Jedným z dôležitých parametrov kvality fungovania zdravotného systému je tzv. počet odvrátiteľných úmrtí. O akých číslach hovoríme v tomto smere na Slovensku?
Začali ste z ostra. A ak to máme priblížiť aj bežným ľuďom, tak termín odvrátiteľné úmrtia znamená, že ľudia v krajine zomierajú na choroby a zdravotné stavy, ktoré sú liečiteľné, na ktoré existuje dostupná medicína. Typickým príkladom sú infarkty myokardu, onkologické ochorenia, mŕtvice. A odvrátiteľné úmrtia merajú to, koľko ľudí v krajine zomrie na 100 000 obyvateľov pred 75. rokom života. Znamená to, že ak by tá krajina využila dobre lieky, liečebné postupy, lekárov, ktorých má k dispozícii, zachytila včas tieto ochorenia, mala dobre nastavenú následnú zdravotnú starostlivosť, čo je u nás problém pri infarktoch a cievnych mozgových príhodách, tak by títo ľudia žili ďalej a mohli byť prínosom pre spoločnosť. To nie sú len starší ľudia. Skúste si spomenúť na človeka vo svojom okolí vo veku 50 – 60 rokov, relatívne mladí pracujúci ľudia, ktorí dostali infarkt alebo mŕtvicu. Naše zdravotníctvo tým, že je podfinancované a naplno nevyužíva dostupnú liečbu, ktorá by na tieto ochorenia bola možná, tak máme vyššiu mieru odvrátiteľných úmrtí, ako iné krajiny západnej Európy. Nedožívame sa v zdraví dôchodku, ak nás postihne mŕtvica, infarkt alebo onkologické ochorenie tak naša šanca na plnohodnotný život je významne nižšia. Ak to porovnáme s Českou republikou, je dobré to porovnávať s Českom, boli sme jedna krajina, máme podobné zdravotné systémy...takže ak sa porovnáme s nimi, u nás na Slovensku zomrie na odvrátiteľné úmrtia o 2 500 ľudí viac.
V posledných predvolebných týždňoch a mesiacoch zaznievajú rôzne názory na objem peňazí v zdravotníctve. Niektorí tvrdia, že ich je málo a je potrebné dostať do zdravotníctva viac peňazí, iní, že je ich dosť, len sú nesprávne či už prerozdelené alebo nesprávne míňané. Pripomínam, že aktuálna suma pre rok 2023 bola stanovená na cca 8,1 mld EUR. Čo si o tom myslíte Vy?
Ja si myslím, že občania toto vedia vyhodnotiť sami. Vidia, že sa predĺžili čakacie lehoty na hospitalizácie, nevedia zohnať lekára, všetci už vnímame, že zdravotníctvo je podfinancované. Nepomôže tomu ani to, že si povieme, že tento rok budeme mať viac peňazí ako minulý rok. Každý rok máme o trochu viac peňazí pretože platy rastú. To, čo mi príde užitočné, nepozerajme sa na históriu, ale okolo seba. Ak sa pozrieme na okolité krajiny, tak vidíme, že peňazí na zdravotníctvo máme podstatne menej a s tým súvisí aj náš zdravotný stav. Opäť, v porovnaní s Českom, kde odchádza veľa našich lekárov, ak sa pozrieme na výdavky v ČR a SR tak Česká republika má o 2 mld. EUR viac. Je to rozdiel 30%. To už nedokážeme odmakať len tým, že sa budeme o seba viac starať a chodiť viac na preventívne prehliadky a lekári budú viac pracovať, aby to dobehli. My tie peniaze jednoducho potrebujeme reálne dostať do zdravotníctva.
Skúsme si priblížiť ako je aktuálne nastavené financovanie u nás a aké to má následky pre náš každodenný život? Aká suma reálne chýba v našom systéme, aby sme boli schopní robiť v rámci zdravotníctva aj nadstavbu a nielen neustále zachraňovať jeho jednotlivé časti a subjekty pred kolapsom rôznymi „ad hoc“ riešeniami?
My vlastne každý rok vstupujeme do rozpočtu s deficitom. To, čo vieme povedať na rok 2024 je, že budeme mať viac peňazí, ale vstupujeme do neho minimálne so sekerou pol miliardy eur. Minimálne okolo 250 miliónov vyrobia nemocnice, minimálne 250 miliónov zdravotné poisťovne. A potom sú tam mnohé peniaze, ktoré chýbajú, napr. na dofinancovanie ambulancií...máme obrovský investičný dlh. Vrátila by som sa k porovnaniu s Českom. Ideálne by bolo, aby sme postupne dostali do zdravotníctva, priebežne o 2 miliardy eur viac, aby sme nemuseli stále hasiť situácie, ktoré nám neustále vznikajú, ale aby systém mal na to, aby dokázal aj investovať do svojho zlepšenia a fungoval tak, ako má.
