Expert na kartely: Sebaistota firiem zanecháva stopy. Motivácia oznamovateľov je ako vo filmoch

V kauze s dodávateľmi liekov sa na úrad obrátil whistleblower. Do akej miery bol rozhodujúcim prvkom práve oznamovateľ zvnútra?

Pokiaľ ide o spoluprácu whistleblowerov s Protimonopolným úradom SR, je to trochu iný inštitút ako klasický whistleblower, ktorý má špeciálnu zákonnú úpravu aj osobitného regulátora, teda Úrad na ochranu oznamovateľov.

V princípe je to však rovnako človek, ktorý sa rozhodne z vlastnej iniciatívy alebo z akejkoľvek iniciatívy oznámiť príslušnej autorite, že existuje problém.

Zblízka vidí, že dochádza k určitému porušovaniu zákona, v tomto prípade porušovaniu kartelového práva. Taká bola aj táto situácia.

Prebiehala s oznamovateľom počas prešetrovania dlhodobejšia spolupráca?

Moja skúsenosť s whistleblowermi v súťažnom práve je taká, že nejde o dlhodobú spoluprácu, a súvisí to s viacerými faktormi. Je to aj o dôvere občanov voči verejným inštitúciám, ktorá je veľmi nízka. Nemôžeme sa hnevať na občanov, lebo verejné inštitúcie si to zaslúžia. Je to určitá reflexia.

Najvyššia pokuta v zdravotníctve: Laboratóriá sa tajne dohodli aj počas pandémie, politici reagujú

Samozrejme, toto nastavenie sa snažíme v súčasnosti meniť. Pamätám si whistleblowerov spred desiatich rokov, to boli ľudia, ktorí prišli, oznámili skutočnosti, predložili dôkazy a už sme ich nevideli. Motivácia, prečo chodia a oznamujú veci, je rôzna. Napríklad aj pomsta obchodných či životných partnerov.

Z mojich skúseností je pre whistleblowera v súťažnom práve typické, že ide o ľudí, ktorí nejdú po peniazoch. Ich motivácia nie je finančná, hoci sa ich snažíme motivovať finančnou odmenou do 1 % z uloženej pokuty. Naozaj im nejde o peniaze, ide im o princíp.

Títo ľudia už dnes často nežijú na Slovensku, niektorí sa obávajú aj o vlastný život. Nie je jednoduché prekonať túto bariéru nedôvery, prísť na nejakú inštitúciu a povedať: „Som tu a tu je dôkaz.“ Oceňujem, že sú to odvážni ľudia.

Cez tieto rozhodnutia chceme dôveru posilniť. Chceme riešiť veľké prípady, to je podľa mňa zmysel regulátora. Nie riešiť drobné veci, ale zameriavať sa na systémové zlyhania trhu. Potrebujeme aj spoluprácu ľudí, ktorí sú ochotní o tom hovoriť. To je kľúčové.

Čo napríklad v takejto konkrétnej kauze vie človek zvnútra priniesť? Nestačia nám investigatívni novinári, polícia, vyšetrovacie orgány? Potrebujeme mať tieto tipy zvnútra?

Vieme odhaliť porušenia zákona aj na základe inak získaných dôkazov. Tento konkrétny prípad týkajúci sa distribútorov liekov bol však zaujímavý tým, že sme prijali oznámenie a prijali sme aj nejaké dôkazy, o ktorých nemôžem hovoriť, v akej sú podobe, ale my sme na základe aj týchto dôkazov išli na inšpekciu.

Oprávnenie antimonopolných úradov je, že môžu vykonávať inšpekciu v podnikateľských, dokonca aj v súkromných priestoroch podnikateľa, a my sme nenašli nič. Čiže tá inšpekcia sama osebe by nám nepriniesla žiadne dôkazy a pre tento prípad boli kľúčové práve tie informácie, ktoré nám priniesol oznamovateľ.

Ďalej v konaní sa účastník aj priznal a spolupracoval nejakým spôsobom s úradom, takže uznal svoju zodpovednosť. V tomto konkrétnom prípade bolo naozaj kľúčové oznámenie od oznamovateľa, odvaha toho človeka, ktorého identitu ani nepoznám.

V čom je rozdiel v prípade, keď dôjde k nejakej spolupráci s niektorým z účastníkov kartelu?

Je to kľúčové z pohľadu neskoršieho súdneho prieskumu. Nestačí, že sa jeden z páchateľov iba prizná, ešte musí predložiť aj ďalšie dôkazy. Zdôrazňujem, že v prípade kartelov laboratórií ide stále o neprávoplatné rozhodnutie. My sme vykonali inšpekciu a tam sme zabezpečili relatívne veľa dôkazných prostriedkov.

To priznanie a tá spolupráca prišli až následne pod tlakom tejto dôkaznej sily. Samozrejme, kedykoľvek v akejkoľvek fáze môže niekto prísť a požiadať o takzvaný leniency program alebo program zhovievavosti. Pre mňa je signifikantné, a to sa netýka len zdravotníctva, že čím väčšie firmy sú, tým väčšie je ich sebavedomie.

Akoby si boli isté, že