Top lekár Lukáš Plank: Zreteľne zaostávame aj v skríningových vyšetreniach

Prečo ste sa rozhodli pre štúdium medicíny?

Obaja moji rodičia boli lekári. Navyše, v časoch môjho detstva veľa lekárov bývalo v nemocnici, rovnako aj moji rodičia, a tak ja som do svojich 8 rokov vyrastal v prešovskej nemocnici, kde som sa narodil. Takže si ani nespomínam na úvahy o inom povolaní.

A prečo práve patológia?

To má dva dôvody. Jeden je opäť rodinný. Môj otec bol patológ, zakladal prešovskú patológiu, a potom, keď v Martine vznikala tretia slovenská lekárska fakulta, patril medzi jej spoluzakladajúcich členov. Takže som mal doma vzor a súčasne som tušil, že patológia sa zaujímavo mení – posúvala sa od vyšetrenia mŕtvych k vyšetreniam pre živých. A zdalo sa mi aj príťažlivé zistiť, ako sa patológia zmení, kam sa posunie a byť pri tom. Druhým dôvodom bolo, že aj napriek tomu, že ma považujú za dosť výrečného, že som sa akosi obával byť v priamom kontakte s pacientmi. Nevedel som odhadnúť, ako by som znášal emočnú záťaž pacientom oznámiť, čo im je, rozprávať sa s nimi, atď. Preto už od začiatku štúdia som smeroval k diagnostickej medicíne a v rámci toho som neuvažoval o ničom inom ako o patológii.

Možno patológiu považovať za odbor bez emócií?

Určite nie a má to opäť dve stránky. Jednou je emočná záťaž z vlastnej práce a druhá je emočná záťaž z toho, že ten výsledok musíte s niekým odkomunikovať. Nebál som sa emočnej záťaže ako takej, považujem sa za pomerne vyrovnaného človeka, ale nechcel som byť ten, ako som povedal, ktorý bude musieť priamo komunikovať s pacientom. Samozrejme, dnešná patológia, zvlášť tá, ktorú robíme na našom univerzitnom Ústave patológie v Martine, je o veľkej emočnej záťaži a aj o časovom strese. Sme v pozícii dvoch národných konzultačných centier onkologickej diagnostiky z bioptických vzoriek pacientov.

Celý náš tím je v tom veľmi dobrý, sme žiadaní konzultanti pre všetky onkologické pracoviská a ide o veľmi závažné diagnózy, ktoré v sebe nesú emočnú záťaž. Aj časovú, lebo onkológ v záujme liečby pacienta chce počuť diagnózu „hneď“. Keď vyšetrujem bioptickú vzorku nádoru dieťaťa, ako napríklad včera, keď som uzatváral biopsiu 13-ročného dieťaťa, a viem, čo podpisujem, je jasné, že tam je aj emočná záťaž. Mne išlo skôr o to vyhnúť sa komunikácii, ale ako to býva, osud ma dobehol. Tým, že sme sa dostali na určitú pozíciu, keď už aj pacienti vnímajú, že existujeme a chápu význam práce patológa, tak sa často stáva, že si vyžadujú priamu komunikáciu s nami. Dnes už viem, že moje študentské obavy boli zbytočné, že som schopný komunikovať aj s pacientmi a takisto spolupracujem s celým radom pacientskych organizácií.

Spomenuli ste, že patológia je iná ako v minulosti. V čom?

Patológia minulosti sa sústreďovala na analýzu makroskopického a mikroskopického nálezu pitvy pacientov zomretých v nemocnici. Od čias ministra Zajaca, ktorý založil v roku 2004 Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, boli pitvy boli vyňaté z kompetencií pracovníkov na patológiách a presunuté do úradu. To, mimochodom, nepovažujem za najšťastnejší krok, ale je to status quo, ktoré existuje, ktoré sa nezmení. Takže slovenská patológia je odvtedy typická klinická patológia, ktorá spracováva a analyzuje cytologické a bioptické vzorky pacientov získaných rôznymi zákrokmi, od cytologických sterov cez punkcie či endoskopie až po vzorky z chirurgických zákrokov.

Tým posunom, ktorý som vnímal už ako mladý študent, bolo, že počty potrebných pitiev v patológii klesajú s rozvojom čoraz presnejších diagnostických metód vrátane rádiologických. Potreba overovať správnosť diagnózy a liečby pacienta po jeho úmrtí preto klesala. A súčasne vtedy som sa začal čoraz viac zaujímať o bioptickú onkologickú diagnostiku. To je to, čo môžeme – ako to hovoríme aj našim študentom – označiť za „patológiu pre živých“ a vďaka tomu sa patológ stal dôležitým partnerom kliniky. Výsledky práce patológa sú čoraz zložitejšie a komplexnejšie a aj významnejšie – okrem ich tradičnej diagnostickej úlohy ich význam stúpol, lebo sú dôležité aj pre prognostickú stratifikáciu pacientov a dnes súčasne aj pre voľbu správnej individualizovanej liečby šitej na mieru pacienta v rámci tzv. personalizovanej či precíznej medicíny. Ten posun a rozvoj stále nových a nových metód, ktoré ponúkali nové možnosti analýzy nádorového tkaniva – to ma zaujalo. Bolo to fascinujúce a som veľmi rád, že som to zažil a mohol byť pri tom.

Patológa považujem za osobu, ktorá by mala vedieť takmer všetko, mala by mať najväčší záber v medicíne....