MUDr. Peter Velba (29) vyštudoval medicínu v Bratislave a v Düsseldorfe. Ako neurochirurg pôsobil rok vo FN Brno Bohunice a takmer štyri roky pracuje v západonemeckej nemocnici Städtisches Klinikum Karlsruhe. Rozprávali sme sa aj o generáciách a trendoch v neurochirurgii, o "Krankenhauszukunftsgesetz" či o tom, ako nemecké nemocnice o pacientov bojujú.
Kedy ste sa rozhodli pre medicínu a kedy pre neurochirurgiu? A prečo?
Druhý rok stredoškolského vzdelávania som absolvoval v Rakúsku a už vtedy som sa rozhodol pre medicínu. Zaujala ma množstvom vedeckých faktov a perspektívnosťou. S medicínou sa dá uplatniť kdekoľvek na svete. Smerovať k neurochirurgii som sa rozhodol asi v druhom ročníku štúdia medicíny. Najviac ma zaujalo, keď sme sa učili o mozgu a nervovom systéme. Otázkou skôr bolo, či budem pracovať konzervatívnejšie ako neurológ alebo chirurgicky. Bola to pre mňa jasná voľba. Neurochirurgia je ťažšia cesta a k neurológii sa dá prejsť ľahšie ako naopak.
Ako ste sa dostali do mesta Karlsruhe, ktoré má viac ako 300 000 obyvateľov a leží v juhozápadnom Nemecku? Prečo ste si vybrali práve tunajšiu nemocnicu?
Dostať sa na neurochirurgiu nie je jednoduché, a to špeciálne v nemocniciach v západnom Nemecku, kde sa hlásia lekári z celého sveta. Rozposlal som životopis do mnohých nemocníc. Hľadal som skôr koncovú nemocnicu, čo je lepšie pre vzdelávanie. A hľadal som v konkrétnych spolkových krajinách v západnom Nemecku s ohľadom na lepšie podmienky pre život a voľný čas. Prišli mi tri pozitívne odpovede. Absolvoval som takzvanú hospitáciu. Celý deň som strávil na klinike, sledoval som čo a ako funguje a rozprával som sa s personálom. Ešte v ten deň som ponuku prijal a som spokojný.
Ako by ste charakterizovali nemocnicu? Podľa webu má takmer 1600 lôžok a je koncovou nemocnicou pre región Stredné Porýnie.
Nemocnica patrí mestu. Veľkosťou, spádom a zastúpením odborov sme skôr koncová nemocnica. Univerzitnou nemocnicou nie sme iba preto, že v Karlsruhe nie je univerzita. Sme výučbovou nemocnicou pre univerzitu vo Freiburgu. V Nemecku sú na najvyššej úrovni takzvané Universitätsklinikum, potom je veľa mestských nemocníc ako aj naša. Veľa je tiež súkromných nemocníc, najviac ich patrí skupine Helios. Na rozdiel od Slovenska pôsobí v Nemecku stále dosť cirkevných nemocníc, čo je zaujímavé, keďže Slovensko je religióznejšia krajina.
V akom stave sú budovy nemocnice? Prešli rekonštrukciou?
Keď som nastúpil, ešte tu fungoval pavilónový systém v starších budovách. Ponuku som prijal aj preto, že sa plánovala výstavba novej budovy so všetkými chirurgickými odbormi. Už po približne roku sme sa presťahovali do novopostavenej budovy. Sťahovanie bolo zaujímavé a náročné. Po desiatkach rokov sa všetko premiestnilo a všetci si museli zvyknúť na nové cesty a usporiadanie.
Premiestniť prístroje za milióny eur je zrejme výzva. Je v novej budove lepšia logistika?
Nová budova sa stavala tak, aby bola logistika čo najlepšia. Aby sa operačná sála nachádzala nad intenzívkou, aby CT bolo pri intenzívke, aby boli transporty pacientov čo najkratšie. V starých priestoroch sa aj pacienti s krvácaním do mozgu transportovali cez podzemie, čo je rizikové. Teraz máme oveľa lepší komfort na prácu. Klimatizáciu, kvalitné sedenie. Každý má vlastný počítač s dvomi veľkými monitormi a denne čístý pracovný odev.
Logistika môže mať zásadný vplyv. V starých nemocniciach sa napríklad môže stať, že pacient mešká na operáciu, pretože staručký výťah sa často kazí...
