Ako hodnotíte celú súťaž o záchranky a to, čo okolo nej vzniklo? Dá sa povedať už tradične.
Tradične ju hodnotím ako vysoko netransparentnú, nepriezračnú a neobjektívnu v zmysle hodnotenia úchadzačov, pri ktorom nebolo evidentné, na akých kritériách je postavené a čo má byť výsledný efekt z pohľadu poskytovania zdravotnej starostlivosti.
Vidím v súťaži veľké rezervy aj v tom, že sa mala implementovať reforma záchrannej služby a na jej základe malo byť urobené výberové konanie s objektívnymi kritériami.
Dajú sa vôbec záchranky, respektíve jednotliví uchádzači, objektívne porovnávať? Doteraz sa takmer nič nemeralo, na základe reformy sa malo v novom období začať.
Jednoznačne sa dajú nastaviť kritériá kvality. Aká musí byť úroveň vzdelania, aké musia byť dojazdové časy atď. Pravidelne chodievam s našimi poskytovateľmi na krajské operačné stredisko v Žiline a rozoberáme relevantné dáta. Riešime napríklad, kde nastáva problém pri preberaní pacientov od záchraniek v nemocniciach. Na základe týchto dát a skúseností sa majú urobiť kritériá.
Samozrejme, že niektoré kritériá sa nedajú hodnotiť u nových uchádzačov. Podľa mňa by mali ísť body prioritne subjektom, ktoré sú subjektmi hospodárskej mobilizácie, ktorými sú nemocnice. Lebo potom sa to dá držať ako kritická infraštruktúra. Nemocnice dokážu kontinuálne poskytovať akútnu a prednemocničnú starostlivosť v spojení s nemocničnou. Celkovo by to skrátilo čas preberania pacienta a vyriešenia jeho zdravotného stavu.
K možným zmenám systému sa dostaneme. V akom rozsahu ste sa zapojili do zrušenej súťaže?
O záchranky sa ucházdali tri nemocnice Žilinskej župy. Pôvodne sme sa plánovali zapojiť s piatimi uchádzačmi (štyri nemocnice a jedna poliklinika), ale nemali sme naakumulovaný takým objem zdrojov, keďže vinkulácia je minimálne 150 000 eur ad hoc, plus potreba sanitiek, ktoré firmy nedokázali v danom počte dodať.
V roku 2018, keď som nastúpila do funkcie, nám na hulváta zobrali sanitky, de facto zamestnancov, naše priestory a s nevôľou som sledovala ten postup. Ako keby „čestným vyhlásením” si ich privlastnili. V našom kraji teraz pôsobia bratislavská štátna záchranka, RZP a. s., a na Liptove Life Star Emergency. Ale niekde sme si záchranky udržali, v Trstenej posádku rýchlej zdravotnej pomoci (RZP) a v Liptovskom Mikuláši posádku rýchlej lekárskej pomoci (RLP).
Dostali ste teraz nejaké oficiálne výsledky?
Veľa sa hovorí o súboji Agelu a Penty, ale my teraz ani nevieme, či sme v súťaži uspeli alebo neuspeli. Podľa toho, čo uniklo, uspeli aj štátne záchranky, kde sme teoreticky mohli byť zarátaní aj my ako vyšší územný celok. Osobne o tom ale pochybujem. Paradoxne som prekvapená, že napríklad ružomberská vojenská nemocnica mala vraj dostať 14 staníc.
Treba na to tiež zdroje a otázka znie, ako sa na to pripravovali. Samozrejme, som za otvorený trh a nehovorím, či to robí lepšie štát alebo súkromník. Nemyslím si, že by sme to nedokázali robiť kvalitne. Len ma udivuje, že ministerstvo zdravotníctva tvrdí, že sme sa mohli pripravovať na výberové konania, ale pritom sa tvorila reforma, na základe ktorej sa malo práve výberové konanie upravovať.
Teoreticky nikto nemal vedieť, aké budú napokon podmienky výberu. Aktívne som sa pýtala ministerstva, či zmenia tieto podmienky, lebo inak to bude veľký rozpor s reformou. A tak to aj dopadlo.