Financovanie si ešte rozoberieme, ale Vy ste zrealizovali v tomto smere zaujímavý prieskum, v rámci ktorého ste sa pýtali samotných ľudí, ako by oni riešili financovanie zdravotníctva, ak by mali takúto možnosť. Čo z neho vyplynulo?
My sme sa najskôr zamerali na to, ako funguje nastavenie financovania v iných krajinách. Prednášam na škole, kde mám veľa lekárov, zdravotných sestier, manažérov pôsobiacich v zdravotníctve a oni sa pýtajú, ako má fungovať ideálne nastavenie zdravotníctva. Z diskusií vyplynula otázka, čo na to ale hovoria ľudia. Spravili sme robustný reprezentatívny prieskum. Bol robený v auguste 2023 a pýtali sme sa ľudí, ktorí reálne čerpali zdravotnú starostlivosť v prvom polroku tohto roka. Pýtali sme sa ich na dve veci. Koľko dnes v skutočnosti doplácajú za „bezplatnú“ starostlivosť, ktorá je garantovaná ústavou a tiež sme sa ich pýtali, ako vnímajú financovanie zdravotníctva a aké by podľa nich mali byť riešenia. Vyšli nám viaceré zaujímavé skutočnosti. Čo nie je prekvapivé, že na prvom mieste je (81%), že by mal štát zaplatiť viac za zdravotnú starostlivosť, aby bola dostupnejšia a kvalitnejšia. Až na predposledné miesto (19%) respondenti zaradili, že by to mali zaplatiť zamestnanci, živnostníci cez vyššie odvody. Ľudia si uvedomujú, že odvody nie je možné zvyšovať. Výrazne by to zdražilo veľa iných tovarov a služieb. Ľudia si veľmi dobre uvedomujú, že štát by mal platiť viac za svojich poistencov. Nezamestnaní, dôchodcovia, matky na materskej...platba štátu je dnes neadekvátna k výdavkom. Čo ma príjemne prekvapilo, že 73% ľudí si myslí, že by sa mali zaviesť jednotné, prehľadné, transparentné poplatky, napr. za návštevu lekára, deň hospitalizácie, s ochranou pre tých najzraniteľnejších. Je to nepopulárna téma, ale vidieť, že ľudia sú si vedomí, že tak či tak platia a je lepšie, ak budú vedieť koľko ich to bude ročne stáť a poplatky budú mať jasné pravidlá, budú jasne stanovené.
Povedali ste, že nám chýba v zdravotníctve minimálne 1mld. EUR. Ako ju získať? Skúsme si rozobrať bližšie jednotlivé zdroje. Platba za poistenca štátu. Kritika posledných politických rozhodnutí vychádza z toho, že štát jednoducho za svojich poistencov, platí málo. Ide o pritom o obrovskú skupinu, ktorá tvorí cca 57% z celkového počtu poistencov. Ako je nastavená táto platba?
Čo sa podarilo je, že sa podarilo platbu za poistencov štátu stabilizovať a urobiť ju predvídateľnejšou. To je tá časť dobrej správy a tu to aj končí bohužiaľ. Tá suma je nízka vo vzťah k tomu, čo systém potrebuje. Platba za poistencov štátu sa dlhodobo hýbala okolo 35 EUR za túto veľkú skupinu ľudí, ktorí čerpajú veľa zdravotnej starostlivosti. Česká republika k platbe za poistenca štátu pristupuje úplne inak. Najmä v covidových rokoch v tomto smere pridali a platba z 59 EUR v roku 2020 narástla až na 80 EUR v roku 2023. U nás sa držala okolo 35 EUR. Až v tomto roku sa ju podarilo trochu zvýšiť a chýba aj tak 1 mld. EUR. Odišli sme od programového rozpočtovania a máme platbu štátu naviazanú na priemernú mzdu, 4, 5% priemernej mzdy dva roky dozadu. Na to, aby sme dostali aspoň polovicu z tej miliardy, čiže o 500 mil. EUR naviac, by sme ale potrebovali, aby bola platba za poistencov štátu aspoň 5,5%.
ÚDZS minulý rok zverejnil, že priemerná mesačná platba poistného plateného ekonomicky aktívnym poistencom bola 161,45 eura, kým priemerná mesačná platba za jedného poistenca štátu len 36,74 eura. Je to možné vnímať tak, že štát vlastne dlhodobo klame sám seba, ak nastavuje nereálnu platbu za svojich poistencov?