Práve. Takéto detaily vedia spraviť veľa a sčítavajú sa do konečného výsledku.
Aký počet lôžok na izbe je u vás štandardom? Napríklad nová Nemocnica Bory sa pýši tým, že vďaka jednolôžkovému štandardu nemala problémy so šírením respiračných ochorení počas zimnej sezóny.
U nás sú štandardom nové dvojlôžkové izby s vlastnou sprchou, toaletou, telefónom, televízorom a rádiom. Izby s viac lôžkami ani nemáme. Záleží od statusu poistenca či si želá jednolôžkovú alebo dvojlôžkovú izbu. Špeciálne v neurochirurgii vnímam ako lepší pre pacientov dvojlôžkový štandard. Po operáciách mozgu totiž môžu nastať rôzne komplikácie. Časté sú epileptické záchvaty a podobne, čo môže byť až fatálne. Pre bezpečnosť pacientov je lepšie, keď si vedia navzájom privolať pomoc. Aj z pohľadu psychológie to môže byť prospešnejšie.
Karlsruhe leží kúsok od Francúzska. Má to vplyv na zloženie personálu či pacientov?
Do Francúzska je to autom necelú pol hodinu. Na personál ani nie, ale cez pandémiu naša nemocnica pomáhala francúzskym pacientom vo vážnom stave. Pripomína to pamätná tabuľa a francúzsky región Alsasko oficiálne poďakoval našej nemocnici. Občas máme francúzskych pacientov, respektíve minimálne majú francúzske mená. Ale blízkosť Francúzska nemá zásadný vplyv. V regióne Alsasko sa hovorí po francúzsky aj po nemecky. Občas pacienti použijú francúzske slová.
Spolková vláda prijala takzvaný Krankenhauszukunftsgesetz (KHZG), teda zákon o budúcnosti nemocníc. Komplikovaný názov, ale v hre je 4,3 miliardy eur na digitalizáciu, kybernetickú bezpečnosť či telemedicínu, čo je viac ako polovica celého rozpočtu slovenského zdravotníctva. Vašej nemocnici ide podľa jej webu 16,3 milióna eur na digitalizáciu. Vnímate v nemocnici pokroky v tejto oblasti?
Digitalizácia je v Nemecku témou pri každých voľbách. Ale Nemecko je v tejto oblasti pomerne pozadu s ohľadom na to, aká je to rozvinutá krajina.Výmena dokumentácie stále funguje primárne cez faxy, čiže faxujeme papiere, čo je v určitom ohľade doba kamenná. Nemocnice medzi sebou nie sú dostatočne prepojené. Faxy sa rušia iba postupne. V digitalizácii v nemocniciach sa niečo začína robiť, ale je to kostrbaté a pomalé. Na jednej strane je u nás kompletná dokumentácia vrátane ordinovania liekov digitalizovaná, keď však potrebujem daný dokument preposlať, tak ho musím vytlačiť a poslať faxom. Povedal by som, že Nemci sú až takí konzervatívni voči veľkým reformám. Napríklad stále čato nechcú používať platobné karty.
Ako ste na tom s atestáciou?
Neurochirurgická atestácia trvá najdlhšie, až šesť rokov, takže oficiálne mi zostávajú necelé dva roky. Kľúčové je splniť operačný katalóg, ale nemusím sa ponáhľať. Hlavné je spraviť atestáciu s vedomím, že naozaj niečo viem, že zvládnem zodpovednosť a riziká, nie je to o tom papieri. Mám presne stanovené koľko akých operácií musím urobiť. Napríklad x takých tumorov, y iných tumorov atď.
Je postup taký, že v rámci atestácie najprv „vŕtate diery do hlavy“ a zašívate? Teda postupujete od jednoduchších úkonov k zložitejším?
V podstate áno. V Nemecku systém mladého lekára smeruje spôsobom ako popisujete, teda najprv robíme najmenej invazívne výkony, čo je napríklad zavedenie lumbálnej drenáže a z kraniálnych výkonov ICP sonda, externá ventrikulárna drenáž. Potom sa treba vypracovať na spinálnej chirurgii, najmä na platničkách a stenózach, až potom sa dostaneme k hlave a aj to najprv iba sledujeme a asistujeme. Môžem sa sústrediť na jednoduchšie výkony, nech som v nich čo najlepší, a potom postupne postupovať k zložitejším. Dovolím si tvrdiť, že my ako začínajúci lekári niekedy vieme robiť tie najjednoduchšie výkony lepšie ako skúsený lekár, ktorý ich dlhšie nerobil. Na začiatku sme viac v ambulancii a na oddelení a čím je bližšie atestácia, tým viac času trávime na operačnej sále. Teraz som na nej asi 80 % času. Vidím rozdiel oproti česko-slovenskému modelu, kde sa očakáva, že vieš všetko možné a nie je tam taký systematický postup. V česko-slovenskom modeli je postup viac náhodný, chaotický alebo podľa nálady nadriadeného.
