Živých darcov pribúda, no nevyhneme sa orgánom od zvierat, hovorí profesorka Dedinská

Najprv pre rozhodnutie primára plakala, ale rýchlo zistila, že obličkám a transplantáciám sa chce venovať celý život. Rodená Oravčanka, prof. MUDr. Ivana Dedinská, PhD., MHA, FERA; riadi Transplantačno-nefrologické oddelenie v Univerzitnej nemocnici Martin. Je prezidentkou Slovenskej transplantologickej spoločnosti a členkou výboru Slovenskej nefrologickej spoločnosti.

Prečo ste si vybrali práve nefrológiu a transplantológiu?

Po skončení medicíny som sa chcela venovať endokrinológii, ale bolo to komplikovanejšie. Do Národného endokrinologického ústavu som sa nedostala. Vrátila som sa na interné oddelenie do Martina a pán primár Makovický mi ponúkol nefrológiu. On môže v podstate za všetko, čo sa mi stalo v profesionálnom živote. Iba nedávno odišiel do dôchodku. On je taký môj nefrologický otec.

Poslal ma na transplantačnú ambulanciu a povedal, že iná cesta nie je. Doma som plakala, hovorila som, že tam nechcem ísť. Dcéra mala dva roky a manžel pracoval ako vrcholový manažér. Napokon som tam išla. Keď som sa po štyroch dňoch stretla s primárom Makovickým, povedala som mu: „Toto je to, čo chcem robiť celý život.“ Odpovedal: „Tak vidíš.“ (smiech)

Čo vás na obličkách fascinuje?

Fascinuje ma, že nefrológia má veľa pododborov, ktorým sa človek môže venovať. Transplantácie, dialýza, klinická nefrológia atď. Jedinečné je, že obličky sú párový orgán. Máme jedno srdce, jednu pečeň, ale obličky máme dve, hoci dokážeme fungovať iba s jednou. Študenti aj lekári sa tohto orgánu niekedy boja. Keď príde pacient so zlyhanými obličkami, tak sú všetci vyplašení. Je to veľmi komplikovaný orgán na pochopenie.

Pozná veda odpoveď na otázku, prečo sú párovým orgánom práve obličky?

To je výborná otázka, ale nevieme to povedať. Ale v podstate vďaka tomu máme živých darcov, inak by to nebolo možné.

Spomínate si na prvé odoberanie orgánu či transplantáciu?

Keď som sa pripravovala na atestáciu z nefrológie, tak v Martine zostalo transplantačné centrum určitý čas bez nefrológa. Veľmi nám pomohli kolegovia z Banskej Bystrice, ktorí nad pracoviskom a pacientami držali ochrannú ruku. Cirkuláciu v transplantačnom centre som robila v Bratislave, kde som strávila tri mesiace s pani docentkou Žilinskou. Veľa vecí, ktoré som sa vtedy naučila, robím dodnes. Týždeň som bola aj v Banskej Bystrici, kde som prvýkrát videla odber a transplantáciu. Po atestácii sa to už rozbehlo v Martine.

Samotné transplantácie robia chirurgovia. Ste niekedy prítomná na operačnej sále?

Nemám na to priestor. Odbery a transplantácie sa často robia mimo pracovnej doby, skoro ráno atď. Chirurg je rovnako dôležitý ako nefrológ, lebo bez neho by to nešlo. Chirurg je dôležitý v živote pacienta niekoľko hodín, nefrológ robí prípravu na výkon a dlhodobé sledovanie po transplantácii.

Koľko ľudí “cez vás prešlo”, ktorí dostali orgán?

V Martine máme viac ako 550 transplantácií obličiek, pričom centrum funguje takmer 22 rokov. Počas môjho trinásťročného pôsobenia sme zrealizovali asi 65 % z nich.

Ktoré orgány a kde sa na Slovensku transplantujú?

Začnem obličkami. Tento orgán sa transplantuje najčastejšie. Na Slovensku sú štyri veľmi aktívne transplantačné centrá, konkrétne Bratislava-Kramáre, Banská Bystrica, Košice a Martin. V nich fungujú aj odberové centrá pre odbery orgánov. Na Slovensku sa v iných ako odberových nemocniciach orgány neodoberajú, pretože u nás nie sú až také veľké vzdialenosti medzi nemocnicami. Výhoda je aj v tom, že koordinátor odberového centra môže priamo komunikovať s darcom a jeho rodinou.

