TOP lekár Marek Pastír: Máme zákaz ventilovať pacienta, u ktorého nastala mozgová smrť

Čo robí lekára dobrým áristom a intenzivistom? Aké predpoklady okrem odbornosti by mal mať?

Ak súdim podľa seba, tak by to mal byť človek, ktorý má pokojnú povahu, nevzbĺkne, nedáva najavo prvé emócie, nie je výbušný. Je to povolanie pre rozvážnu povahu, aby človek pod stresom nezmätkoval a robil to, čo má robiť. Chce pomôcť, nepozná rozdiel medzi nočnou a dennou hodinou a v stresových situáciách sa cíti ako ryba vo vode.

Platí to stopercentne aj o vás, že vám vyhovuje práca v strese?

Lepšie by to asi o mne povedali iní, ale pokiaľ to mám sám súdiť, tak plánovaná robota pre mňa znamená, že ešte znesie odklad. Práve stresová práca nielenže neznesie odklad, ale vyboxuje ma k výkonu.

Kedy ste sa rozhodli pre túto špecializáciu? Bolo to hneď po skončení medicíny, keď ste nastúpili na záchranku do michalovskej nemocnice?

Rýchla lekárska pomoc bola vtedy ruka v ruke s oddelením anestéziológie a resuscitácie, tak sa oddelenie v tom čase volalo. Nastúpil som na záchranku, ale okamžite som išiel cirkulovať na ARO a už som tam ostal. Záchranke som zostal ešte dlho verný, chodieval som slúžiť aj tam. Už počas štúdia som mal jasno v tom, že chcem robiť v akútnej medicíne. Je akčná, musíte sa rozhodnúť hneď, nie je tam priestor na siahodlhé rozmýšľanie ani na nápravu. Treba byť človekom činu v danej situáciu. To ma lákalo a možno vďaka mojej povahe sa to tak zosnúbilo a dodnes mi to sedí.

Zohľadňujete dnes v pozícii primára tieto nároky aj pri výbere svojich budúcich kolegov? Viete ohodnotiť, kto z lekárov na to má, alebo nie?

Nedá sa to spoznať za krátku chvíľu. Vychádzam z toho, že kto príde na ARO, tak chce pracovať na takom oddelení. Z mladších kolegov, ktorí prišli už za môjho pôsobenia, zostali všetci, takže sa rozhodli správne. Myslím si, že je to skôr o rozhodnutí samotného mladého lekára, či chce robiť akútnu medicínu, alebo nie. Prvé týždne, mesiace, možno aj rok-dva formujú človeka, ale ak príde rozhodnutý, tak ako som prišiel ja, tak už neodíde.

Na tri roky ste odišli do Veľkej Británie. Čo vás tam lákalo?

Do zahraničia som vycestoval ako atestovaný lekár po deviatich rokoch praxe. Pohnútky boli ako pospájaná mozaika – jednak túžba vidieť medicínu za hranicami Slovenska, skúsenosť žiť v zahraničí, naučiť sa jazyk, spoznať kultúru a boli v tom aj srdcové záležitosti.

Aká je akútna britská medicína, ktorú ste spoznali?

Pokiaľ ide o pracovné podmienky a možnosti realizácie, tie sú porovnateľné s tými našimi a rozdiely sa každým rokom zmenšujú. Rozdiel je v zamestnanosti. V zahraničí je oveľa viac personálu a naozaj je to práca s pokojom Angličana. Ľudia pracujú v pohode, neponáhľajú sa, nerobia pod takým časovým stresom, lebo je tam vyššia zamestnanosť na počet pacientov alebo počet výkonov oproti Slovensku. U nás nie je veľký záujem o pozíciu lekára v malých nemocniciach bez ohľadu na odbornosť. Našťastie, michalovská nemocnica je na tom lepšie, je nadregionálna, nová. No aj u nás platí v niektorých odboroch, že keď chceme prijať nového kolegu alebo novú kolegyňu, je problém, či vôbec máme uchádzačov. Vieme o navyšovaní stavov na lekárskych fakultách, ale je otázne, kde absolventi skončia a ťažk...