Prečo ste sa rozhodli pre štúdium medicíny?
Každý má trochu naivné predstavy, čo by chcel robiť. Tí, ktorí majú v rodine doktora, sú trochu ovplyvnení, lebo „pričuchli“ k tej reálnosti. Ale ostatní majú romantické predstavy ovplyvnené televíziou, filmom, knihou atď. Priznám sa, ešte na základnej škole som čítal knihu o neurochirurgovi a povedal som si, že to je ono. Na gymnáziu som koketoval s inými smermi, nakoniec som skončil v medicíne. Môj otec bol lekár, tak akosi prirodzene to smerovalo k tomu, že pôjdem v jeho šľapajach. A prečo? A v neposlednom rade mám rád výzvy a chcel som študovať niečo zložité, náročné a lekárska fakulta je jedna z najťažších.
Čím vás oslovila kardiológia?
Kardiológia vôbec nie, chcel som robiť gastroenterológiu. Počas štúdia v Prahe sme mali predmet vnútorné lekárstvo na IV. internej klinike, ktorá bola gastroenterologicky zameraná a výučba tam ma ovplyvnila tak, že som chcel robiť gastroenterológiu. Prvú atestáciu som robil z vnútorného lekárstva a potom som sa chcel vrhnúť na gastroenterológiu. Ale život to riadne zamotal. Začal som pracovať na internom oddelení v Ilave a keď som prišiel do Trenčína, chcel som sa uchádzať o miesto na gastroenterológii. Vtedajší primár mi povedal, že dobre, že ma prijme, ale že potrebuje kardiológa. No a som kardiológ.
Zažili ste aj moment, že ste štúdium na medicíne oľutovali?
Štúdium medicíny neľutujem. Samozrejme, niekedy je pocit frustrácie velikánsky, obrovské je aj riziko vyhorenia. Boli okamihy, keď sa ma okolie – kolegovia aj najbližší pýtali, či som O. K., že sa správam ako keby som „vyhorel“. Potom si hovorím, či to má zmysel, takže pochybnosti nastali. Za tým je však viacero vecí. Nie je to len pocit vnútorného neuspokojenia, ale aj okolnosti, ktoré sú v zdravotníctve a v spoločnosti. To niekedy s človekom zamáva. Zodpovednosť je tu obrovská, a keď vidíte, ako sa niektorí ľudia správajú, tak sa potom niekedy pýtam, či to skutočne malo význam....
Zostáva vám 85% na dočítanie.