Aktuálne sa aj v rámci politickej diskusie hovorí o veľkej zmene systému záchraniek. Objavujú sa návrhy, že záchranky by išli pod kraje podobne ako v Česku, pod štát podobne ako v Poľsku či Maďarsku či pod nemocnice. Čo by bolo podľa vás najlepšie? Aj s ohľadom na to, aby sa systém nerozbil.
To, ako tá súťaž dopadla, je podľa mňa kritické a krízové. Síce hovoria, že nebude problém zabezpečiť záchrannú zdravotnú službu, ale znamená to, že musia poprosiť subjekty, aby prevádzkovali tie body ďalej. Keby sme sa napríklad my rozhodli neprevádzkovať ďalej naše posádky, tak na základe čoho poskytovateľov donútia?
Reálne to neurobíme, chceme tú službu ľuďom poskytovať. Ale takéto situácie sa pri nevyhnutnej kritickej infraštruktúre nemôžu vyskytovať. Myslím si, že záchranky musia byť jednoznačne zložkou integrovaného záchranného systému SR a súčasťou kritickej infraštruktúry štátu, ktorú tvoria aj nemocnice. Nevidím dôvod, aby boli záchranky „tendrované”. Patrili by pod štátne, súkromné a župné nemocnice.
Hasiči a policajti sa predsa tiež „netendrujú”. Nemám nič proti tomu, aby to ministerstvo zdravotníctva alebo operačné stredisko metodicky koordinovali, ale podľa mňa by to mali organizovať kraje. Tie reálne vedia vyhodnotiť dostupnosť, dopravnú infraštruktúru atď. Prioritne by mali mať záchranky povinne nemocnice s urgentným príjmom.
Ak by nato niektoré nemocnice nemali kapacity alebo to nechcú zabezpečiť, v tom prípade by ich kraj mohol ponúknuť iným záujemcom o prevádzkovanie danej služby. Ako sa hovorí, aj ovca by bola celá, aj vlk sýty. To, čo by zostalo, by mohli pokrývať aj súkromní poskytovatelia, ktorí majú dlhoročné skúsenosti.
Koľko je na Slovensku nemocníc s urgnentým príjmom I. a II. typu?
Na Slovensku je v rámci schválenej siete 44 urgentných príjmov, z toho 34 je I. typu a 10 je II. typu.
Neznamenali by záchranky pod desiatkami nemocníc príliš veľa malých poskytovateľov? Potom by sa záchranári možno horšie zastupovali alebo mali menej času na vzdelávanie.
Takýto argument u mňa neprejde. Ak si dokáže odborná spoločnosť urgentnej medicíny nastaviť jednu metodiku a štandardizované postupy, tak nevidím dôvod, aby sa nedodržiavali a aby sa plošne neuplatňovali na celom Slovensku, tak ako v iných odbnornostiach. Ide len o to, že nemáme dostatočné kontrolné mechanizmy, ktoré by sledovali dodržiavanie pravidiel, napríklad preškoľovanie personálu či odbornú úroveň.
Podobne keď ako VÚC kontrolujeme ambulancie, tak naše kompetencie sú nedostatočné, aby sme mohli kontrolovať „od piky” až na úroveň kvality poskytovanej služby. Ministerstvo zdravotníctva ale vie robiť takzvaný klinický audit. A keď budú záchranky súčasťou integrovaného systému, tak ani v koordinácii menších poskytovateľov nevidím problém. Aj hasiči alebo policajti tak fungujú a vedia, čo majú robiť.
Záchranky u nás majú vysokú kvalitu a dostupnosť a nemyslím si, že by to niečo nabúralo, keď ich budú poskytovať nemocnice. Aj počas pandémie COVID-19 nemocnice zastupovali kľúčové úlohy ako subjekty hospodárskej mobilizácie a aj pri záchrankách by sa nemohlo stať, že zrazu sa rozhodneme, že to nebudeme robiť.
To môže urobiť súkromník, hoci sú tam nejaké výpovedné podmienky. Takéto riziko odchodu personálu či ukončenia činnosti je u súkromníka oveľa vyššie. Ale myslím si, že kvalita sa dá poskytovať v štátnej aj súkromnej záchranke, tak ako aj nekvalita. To vidíme aj počas výkonu dozoru v súkromných alebo štátnych ambulanciách.