Prof. MUDr. Ivana Dedinská, PhD. - nefrologička, prezidentka Slovenskej transplantologickej spoločnosti

Okrem štyroch obličkových centier máme jedno transplantačné centrum pre srdce v Bratislave v Národnom ústave srdcových a cievnych chorôb, tiež jedno pre pečeň v Banskej Bystrici. Plus pacienti, ktorí podstupujú transplantáciu pľúc, sú na základe medzištátnej dohody s ČR referovaní a odosielaní na transplantáciu do Prahy. Najnovším programom je transplantácia pankreatických ostrovčekov pre pacientov s diabetom prvého typu. Tento program sa realizuje vo všetkých štyroch centrách pre obličky. Intenzívne spolupracujeme s pražským IKEMom.

Koľko životov sa u nás vďaka transplantáciám zachránilo minulý rok?

Transplantovalo sa 158 obličiek, z toho 116 od mŕtveho a 42 od živého darcu, čo je inak historicky najlepšie číslo, čo sa týka transplantácií od živého darcu. Tiež sa transplantovalo 34 pečení a 21 sŕdc, z toho tri srdcia deťom. Pľúca sa transplantujú v Prahe a ten počet slovenských pacientov je v jednotkách. Odoslané boli štyri pľúca.

Pri ktorom orgáne je najväčší rozdiel medzi potrebou a dostupnosťou?

Najviac pacientov čaká na obličku, ale zároveň máme pre týchto pacientov aj možnosť dialýzy. Na dialýze je približne 3500 pacientov, na čakacej listine je asi 250 až 300 pacientov, pričom sa transplantovalo spomínaných 158 obličiek. Takže zrejme pri obličkách je najväčší nepomer. Čo sa týka srdca a pečene, tak počty sú významne ovplyvnené aj prísnymi kritériámi pre príjemcov, týchto orgánov je menej. Je tam prísna selekcia príjemcov. Musí tam byť predpoklad, že prežijú výkon a budú z neho benefitovať.

Mladý neurochirurg: V Nemecku je jasný systém. Vrátil by som sa iba po zmene týchto podmienok

Koľkokrát je pravdepodobnejšie, že orgán budem potrebovať, ako to, že ho darujem?

Neviem to posúdiť, ale logicky je pravdepodobnejšie, že orgán budete potrebovať. Fenoménom ale je, že spoločnosť je v posledných rokoch viac rozpoltená a vidno to aj vo vyššom počte nesúhlasov s darovaním orgánov od príbuzných darcov. Šíri sa množstvo dezinformácií, ľudia čerpajú informácie z rôznych pseudomédií. Stále je pomerne veľa nesúhlasov napriek tomu, že existuje veľká kampaň na podporu transplantačného programu pre laickú aj odbornú verejnosť. Tie odmietnutia sú na úrovni okolo 15 až 20 %.

V čom sa transplantačná medicína za 50 rokov najviac posunula?

Dejú sa aj veci, o ktorých sme pred piatimi či desiatimi rokmi neuvažovali. Významne sa zvyšuje počet živých darcov, čo je veľmi dôležité. Pri transplantáciách od živých darcov je významne lepšie prežívanie a vznikajú nové programy. Konkrétne program nekompatibilných dvojíc, ktorý je založený na registri dvojíc s rozdielnou krvnou skupinou alebo protilátkami jedného voči druhému. Vieme ich akokeby pokrížiť, čiže jeden darca daruje obličku príjemcovi z druhého páru a naopak. Takúto transplantáciu sme už urobili v Martine, zrealizovali ju tiež v Košiciach či v Banskej Bystrici. Určite sa v tom bude pokračovať.

Dôležitým míľnikom bola aj AB0 inkompatibilná transplantácia, čiže dvojica nebola krvnou skupinou kompatibilná. Prvú takúto transplantáciu urobili v Bratislave. Posun je aj v transplantáciách HIV pozitívneho príjemcu, čo ešte pred pár rokmi nebolo u nás možné.

V odberovej problematike sa rozbieha program, kde budeme orgány napájať na takzvané perfúzne prístroje, čiže budeme mať lepšiu kvalitu orgánov a budeme môcť odoberať orgány aj od darcov, o ktorých by sme predtým neuvažovali, že by mohli byť darcami. Proces je rozbehnutý a bude sa realizovať nákup týchto prístrojov do všetkých centier v SR.

Máme tiež nové liečivá, čo je veľmi dôležité na liečbu protilátkami sprostredkovanej rejekcie. Máme moderné lieky, biologickú liečbu, naozaj sa teraz dostávame k transplantáciám, o ktorých by sme predtým vôbec neuvažovali.

V čom naopak zaostávame v porovnaní s okolitými krajinami? Napríklad pľúca sa kedysi transplantovali vo Viedni, teraz Slovensko spolupracuje s Prahou.

