Michelangelo: génius, ktorý trpel osteoartrózou
Dlhotrvajúce používanie kladiva a sekanie do kameňa urýchlilo degeneratívnu osteoartrózu na rukách Michelangela Buonarrotiho (1475 – 1564), sochára, maliara a jedného z najväčších umelcov všetkých čias. To je záver talianskych lekárov, ktorí na potvrdenie diagnózy analyzovali tri portréty umelca. Svoje zistenia zverejnili v časopise Journal of the Royal Society of Medicine.
„Počas jednej výstavy vo Florencii sme našli jeden portrét Michelangela s deformáciou ruky. Tak sme poriadne pátrali a našli sme ďalšie dve. Zrazu sme pochopili, že je tu akási možnosť, že trpí nejakou chorobou,“ uviedol Dr. Davide Lazzeri, špecialista na plastickú chirurgiu na klinike Villa Salaria v Ríme.
Dr. Lazzeri tvrdí, že sekanie a mlátenie kladivom celý deň, pravdepodobne zničilo chrupavku a kosti jeho rúk, najmä ľavej.
Práve skutočnosť, že Michelangelo používal ruky pri svojej práci, mu bola zároveň aj terapiou.
Caesar: prekonal niekoľko mozgových mŕtvic
Rímsky vojvodca a politik Julius Caesar, ktorý sa narodil 100 rokov pred Kr., pravdepodobne netrpel epilepsiou, ako sa pôvodne predpokladalo, ale mŕtvicou.
Lekári Francesco M. Galassi a Hutan Ashrafian z Imperial College v Londýne tvrdia, že rímsky generál mohol byť postihnutý cerebrovaskulárnou chorobou. Ich štúdia publikovaná v časopise Neurological Sciences ponúka nový pohľad na Caesarovu záhadnú chorobu, ktorá sa začala v rokoch po jeho vzostupe v radoch rímskej mocenskej štruktúry. Vo všeobecnosti sa dlhšie tvrdilo, že trpel epilepsiou, ale Galassi a Ashrafian naznačujú, že jeho symptómy sa viac podobajú na prechodné ischemické záchvaty, známe ako mini mŕtvice.
„Zdá sa, že teória o Caesarovi ako epileptikovi, nemá veľmi solídne filologické základy,“ povedal doktor Galassi pre Discovery News. „Ak sa dôkladne prehodnotia, fakty naznačujú jednoduchšiu a logickejšiu diagnózu mŕtvice.“
Politik neriešil svoje zdravie
Caesar veľa písal o svojom živote a vojenských ťaženiach, no nikdy neriešil svoje zdravie. To málo dôkazov, ktoré majú historici o jeho fyzickom stave, pochádza od starovekých kronikárov, z ktorých niektorí sa odvolávajú na chorobu, ktorá ho sužovala v neskorších rokoch. Suetonius hovorí o „náhlych záchvatoch mdloby“ a „nočných morách“; Appian píše o „kŕčoch“; a Plutarchos opisuje Caesara ako trpiaceho „nevoľnosťou v hlave“ a „epileptickými záchvatmi“. Podľa Plútarcha Caesar skolaboval počas ťaženia v Cordobe v Španielsku v roku 46 pred Kristom a neskôr musel odísť z bitky pri Thapse v dnešnom Tunisku po tom, čo ho zachvátila jeho zvyčajná choroba.
Napriek Plutarchovej diagnóze epilepsie, Galassi a Ashrafian tvrdia, že Caesarove zdravotné ťažkosti v neskoršom veku – vrátane slabosti končatín, závratov a bolestí hlavy – boli spôsobené malými mozgovými príhodami, ku ktorým dochádza, keď je dočasný nedostatok krvi v mozgu. Jeho záchvaty depresie mohli byť výsledkom poškodenia mozgu spôsobeného mŕtvicou.
Austenová: postihla ju smrteľná Hodgkinova choroba
Autorka svetoznámeho románu Pýcha a predsudok Angličanka Jane Austenová (1775 – 1817) vraj trpela celým zástupom ochorení. Zvykla byť často vyčerpaná, sťažovala sa na bolesti chrbta a zmeny farby kože. Jej záhadná choroba vyvolávala množstvo špekulácií. Dlhé roky sa uvádzalo, že mala Addisonovu chorobu, resp. poruchu nadobličiek. Nové dôkazy poukazujú na smrteľnú Hodgkinovu chorobu.
V dobrom stave do 40-tky
O Jane Austenovej sa zvyčajne hovorí, že mala vynikajúce zdravie až do veku 40 rokov. Prepuknutie záhadnej a smrteľnej choroby Sir Zachary Cope v roku 1964 pôvodne identifikoval ako Addisonovu chorobu. Jej životopisci boli zavedení tým, že listy Cassandry Austenovej, ktoré obsahovali lekárske detaily, boli zničené a existovali už len pozitívne ladené listy. Vážne tak podcenili rozsah, v akom choroba ovplyvnila Austenovej život.
Lekárska anamnéza ukazuje, že bola obzvlášť náchylná na infekcie a trpela nezvyčajne závažnými infekčnými chorobami, ako aj chronickým zápalom spojoviek, ktorý jej bránil v písaní. Existujú dôkazy, že Austenová už v januári 1813, keď vyšiel jej druhý a najobľúbenejší román Pýcha a predsudok, trpela imunodeficienciou a smrteľným lymfómom. Nasledovali štyri ďalšie romány, napísané alebo revidované v tieni jej rastúcej choroby a slabosti. Zatiaľ čo teraz nie je možné jednoznačne určiť príčinu jej smrti, existujúce lekárske dôkazy majú tendenciu vylúčiť Addisonovu chorobu a naznačujú, že existuje vysoká pravdepodobnosť, že smrteľnou chorobou Jane Austenovej bola Hodgkinova choroba, forma lymfómu.