Vieme, že medzi nemocnicami je stále nerovnováha v ich financovaní. Keby boli záchranky prevažne pod nimi, tak ako zabrániť, aby si nemocnice cez záchranky nenavyšovali počty hospitalizácií kvôli úhradám, repsektíve aby si do určitej miery nevyberali pacientov, ktorých chcú prijať?
Na toto máme kontrolné mechanizmy zdravotných poisťovní, ktoré robia úhrady za poskytovanú zdravotnú starostlivosť. Mali by si svoju úlohu plniť, čo aj robia, pričom už teraz máme nejaké hodnotiace benchmarky, či už z minulých alebo aktuálnych dát, a na základe reformy by sme mali vedieť aj to, akú kvalitu chceme získať od poskytovateľov.
Pri nejakej snahe o navyšovanie počtu hospitalizácií nastupuje zdravotná poisťovňa a intenzívna revízna činnosť. Nemocnica by nebola rozumná, keby hospitalizovala pacientov navyše, lebo poisťovňa jej príde na neopodstatnené prijatia a proste ich neuhradí. Napríklad ak pacient zostal v sledovaní len 24 hodín a nebol regulérne hospitalizovaný.
Naše nemocnice majú vlastné záchranky a takýto modus sa nedeje. Práveže snaha je, aby sa do nemocnice dostali prioritne tí pacienti, ktorí v nej majú skončiť, pričom pacientov zdravotný stav vyhodnocuje lekár na urgentnom príjme. Najčastejšie podnety, ktoré sa ku mne na úrovni záchraniek dostávajú, sa týkajú preberania pacientov v nemocnici a nedostatočnej spolupráci.
To je spôsobené preťažením urgentov alebo čím?
Pravdou je, že na niektorých urgentných príjmoch je potrebné posilniť personál. Ale je to spôsobené skôr určitou nekoordinovanosťou. Napríklad na urgentný príjem do našej nemocnice prídu tri sanitky a každá má
iného prevádzkovateľa.Nehovorím, že je tá spolupráca nekomfortná, ale je zložitejšia. Keby napríklad zamestnanec nemocnice cirkuloval týždeň na urgentnom príjme a týždeň v záchranke, teda je súčasťou rovnakého tímu, tak sa vedia zdravotníci lepšie pochopiť a spolupracovať. Ale žiadny záchranár nemôže čakať, že prevzatie pacienta prebehne do minúty.
Dôležité je podľa mňa sa sústrediť nielen na čas prebratia pacienta, ale na dojazdový čas záchraniek k pacientovi, pretože toto som v analýzach až tak často nevidela.
Ak by sa záchranky dali pod kraje, tak nehrozí to, čo aj v prípade nemocníc v predošlých rokoch, čo konštatuje Národný kontrolný úrad SR, že sa presunuli kompetencie a povinnosti bez naviazania financií? Teda že župy by museli škrtiť iné oblasti...
To financovanie záchraniek by muselo byť jednoznačne podobným štýlom ako v Česku, kde 60 % platia zdravotné poisťovne a 40 % platí štát akoby prenesený výkon na kraje. Je neprijateľné, aby VÚC platila uvedenú službu z vlastných zdrojov, teda z podielových daní.
Napríklad Žilinský kraj má vysokú návštevnosť aj z iných regiónov a tým by musela ísť úhrada za výkon u pacienta za daným krajom, ktorý záchrannú zdravotnú službu prevádzkuje. Iné kraje môžu mať iný názor, ale prevádzkujeme nemocnice a myslím si, že takéto nastavenie financovania by bolo spravodlivejšie. Vieme predsa vypočítať, koľko by nás stála jedna stanica, počty najazdených kilometrov, ich výkon a porovnávať ich.
A aktuálna variabilná zložka financovania záchraniek, čo je platba za odjazdené kilometre, je v poriadku?
