončí. Bolo to veľmi náročné obdobie.
V poslednom čase je naša spoločnosť polarizovaná. Vnímate to aj medzi kolegami či pacientmi?
My sme tu všetci na jednej lodi a pacienti majú svoje vlastné zdravotné problémy. Rozprávame sa o rodine, o tom, aby ochorenie zvládli, aby ich psychika bola v pohode. Nič iné nie je pre nás v danej chvíli dôležité.
Mnohí ľudia (aj zdravotníci) nechodia na preventívne prehliadky. Čo by ste im odkázali?
Ja chodím na všetky každoročne. Vtedy sa zachytí onkologické, ale i každé iné ochorenie v počiatočnom štádiu. Všetko sa dá liečiť, len treba prísť včas. Potom sa človek môže tešiť zo života ďalších 20 – 30 rokov. Treba chodiť na preventívne prehliadky, určite majú zmysel.
Stretli ste sa už s pacientom, ktorý prišiel na vaše oddelenie, sadol si do kresla a tesne pred podaním chemoterapie ju odmietol?
Nie, k nám už prídu pacienti z ambulancie, kde podpíšu súhlas s onkologickou liečbou, takže sú rozhodnutí bojovať.
Pamätáte si svoje prvé podávanie cytostatík? Triasli sa vám ruky? Čo ste vtedy prežívali?
Bol to veľký rešpekt, ktorý mi ostal pred podaním chemoterapie dodnes. Vždy si treba riadne skontrolovať meno, priezvisko pacienta a hlavne rodné číslo, aby som sa nepomýlila.
Čo by sa stalo v tom prípade?
Ešte sa mi také niečo nestalo, ani žiadnej z kolegýň. Ale určite by som ihneď kontaktovala ošetrujúceho lekára.
Všimla som si, že pri každom pacientovi visí v stojane aj viacero infúzií. Ide o jeden liek, alebo sa v každej fľaške nachádza niečo iné?
Sú to rôzne liečivá. Ako i každá diagnóza má svoju špecifickú chemoterapiu, tak aj lieky sú iné. Najprv sa podáva premedikácia, ktorú dostane každý pacient pred podaním chemoterapie. Tá má za úlohu podržať pacienta, aby nedostal alergickú reakciu na podávanú chemoterapiu, a ďalšie sú lieky proti nevoľnosti a vracaniu. Stáva sa nám, že aj napriek tejto podanej premedikácii pacient zareaguje na liečbu a dostane alergickú reakciu na podávaný liek. Aj to ako sestry vieme zvládnuť. Vtedy aplikujeme protialergickú liečbu, vypneme chemoterapiu, meriame vitálne funkcie (krvný tlak, pulz, telesnú teplotu) a privoláme lekára. Aplikujeme aj cytostatiká, ktoré sú citlivé na svetlo, preto sú tieto infúzne roztoky zabalené v žltom ochrannom obale, aby liek nestratil účinnosť.
Koľko trvá jedna návšteva u vás, kým stečie pacientovi chemoterapia?
U nás strávi pacient niekedy aj celý deň. Ráno príde na odbery, potom dve hodiny čaká na výsledky. Následne ide do ambulancie, kde lekár zhodnotí jeho výsledky. Ak sú v poriadku, pacienta posiela na liečbu. Zatiaľ čo pacient čaká v čakárni pred aplikárňou na svoju chemoterapiu, v riediarni mu riedia potrebnú liečbu. Ak je liečba hotová, donesú ju k nám do aplikárne a my si pacienta zavoláme na podanie. Všetko trvá niekoľko hodín. Je to individuálne, niektoré liečby tečú hodinku a niektoré dokonca päť až šesť hodín. Vtedy upozorňujeme pacientov, aby si zobrali so sebou niečo na jedenie. Niekedy to nestihnú, a ak dostanú dlhú chemoterapiu, tak od nás niečo dostanú, keď sú hladní. Radi pomôžeme.
Ako si pacienti zvyknú krátiť čas?
Naši pacienti si počas aplikácie chemoterapie môžu čítať, počúvajú hudbu na slúchadlách, aby nerušili ostatných, niektorí pozerajú televíziu, ktorú máme na oddelení. No a poniektorí spia. Chodia k nám aj členovia charitatívnej organizácie Vŕba, ktorí pacientom zadarmo ponúkajú výborný čaj a kávu, čo, samozrejme, každého poteší.
Kedysi sestry pripravovali infúzie s cytostatikami. Ako je to dnes?
Niekedy to tak bolo. Aj ja som kedysi chodila riediť chemoterapie pre našich pacientov. Dnes už to tak nie je. Máme špecializované pracovisko na prípravu cytostatík a vyškolený personál, ktorý sa skladá z laborantov a farmaceutov. Tí pripravujú chemoterapie nielen na ambulantné podanie, ale aj pre hospitalizovaných pacientov.
Čo robíte v prípade, ak ochoriete? Musíte ostať doma alebo pracujete v ochranných pomôckach? Predsa, staráte sa o zraniteľnú skupinu pacientov.
Ak som chorá, zostanem doma, aby som neohrozila zdravie našich pacientov, ktorí majú zníženú imunitu. Inak bežne používame ochranné rúška a rukavice.
Práca na onkológii je psychicky veľmi vyčerpávajúca. Dbá nejakým spôsobom váš zamestnávateľ o vás, svojich zamestnancov?
Máme náročnú prácu, psychicky aj fyzicky (naše oddelenie má 42 lôžok), a keďže pracujeme vo vysoko rizikovom prostredí, zamestnávateľ nám umožňuje absolvovať rekondičný pobyt raz za tri roky v trvaní jedného týždňa.
Ako vnímate ocenenie Top Sestra?
Je to pre mňa neskutočný pocit, lebo vidím, že moja práca má význam. Keď stretávate ľudí v nemocnici, či je to pacient alebo kolega na chodbe, a povedia vám, že sestrička, poslal som vám hlas, veľmi si to cením. Je to také zadosťučinenie, že tá naša práca má zmysel. Že si vás niekto všimne. Ďakujem rodine, všetkým mojim kolegom, sestrám, lekárom, sanitárom, ktorí mi poslali svoj hlas, ďakujem im za skvelú podporu. Manžel ma tiež podporoval, kde sa dalo. Je to krásne. Moje víťazstvo je víťazstvom celého nášho oddelenia.
Ak by ste sa mali teraz rozhodnúť pre svoje budúce povolanie, čo by to bolo? Opäť by ste sa rozhodli pomáhať ťažko chorým?
S láskou pomáham ľuďom, mám ich rada. Moja práca ma neskutočne baví a napĺňa a myslím si, že som sa v tomto povolaní našla.
Silvia Hodálová