Na akom pracovisku, oddelení ste zaradený?
Najväčšie kliniky majú neurochirurgiu rozdelenú na oddelenia ako cievna, neuroonkológia, detská, funkčná, spinálna a tak ďalej. My nie sme rozdelení na podskupiny. Máme dve oddelenia, jedno pre štátnych a druhé pre privátne poistených pacientov. Počas dňa sme systematicky prideľovaní na oddelenie, do ambulancie, na operačnú sálu, centrálny príjem či na intenzívku. Robíme aj ambulantnú jednodňovú chirurgiu v lokálnej anestéze, zväčša je to implantácia stimulátorov či infiltrácie, teda spinálne výkony. Okrem toho, samozrejme, absolvujeme aj rôzne školenia.
Ako sa prejavuje rozdelenie na oddelenia štátnych a privátnych poistencov?
Keď je niekto privátne poistený, tak má automaticky garantovanú starostlivosť a operačný výkon od prednostu. Aj oddelenie vyzerá ešte o čosi lepšie, v podstate ako lepší hotel. V Nemecku je to oficiálne štandard. Otázne iba je, do akej miery sa to kde uplatňuje a ako si to ktorý šéf nastaví. Väčšina poistencov je ale štátnych.
Koľko máte operačných sál?
Máme tri operačné sály. Jedna je najmä na spinálne výkony a ďalšie dve podľa aktuálnej potreby.
Koľko neurochirurgov pôsobí vo vašej nemocnici?
Asi 20. Vždy musia byť pokryté obe oddelenia. Sme tu neurochirugovia z celého sveta. Nemci, Taliani, Lotyš, Kolumbijčan, Peruánec, Grék, Rumunka, Egypťan…
Prof. MUDr. Vladimír Beneš, DrSc. hovorí v prednáške "Kto sme, odkiaľ prichádzame a kam ideme?" o tretej generácii neurochirurgie. Druhá prišla s objavením nových diagnostických metód ako röntgen, angiografia, a najmä tomografia a magnetická rezonancia, následne sa operovalo nadnesene všetko. Dnes je podľa neho trendom viac čakať a sledovať tumor a podobne. Hovorí, že najlepšia operácia je žiadna operácia. Kedy a v akej miere používate spomínané diagnostické nástroje?
Používame všetko. Najmenej asi röntgen, ten má vo všeobecnosti najmenšiu výpovednú hodnotu. Najviac využívame magnetickú rezonanciu, to je zlatý štandard neurochirurgie pri väčšine ochorení. Pokiaľ ide o cievy, tam sa využíva najmä angiografia, či už CT angiografia alebo digitálna subtrakčná angiografia. V neurochirurgii je využívanie týchto modalít denným chlebíčkom, bez magnetickej rezonancie sa absolútne nepohneme. CT sa využíva hlavne pri akútnych situáciách. Pri každom úraze hlavy je štandardom CT vyšetrením vylúčiť akútne krvácanie. Výhodou CT v porovnaní s MR je, že je rýchlejšie a najlepšie zobrazí krvácanie. MR sa pri akútnych prípadoch používa zriedkavo.
Profesor Beneš tiež kritizuje nariadenie EÚ o pracovnej dobe obmedzujúce počty odpracovaných hodín. Niektorí profesori vraj aj dostali pokuty za to, že „priveľa pracovali“. Ako fungujete vy?
V neurochirurgii, teda aspoň v Nemecku, prakticky nikdy nejdeme domov tak ako je napísaná pracovná doba. Možno dvakrát za tie takmer štyri roky som išiel domov v úvodzovkách na čas. Operujeme veľa a operácie sú dlhé, a tiež máme aj veľa ďalšej práce. Robíme toľko koľko môžeme. Nejaká pauza na cigaretu, to je
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 46% na dočítanie.
Zostáva vám 46% na dočítanie.