Už vyše roka tu máme pandémiu, ktorá výrazne zmenila ľuďom život. Ako sa zmenili ľudia a ich psychické nastavenie?
Pandémia a zmeny, ktoré s ňou súvisia, postihli takmer každého človeka. Nemohli sme chodiť do práce, deti do školy či škôlky, nemohli sme sa stretávať so známymi a s rodinou dlhý čas, cestovať, nakupovať, obmedzené boli naše voľnočasové aktivity a záujmy. Ľudia vnímali nutné obmedzenia ako zásah do ich slobody, viac či menej boli narušené ich zabehnuté stereotypy a každodenné istoty. Najskôr sme pociťovali obavy a strach z niečoho nového, z vírusu ako vážneho ochorenia, báli sme sa o svoje zdravie, o zdravie i život svojich blízkych.
Preto na začiatku pandémie bola väčšina z nás ochotná dodržiavať bezpečnostné a protiepidemiologické opatrenia a pozitívne výsledky počas prvej vlny nám prinášali pocit zmysluplnosti. Postupne so zhoršujúcou sa situáciou sme boli čoraz viac zahltení množstvom negatívnych informácií v médiách, veľmi často hoaxov až konšpiračných teórií na sociálnych sieťach, a politickými roztržkami. S dĺžkou trvania tejto situácie a nie práve ideálnym krízovým manažmentom s často chaotickými riešeniami a komunikačným zmätkom sa postupne začali u ľudí prejavovať okrem strachu a smútku aj reakcie spojené s hnevom, so zlosťou, s bagatelizáciou situácie i samotného ochorenia COVID-19, ktoré viedli k ignorácii opatrení.
Prečo?
Niektorí z nás zodpovedne dodržiavali opatrenia a dúfali, že tým prispejú k zlepšeniu epidemiologickej situácie a na druhej strane nás prirodzene hnevalo, ak sa našli jedinci, ktorí z rôznych dôvodov tieto opatrenia ignorovali, nevynímajúc politikov či známe osobnosti. Strácal sa pocit súdržnosti a spravodlivosti. Narastal strach, zúfalstvo a ľudia strácali nádej, že sa svet zakrátko vráti do starých koľají. Mnohých pandémia postihla existenčne. Prišli o prácu, financie, denne riešia obavy, čo bude ďalej, ako zabezpečia rodinu, svoje prevádzky a zamestnancov.
V našom okolí denne zomierajú príbuzní či známi, ktorých pochovávame tiež v „núdzovom“ režime. Rodičia sú okrem iného vyčerpaní a preťažení zo starostlivosti o deti, ktoré sa učia z domu. Biologické potreby človeka (jedlo, spánok a podobne) sú nevyhnutné na prežitie. Hneď za nimi sa v rebríčku dôležitosti životných potrieb nachádza potreba istoty, sebarealizácie a zmysluplnosti života. S obmedzením životných potrieb u človeka narastá pocit frustrácie, ktorý môže spôsobovať úzkosť, depresiu, ale aj hnev, objavuje sa nespavosť, znížená výkonnosť, zvýšená a riziková konzumácia alkoholu. Rodiny trávia veľa času spolu v obmedzenom priestore. V domácnostiach sa zvyšuje miera napätia, čo vedie k zvýšenému výskytu konfliktov až agresivity a prejavov domáceho násilia. Alarmujúci je a...
Zostáva vám 85% na dočítanie.