Je potrebný skúsený tím a čím väčšia, častejšia skúsenosť, tým je ten výkon rutinnejší a má menej komplikácií. Presne to je príklad transplantácie pľúc, že momentálne nemáme taký počet výkonov, ktorý by zabezpečil našim pacientom bezpečnú transplantáciu v SR. Preto spolupracujeme s Českom a spolupráca je výborná. Nemám vedomosť, že by mal teraz niekto ambíciu tento program prebrať a spustiť na Slovensku.

Ale myslím si, že nám chýba a na tom intenzívne pracujeme, špeciálny program pre pacientov, ktorí majú veľmi vysoké protilátky a tedú sú senzibilizovaní. Odporúča sa aj v rámci európskych štruktúr, aby títo pacienti mali vlastné poradie, kde ich budeme vidieť a v prípade, že sa vyskytne darca, ktorý by bol pre nich vhodný napriek vysokým protilátkam, tak by mali byť prioritne transplantovaní.

Ak sa taký darca dlho nenájde, tak potom existuje aj medikamentózna liečba, ktorá im protilátky v podstate hneď zníži. Momentálne na Slovensku ešte nie je dostupná. Toto chceme zmeniť.

Kde v zahraničí je transplantačná medicína na najvyššej úrovni?

V Európe je to jednoznačne Španielsko. Dlhé roky majú významne najvyšší počet darcov. Potom napríklad v Holandsku majú vysokú mieru transplantácií od živého darcu, okolo 50 %. Česko je tiež jednou z najvýkonnejších krajín v transplantáciách, špeciálne zásluhou IKEMu.

Okrem pľúc sa vo svete transplantujú aj iné orgány ako u nás?

Sú ešte kombinované transplantácie, ktoré robí aj IKEM, ale to sa realizuje v jednotkách. Robia sa transplantácie maternice do brušnej dutiny pacientky, ktorá ju nemá vyvinutú, aby mohla donosiť svoje vlastné dieťa, a maternica sa po pôrode vyberá. Realizujú sa tiež viscerálne transplantácie. Napríklad sa transplantujú žalúdok, črevá, pečeň, ako keby sa vymení celá brušná dutina.

Je Slovensko členom Eurotransplantu, ktorý koordinuje transplantácie vo viacerých európskych krajinách?

Nie. Slovensko ani Česko nie sú členmi. Väčšina európskych krajín je v združení FOEDUS, vrátane nás. Vieme tak vymieňať jednotlivé orgány. Najužšiu spoluprácu máme s Českom. Členmi Eurotransplantu sú napríklad Nemecko či Slovinsko, ale Škandinávia má zase svoj vlastný systém.

Anketa: "Zošedivel som, ale nemocnica sa stále nestavia." Štrnásť odborníkov hodnotí vývoj v našom zdravotníctve​

Prečo nie je rozšírenejšia či organizovanejšia európska spolupráca? Neoplatí sa to?

Možno by sa to naozaj neoplatilo z dôvodu, že v Európe sú rôzne systémy zdravotníctva s rôznou kvalitou, respektíve aj rôzna kvalita orgánov. Momentálne nastavenie nám vyhovuje a podobne ako ČR momentálne neuvažujeme o vstupe do Eurotransplantu. V programe FOEDUS je väčšina európskych krajín.

Očakávate v organizácii centier na Slovensku zásadnejšie zmeny v najbližších rokoch?

Také zmeny neočakávam. Otvorenou otázkou ostáva otvorenie druhého transplantačného centra pre pečeň.

Čo sa týka možnosti transplantácie mozgu a miechy, už sa robili prvé pokusy v USA...

Áno, v USA bolo veľa prvých pokusov, ale momentálne sa ako systematický program nikde nerealizujú. Ako systematický program to zatiaľ nie je povolené, podobne ako xenotransplantácie od zvierat, ktoré nemajú oporu vo vyhláškach, zákonoch. Snažíme sa v rámci Európskej komisie vytvoriť nejakú legislatívu pre tieto typy transplantácií. Ale skôr ako transplantácia mozgu a miechy sa stále častejšie otvára práve otázka transplantácie prasacích geneticky upravených obličiek.

Aj pri iných orgánoch je posun v možnom využití orgánov od zvierat?

Zatiaľ sa transplantovali iba obličky a pokiaľ viem, tak jednému pacientovi srdce, ale ten zomrel. Najväčší problém je so zoonózami, teda s infekciami prenosnými zo zvieraťa na človeka. Preto musia byť tie prasatá aj geneticky upravené.

Už sú žijúci pacienti s obličkou transplantovanou od prasaťa?

Čo sa týka obličiek, tak príjemcom bol pacient, ktorý mal