V onkologickej epidemiológii platí, že zlepšovanie zdravotnej starostlivosti sa spravidla premieta do predĺženia prežívania pacientov po stanovení diagnózy a následného posunu veku v čase úmrtia do vyšších kategórií. Slovenské údaje o onkologických senioroch (pacientoch starších ako 65 rokov v čase diagnostiky) však v poslednom desaťročí naznačujú opačný trend.
Podľa analýzy Ondrušovej a kol., publikovanej v Bratislava Medical Journal (2025), sa priemerný vek úmrtia onkologických seniorov na Slovensku štatisticky významne znižuje. U mužov klesol zo 75,46 roka v roku 2013 na 75,00 roka v roku 2023 a u žien dokonca zo 77,53 roka v roku 2015 na 76,74 roka v roku 2023.
Hoci je tento pokles numericky relatívne malý, je štatisticky významný a z pohľadu onkologickej epidemiológie viac ako neštandardný. Ešte alarmujúcejším zistením je skutočnosť, že do roku 2013 (u mužov) a do roku 2015 (u žien) mal tento ukazovateľ na Slovensku priaznivý, štatisticky významne vzostupný trend.
Podiel seniorov v populácii Slovenskej republiky pritom dlhodobo kontinuálne rastie a rovnaký trend sa pozoruje aj pri onkologickej záťaži. Pacienti vo veku ≥ 65 rokov predstavujú viac než polovicu všetkých novodiagnostikovaných prípadov nádorových ochorení (56,5 %) a až tri štvrtiny úmrtí (74,1 %). Priemerný vek onkologických seniorov v čase diagnostiky sa síce po predchádzajúcom období rastu stabilizoval, avšak incidenčné údaje na Slovensku nie sú v súčasnosti aktuálne, validované ani metodicky kompletné.
Dva hlavné mechanizmy
Z epidemiologického hľadiska existujú dva hlavné mechanizmy vedúce k zvyšovaniu priemerného veku v čase úmrtia na nádorové ochorenia: prvým je včasná diagnostika vrátane skríningových programov, keď skorší záchyt ochorenia zvyšuje pravdepodobnosť úspešnej liečby a predlžuje prežívanie pacientov.
Druhým je pokrok v liečbe – od chirurgických postupov cez rádioterapiu až po dostupnosť modernej systémovej liečby. Ak by tieto mechanizmy fungovali optimálne, mali by viesť k tomu, že pacienti s nádorovým ochorením budú zomierať vo vyššom veku. Slovenské štatistiky príčin smrti však naznačujú opačný trend.
Demografická štruktúra populácie tento jav nevysvetľuje – Slovensko starne. Rovnako ho nevysvetľuje ani implementácia skríningových programov v onkológii, keďže organizované skríningy boli (vzhľadom na zaznamenanú zmenu trendu v rokoch 2013 a 2015) zavedené podstatne neskôr.
Navyše, efekt skríningu na mortalitu sa zvyčajne prejavuje s časovým odstupom približne siedmich rokov a účasť populácie na skríningových programoch je na Slovensku stále relatívne nízka. Rovnako sa nepredpokladá, že by súčasná kohorta onkologických seniorov bola v porovnaní s kohortou spred desiatich rokov významne fragilnejšia, komorbiditnejšia alebo biologicky menej vhodná na (akúkoľvek onkologickú) liečbu.
Je však možné, že dlhodobé snahy o skorú diagnostiku onkologických ochorení – najmä pri vysoko prevalentných nádoroch, ako sú karcinómy prsníka a prostaty – dočasne prispievajú k stabilizácii priemerného veku v čase diagnostiky. Ak by tieto intervencie časom dosiahli hranicu svojej efektivity, priemerný vek pacientov v čase diagnostiky ich ochorenia by mal začať opätovne rásť v súlade s očakávanými trendmi v primárnej prevencii, ktorej cieľom je oddialiť alebo eliminovať pôsobenie rizikových faktorov.
Čo sa teda zmenilo?
Jedným z diskutovaných vysvetlení je dostupnosť liečby. Slovensko patrí dlhodobo medzi krajiny s najhorším prístupom k inovatívnym onkologickým liekom v strednej Európe. V období rokov 2011 – 2022 Slovensko uhradilo približne 19 % indikácií nových onkologických liekov, zatiaľ čo v Českej republike to bolo 64 %, v Poľsku 51 % a v Maďarsku 40 %. Ak sa moderná terapia dostáva k pacientom pomalšie alebo v menšom rozsahu, než zodpovedá oprávneným indikáciám, môže to negatívne ovplyvňovať dĺžku ich prežívania.
Otvorenou otázkou zostáva aj suspektné poddiagnostikovanie onkologických seniorov. Na Slovensku sa totiž v posledných dvoch desaťročiach zaznamenal rastúci podiel úmrtí na nádory s neznámym primárnym origom (C80), čím sa táto diagnóza posunula medzi päť najčastejších príčin úmrtí na onkologické ochorenia u seniorov.
Keďže sa nepredpokladá, že by sa na Slovensku za posledných 20 rokov systematicky zhoršili diagnostické metódy ani metodika určovania príčin smrti v Listoch o prehliadke mŕtveho, môže to naznačovať, že časť seniorských onkologických pacientov sa v skutočnosti nedostane k plnohodnotnému diagnostickému procesu.
Poskytujeme teda na Slovensku onkologickým seniorom rovnakú šancu na diagnostiku a modernú liečbu ako mladším pacientom? Ak je odpoveď neistá, potom by alarmujúci trend klesajúceho priemerného veku úmrtia nemal zostať len štatistickým zistením bez adekvátnej klinickej reflexie.
doc. RNDr. PhDr. Martina Ondrušová, PhD., MPH;
Katedra preventívnej a klinickej medicíny, Fakulta verejného zdravotníctva Slovenskej zdravotníckej univerzity a CEEOR, s. r. o., Bratislava