Viem, že u nás je to asi 1,17 eura na kilometer. Keď je optimalizovaná sieť, pričom v tomto nemám voči reforme výhrady, tak sanitka z Námestova nebude pravidelne cestovať do Martina. To bude len v prípade, keď bude pacient potrebovať starostlivosť v nemocnici vyššej úrovne. Keď sa bude dodržiavať sieťovanie, tak nevidím dôvod na zneužívanie.
Čo sa týka špecializovanej prepravy pacientov novým typom sanitky, tu platí, že ak napríklad pacient dôjde k úrazu v Západných Tatrách a zlomí si nohu, tak tá odľahčí posádky vyššieho typu, ošetrí a odvezie pacienta bezpečne do zdravotníckeho zariadenia a tak RZP či RLP sú stále k dispozícii pre infarkty, porážky alebo iné vážne stavy.
Ako očakávate, že sa vyvinie situácia okolo záchraniek? Zmení sa reálne systém alebo vyhlásenia vyšumia? SNS aktuálne politicky otvára aj úzko súvisiacu tému redukcie počtu samosprávnych krajov.
Úprimne, žila som aj v dobe, keď boli tri kraje. Samosprávne kraje majú nezastupiteľnú úlohu. Ľudia to mohli vidieť počas pandémie. Župa ma na starosti dopravu, školy, sociálne zariadenia, nemocnice a iné dôležité infraštruktúrne jednotky.
Poviem za zdravotníctvo, napríklad ja som teraz niekoľko dní v obrovskom tlaku nielen kvôli záchrankám, sieti, financovaniu, čo významne ovplyvňuje dostupnosť a chod našich nemocníc a ich ekonomiku, pričom je veľmi náročné ich v terajšej nepriaznivej situácii držať v dobrej udržateľnej kondícii a udržiavať tak službu pre obyvateľov nášho kraja.
Súčasne treba zabezpečovať služby pre poskytovateľov zdravotnej starostlivosti a riešiť podnety pacientov, čo je jedna z denných rutín. Nemyslím si, že ušetriť 150 alebo 200 zamestnancov na VÚC by bol dobrý krok, pretože oni robia konkrétne činnosti a vytvárajú hodnoty.
Napríklad ja ako riaditeľka odboru zdravotníctva robím činnosti, ktoré v súkromných nemocniciach manažuje oveľa vyšší počet ľudí. Možno niekto nepozná kompetencie VÚC, ale ich rušenie je taký výstrel do tmy v danej situácii. My sme k tým ľuďom najbližšie a denodenne s nimi komunikujeme. Je to o tom, že v kraji vedia, na koho sa s daným problémom môžu obrátiť. Keby vznikol stredoslovenský kraj, tak by sme za banálnymi vecami cestovali do Banskej Bystrice alebo kde?
Nerozbíjajme to, čo je dlhodobo tvorené a systematicky sa naučilo fungovať. My len potrebujeme, aby sa transparentne dostali financie tam, kde sú potrebné a všetky VÚC si plnili úlohy, ktoré im boli udelené.
Keby záchranky prešli pod nemocnice, myslíte si, že by sa ušetrili financie? Podľa prepočtov analytika Martina Smatanu dosahujú niektoré body zisk až 15 percent.
Z úhrad zdravotných poisťovní platíme v nemocniciach až 82 % na mzdy. Čiže čo v nemocnici „nezarobíme” na bufetoch, lekárňach, parkoviskách, tak to nezarobíme z úhrad zdravotných poisťovní. U nás pacient neplatí ani v nemocniciach ani v poliklinike. A keby nám tých 15 % alebo menej zarobila záchranka, tak by to išlo do balíka pre nemocnicu a teda aj na záchranku.
Pýtam sa, nebolo by to lepšie? A argument, že to nezostane záchrankám? Dobrý a skúsený riaditeľ zabezpečí novú sanitku, keď je stará alebo pokazená, zabezpečí jej vybavenie a ľuďom poskytne možnosť vzdelania, rovnako ako na iných pracoviskách. Zisk 15 % je na môj vkus vyšší, ale nemocniciam by pomohol v rozvoji záchrannej zdravotnej služby alebo iných dôležitých súčastí nemocnice, nakoľko nemocnice sú vysoko podfinancované.