Abraham Lincoln: trápili ho depresie a Marfanov syndróm
Zdravie amerického štátnika a právnika Abrahama Lincolna (1809 –1864), ktorý pôsobil ako 16. prezident Spojených štátov amerických, bolo predmetom viacerých komentárov a následných hypotéz historikov a učencov. Až do stredného veku bol Lincolnov zdravotný stav na tú dobu celkom dobrý. V rokoch 1830 a 1835 sa nakazil maláriou, neskôr počas epidémie aj pravými kiahňami.
Počas svojho života mával obdobia depresie, ktoré mohli byť genetické, ale aj v dôsledku životných skúseností alebo traumy. Lincoln užíval tabletky s obsahom ortuti, čo spôsobilo otravu.
Pravdepodobne ho trápil aj Marfanov syndróm – zriedkavá genetická choroba. Ide o poruchu spojivového tkaniva, takže postihuje mnoho štruktúr vrátane kostry, pľúc, očí, srdca a krvných ciev. Ochorenie je charakterizované nezvyčajne dlhými končatinami a predpokladá sa, že to postihlo aj Abrahama Lincolna.
Vedci: Skutočný Drakula zrejme trpel citlivosťou na svetlo
Šľachtica tiež trápil respiračný alebo kožný zápal, prípadne oba zároveň. Skutočný Drakula pravdepodobne ronil krvavé slzy, uvádza štúdia zverejnená medzinárodným tímom výskumníkov v odbornom časopise Analytical Chemistry. Vedci skúmali listy, ktoré napísal Vlad III., známy aj ako Drăculea alebo Ţepeş (Cepeš – Narážač).
Vedci použili vzorky z listov
Každý človek zanecháva na predmetoch, ktorých sa dotkne, stopové množstvo biologického materiálu. Čím viac a dlhšie sa človek predmetov dotýka, tým viac materiálu na predmete zanechá. Medzinárodný tím vedcov preto skúmal tri listy, o ktorých bolo známe, že ich napísal Vlad III. Vedci predpokladali, že šľachtic na listoch zanechal najväčšie množstvo materiálu, pretože mal na nich pri písaní položenú ruku.
Tím vzorky odobral pomocou etylénvinylacetátu (EVA) a následne ich analyzoval pomocou hmotnostnej spektrometrie. Analýza odhalila približne 100 ľudských peptidov (organických chemických zlúčenín viacerých aminokyselín). Vedci z nich vychádzali pri určovaní chorôb, ktorými Vlad III. trpel – a bolo ich prekvapivo veľa.
Vlad III. zrejme trpel hemolakriou
Štúdia uvádza, že šľachtica trápil respiračný alebo kožný zápal, prípadne oba zároveň. Okrem toho mal pravdepodobne hemolakriu, čo je medicínske pomenovanie stavu, keď postihnutá osoba roní krvavé slzy. Hemolakria môže mať niekoľko príčin, často ju spôsobujú zápaly oka.
Vlad III. mohol trpieť niekoľkými vzájomne nesúvisiacimi ochoreniami, zároveň však všetky príznaky možno vysvetliť aj sarkoidózou.
Slovenská aliancia zriedkavých chorôb (SAZCH) uvádza, že sarkoidóza je zriedkavé multisystémové ochorenie, pre ktoré je charakteristický rast malých zhlukov zápalových buniek – granulómov. Tie sa môžu objaviť kdekoľvek v tele a môžu meniť normálnu štruktúru a pravdepodobne aj funkciu postihnutého orgánu. Granulómy sa najčastejšie objavujú v pľúcach a lymfatických uzlinách v oblasti hrudníka, choroba však môže ovplyvniť aj kožu, srdce, oči, nervy a ďalšie orgány.
Môže spôsobovať silné začervenanie i citlivosť na svetlo
Príznaky sarkoidózy sa líšia v závislosti od zasiahnutého orgánu. Ak zasiahne pľúca, môže vyvolávať pretrvávajúci suchý kašeľ a dýchavičnosť. Na koži môže vytvárať svetlejšie a tmavšie oblasti či vyrážku s červenými alebo červenofialovými hrčkami. Ak ochorenie zasiahne oči, môže spôsobovať rozmazané videnie, silné začervenanie i citlivosť na svetlo.
Okrem uvedených príznakov však sarkoidóza môže zapríčiniť aj hemolakriu, uvádza štúdia zverejnená serverom National Library of Medicine skúmajúca prípad 21-ročnej ženy, ktorá tiež ronila krvavé slzy.
Sarkoidózu možno podľa charakteru a nástupu príznakov rozdeliť na asymptotickú (bezpríznakovú) alebo manifestačnú.
Podľa dĺžky a intenzity nástupu sa sarkoidóza delí na akútnu a chronickú formu. Ak choroba ustúpi do dvoch rokov, považuje sa za akútnu. Za chronickú sa považuje v prípade, že pretrváva dlhšie ako tri roky.
Príčina vzniku sarkoidózy zostáva aj napriek intenzívnemu výskumu zatiaľ neznáma, z človeka na človeka sa však neprenáša. Lekári predpokladajú, že spúšťačom je neznáma látka, baktéria alebo vírus. Spúšťač vyvolá nadmernú reakciu imunitného systému a imunitné bunky sa začnú hromadiť v podobe granulómov. Potom zaútočia na vlastné tkanivá, ochorenie preto označujeme ako autoimunitné.
Zdravotnícka ročenka Slovenskej republiky uvádza, že v roku 2021 bolo na Slovensku registrovaných 5009 prípadov sarkoidózy.
(tasr)
history.com, bioiberica.com, pubmed.ncbi.nlm.nih.gov
Foto: shutterstock