Z urgentnej medicíny atestuje veľmi málo lekárov a pripravenosť nemocníc na hromadné nešťastia je veľmi rôznorodá. Aj o tom sme sa rozprávali s MUDr. Attilom Gányovicsom, ktorý pracuje ako lekár v záchranke v regióne Gemer a je prezidentom Slovenskej spoločnosti urgentnej medicíny a medicíny katastrof.
Aktuálne funguje na Slovensku viac ako 80 ambulancií záchrannej zdravotnej služby s lekárom, no za päť rokov atestovalo z urgentnej medicíny menej ako desať lekárov. Prečo je v tom takýto nepomer?
Nie je to úplne presný údaj, pretože viacerí lekári atestujú z urgentnej medicíny v Česku. Viacerých takých poznám. Nemáme presne ucelený pohľad na počet atestantov z urgentnej medicíny. Treba však povedať, že atestácia z urgentnej medicíny, respektíve absolvovanie toho päťročného cyklu je asi najťažšie zo všetkých odborov.
V rámci cirkulačného procesu je problém zamestnať na plný úväzok lekára, o ktorého možno na tri či štyri roky prídete. V rámci cirkulácií bolo treba absolvovať 22 mesiacov na záchranke ako lekár posádky rýchlej lekárskej pomoci (RLP), zvyšok tvorili cirkulácie po rôznych nemocničných oddeleniach. Čiže aj pre prevádzkoveteľa nie je efektívne prijať neatestovaného lekára, zaradiť ho do urgentnej medicíny a na tri roky ho pustiť preč. To isté platí aj pre nemocničných urgentológov, ktorých je tiež nedostatok, ale tam je opačný pohľad.
Aký?
Nemocnica ho prijme, zaradí ho do odboru urgentná medicína a de facto by ho stratila na skoro dva roky, lebo by mal ísť praxovať na urgent. Čiže lekári to riešia tak, že majú rôzne úväzky v nemocnici aj v prednemocničnej starostlivosti alebo majú plný úväzok v nemocnici a medzitým vo voľnom čase cirkulujú. Takto sa im predlžuje samotná cirkulácia. Ten počet atestácií je teda zrejme dôsledkom problematického atestačného programu.
Minulý rok sa mohli upravovať atestačné programy odborov a my sme dosť výrazne zmenili podmienky. Prakticky sme uľahčili cirkuláciu pre nemocničných urgentológov. Tá prax 22 mesiacov na záchranke sa skrátila na päť mesiacov. Nemocničných urgentológov je na Slovensku naozaj málo.
Čo sa týka záchraniek, tak legislatíva dovoľuje, aby v nich robili lekári z rôznych odborov. Môže to byť anestéziológ, internista či chirurg. Mnohí mladí lekári, ktorí robia v záchranách, idú radšej atestovať z anestéziológie, lebo je to ľahšie. V kratšom čase sa dopracujú k potrebnej atestácii.
Je to špecifikum Slovenska alebo je to takto nastavené aj inde?
Je to podobne aj v Česku, kde musia neatestovaní lekári, ktorí chcú robiť na záchranke, absolvovať takú predatestačnú skúšku, takzvanú kmeňovú skúšku, a to chirurgickú, traumatologickú, internistickú alebo anestéziologickú. Tá je po asi dva a pol roku a následne majú rôzne dlhý adaptačný proces v závislosti od konkrétneho kraja.
Očakávate po úprave podmienok pre atestáciu na Slovensku, že sa zlepšia počty lekárov atestujúcich z urgentnej medicíny? Čo ešte treba spraviť?
Dúfame, že áno. Bolo by ešte potrebné spraviť grantový režim alebo rezidentský program, podobne ako sa spustil pri všeobecných lekároch. Keby bol urgentológ zamestnaný v nemocnici alebo aj na záchranke, tak počas atestačného programu by bol v podstate platený z toho rezidentského grantu, takže by nebol závislý od financovania zamestnávateľom a jeho päťročné cirkulácie by boli bez problémov a v relatívne čo najkratšom čase. V Európe a vo svete to takto funguje v skoro každom odbore.
Minimálne mediálne opäť ožila téma takzvaných záchytiek. Na urgentné príjmy smerujú mnohí opití či zdrogovaní ľudia. Čo si myslíte o možnom obnovení záchytiek?
Objavili sa mediálne šumy, ale zatiaľ sme k tomu nemali rokovanie s ministerstvom alebo nevideli konkrétny návrh. Záchytky by určite pomohli pri niektorých stavoch, keď sa jedná napríklad čisto o opilosť. Lenže legislatívny problém záchytiek je, že aby mohol byť človek umiestnený v záchytke, tak by mal byť vyšetrený a sledovaný zdravotníckym personálom.
Problém je teda vo finančnom a personálnom zabezpečení, respektíve aj v tom, že kto by reálne absolvoval tie 24-hodinové služby. Jedna vec je legislatíva a druhá vec je praktická realizácia. Ťažko povedať na opitého, že je iba opitý, keď nie je vylúčené ostatné. Nemôžeme nič podceniť, stačí napríklad drobný úraz hlavy. Nemalo by to fungovať tak, že záchranka odvezie opitého na záchytku len preto, že je opitý, to by bolo trúfalé.
Zároveň je pravda, že pacienti sú zväčša sledovaní a keď sa preberajú, potom zvyknú byť problémoví, môžu byť agresívni, nepokojní, zhoršujú prostredie v rámci prevádzky urgentu. Málokedy potrebujú vyslovene špecifickú liečbu. Ani nie je špecifická liečba na samotnú opilosť. Ale akonáhle je tam drobná známka úrazu hlavy a podobne, tak by mal byť vyšetrený chirurgom traumatológom či podstúpiť CT mozgu, aby sa vylúčilo vnútrolebečné poranenie a podobne.
Niekedy je to také prehadzovanie horúceho zemiaku. Mali by byť záchytky v gescii ministerstva zdravotníctva alebo ministerstva vnútra?
Áno, prehadzuje sa to dosť aj na samotné mestá a obce. Je to asi čisto politická otázka, že kto by mal byť zriaďovateľom. Ale ak má opilosť medicínsku diagnózu, čiže F10.0 intoxikácia alkoholom alebo T51 toxický účinok etanolu, tak skôr by som sa prikláňal k ministerstvu zdravotníctva.
Je niečo, čo by pomohlo odľahčiť urgenty ešte viac?
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 45% na dočítanie.
Zostáva vám 45% na dočítanie.