Dekan: Naozaj chceme lieky na pumpe či v drogérii? Je to biznis, aj lekárnici riešia vnútorný súboj

Predstavme si, že pacient zháňa liek a vedľa seba stoja tri lekárne. Jedna je z roku 1965, druhá z roku 1995 a tretia je súčasná. V čom sa líšia?

Môžem sa len domnievať, ako to bolo v 60. rokoch, lebo som vtedy ešte nežil. Čítal som však dobové odborné časopisy. Kedysi bolo úlohou lekárnika vydať liek, ktorý lekár predpísal, a v zásade ani pacient neočakával, že by mu lekárnik o lieku hovoril viac.

Neexistoval ani systém, ktorý by lekárnikom určoval, že majú niečo vysvetľovať – dokonca ani to, či liek užívať ráno alebo večer, pred jedlom či po jedle.

Významný rozdiel nastal aj v príprave liekov.

To sú ešte staršie roky. Po vojne prišiel veľký farmaceutický priemysel a lekárnici takmer prestali individuálne pripravovať lieky – rozvažovať, miešať, riediť. Začali vydávať to, čo vyrobil priemysel. Stroje už dokázali z prášku vyrobiť tabletu a táto technológia sa stala priemyselne dostupnou. Bola to prvá veľká epochálna zmena v lekárenskej profesii.

Potom prišli 60. roky, Nixonova éra. Dá sa povedať, že v USA sa začal blahobyt. Ľudia sa dožívali vyššieho veku, ale aj viacerých ochorení, takže bolo potrebné predpisovať viac liekov.

Objavila sa otázka, kto má všetkých týchto ľudí odliečiť a odkomunikovať to s nimi. Lekárov bol nedostatok a rozvinula sa koncepcia, že niektoré informácie môže pacientovi poskytnúť aj lekárnik, a to aj pri liekoch na predpis.

Veľká zmena nastala aj koncom 90. rokov, keď sa v lekárňach začali rozmáhať nové služby. Napríklad meranie krvného tlaku či hladiny cukru v krvi, poradenstvo, prevencia, skríning atď. Dostalo sa to aj do slovenského zákona o lieku, ale až po roku 2010.

V prednáške ste uviedli, že vytrácanie sa individuálnej prípravy liekov z lekární predstavovalo pre lekárnikov určitú „traumu“. Prečo?

Trauma je možno príliš silné slovo, ale určite to boli obavy z ďalšieho vývoja profesie. Lekárnik pôsobil ako odborník, ktorý vedel individuálne pripraviť liek, no zrazu sa stal odborníkom, ktorý síce liek poznal, ale už ho len vydával bez dosahu na prípravu alebo výrobu. Tieto obavy sa časom ukázali ako neopodstatnené.

Na zlatej promócii mi viacerí farmaceuti zhodnotili, že za 50 rokov sa z nej stal biznis. „Patrím ku generácii, ktorá sa snažila vidieť najmä pacienta, nie vydávať všelijaké výživové doplnky kvôli biznisu,“ povedala RNDr. JUDr. Vrabcová. „Začali vznikať siete verejných lekární, ktorých cieľom bolo predovšetkým maximalizovať zisky. Degradovalo sa naše vzdelanie na obchodníka,“ uviedol RNDr. Pospíšil. Do určitej miery to môže byť spomienkový optimizmus, ale ako vnímate takéto obzretie sa za polstoročím?

Spomienkový optimizmus je súčasťou našich životov aj nášho uvažovania. Ďalšie generácie nikdy úplne nevedia zhodnotiť, ako to bolo pred rokmi. Ja vidím, že lekárnik má dnes oveľa väčšie možnosti zlepšovania zdravia jednotlivcov aj populácií a pomáhania pacientom.

Okľuka cez Juhosláviu, veľa biznisu a „nebeská lekáreň“. Ako sa zmenila farmácia za 50 rokov?

Zároveň však z hľadiska profesie lekárnika na Slovensku vnímam aj negatívne trendy, pretože jednoducho vedú k tomu, aby sa robil výnosný biznis. Som skôr zástancom stratégie, že na prvom mieste je v tomto povolaní a celkovo u zdravotníkov altruizmus. Mal by byť rozvinutejší ako v iných profesiách. Pokiaľ poznám lekárnikov, majú na zreteli zdravotný prospech pacienta, ale možno žijem v bubline.

Chápem, že súčasťou lekárenstva je biznis a lieky sú biznis. Je však úlohou regulátora určiť hranice, kde je biznis v prospech pacientov a kde je len v prospech toho, kto ho chce robiť. Regulátor musí byť silný a mať na pamäti prospech pacienta, pretože v biznise nemajú všetci rovnaké morálne zásady a niekedy hľadia len na svoje záujmy.

Keď lekárnik vyštudoval a má svoju lekáreň, vždy v ňom prebieha určitý súboj, a to