My sme sa posledné roky sústredili na pojem efektivita. Aj ministerstvo financií hovorí, že pridáme viac peňazí do zdravotníctva, ak bude efektívnejšie. Ak sa pozriete na medzinárodné porovnania tak sú krajiny, ktoré dávajú významne viac na zdravotníctvo, ale nie vždy sa to prejaví vo výsledku, sú aj neefektívnejšie, ale uvedomujú si, že zdravotníctvo tu nemá byť kvôli efektivite, ale kvôli zdraviu. Jeho účelom je, aby sa zdravotný stav ľudí zlepšoval. To, čo je na tom smutné a nevýhodné je, že ak sa toľko sústreďujeme na efektivitu, zabúdame, že to nie je výdavok, ale investícia do zdravia ľudí. Zdravie je naša základná ľudská hodnota, aby sme mohli chodiť do školy, pracovať a boli čo najdlhšie produktívny. Všade chýbajú zamestnanci. MF SR a MH SR by si mohli pomôcť tým, že by investovali do zdravia a ľudí a vrátilo by sa to v tom, že ľudia by boli zdravší, mohli by dlhšie pracovať, mohli by sme mať vyššie odvody a peniaze na iné výdavky tohto štátu, ktoré potrebujeme.
Pozrime sa ďalej na poplatky ako zdroj príjmu. AOPP odhadla, že ročne na oficiálnych, skrytých, či neoficiálnych poplatkoch zaplatíme všetci ročne až do 2 mld. EUR. Takže bezplatné zdravotníctvo je mýtus, v poplatkoch je chaos a často sú netransparentné. Čo s tým?
Poplatky tu dnes už sú. Zakázať ich nemá zmysel. Peniaze v zdravotníctve chýbajú, tak na chod ambulancií, aj v nemocniciach, ktoré vyrábajú dlhy. Cesta vpred by mala byť smerom k tomu, aby boli poplatky transparentné, jednotné a zaviesť k nim záchrannú sieť pre ľudí, ktorí na nich nemajú. V prieskume nám vyšlo, že až 40% ľudí, ktorí navštívia špecialistu, t.j. 4 z 10 zaplatia v priemere za návštevu 17 EUR – v bezplatnom zdravotníctve. To je veľa peňazí. To, čo všetci cítia, že je to netransparentné, nie je to jednotné a vytvára to bariéru pri čerpaní zdravotnej starostlivosti. Každý piaty Slovák v prieskume povedal, že sa bojí navštíviť lekára, pretože sa bojí koľko kde a za čo bude platiť. U ľudí, ktorí sú chudobnejší, tak tam to bola až jedna tretina. Môžeme sa ďalej tváriť, že o tom nevieme, alebo sa chopiť šance a zaviesť jednotné a transparentné poplatky. Či už to bude 3 – 5 EUR za návštevu, 5-10 EUR za deň hospitalizácie, takže pravidelné, opakované relatívne drobné platby za každé čerpanie zdravotnej starostlivosti, alebo sa inšpirujeme Holandskom, kde zaplatíme predplatné, napr. 150 EUR za rok na začiatku roka a potom čerpáme akúkoľvek zdravotnú starostlivosť a využívame ju celý rok. Môže sa to zdať veľa, ale mesačný paušál na mobil je napr. 12 EUR, teda 120 EUR ročne. Stojí nám zdravie za to, aby sme zaplatili aspoň tých 150 EUR ročne, aby nám zdravotníctvo lepšie fungovalo? Dnes to cez poplatky možno nie sú 2 miliardy, ale je to minimálne cca 1 miliarda, ktorá sa do zdravotníctva dostáva netransparentným spôsobom.
Čoraz viac sa hovorí aj o možnosti pripoistenia v zdravotníctve. Boli zverejnené prieskumy, ktoré hovoria o tom, že ľudia by si aj boli ochotní priplatiť, ak by tým získali lepšiu zdravotnú starostlivosť. Ako by mohlo pripoistenie fungovať...vieme sa prípadne inšpirovať zahraničím v tomto smere?
Je dôležité zadefinovať si, čo je pripoistenie. V Európe nájdeme veľa typov produktov. Každá vláda možno okrem dvoch mala pripoistenie v programe, ale neurobilo sa nič. My sme sa pozreli na to, ako pripoistenie funguje v Európe. Pod pripoistením sa realizujú dva typy produktov. Prvým je pripoistenie na spoluúčasť. Museli by sme rozdeliť diagnózy na prioritné a neprioritné a zaviesť spoluúčasť, kedy človek platí nejaké percento z nákladov akejkoľvek služby, ktorú čerpá. Toto majú v Európe len dve krajiny v nejakom väčšom rozsahu. Slovinsko, ktoré to zaviedlo na pozadí transformácie ekonomiky, zmeny z komunizmu na trhové hospodárstvo a Francúzsko, ktoré to robilo dlhodobo. Okrem nich žiadna iná krajiny pripoistenie na spoluúčasť v takom veľkom rozsahu nevyužíva. Čo je dôležité povedať, to pripoistenie je v týchto krajinách povinné. Musíte si povinne kúpiť pripoistenie. Je to de facto odvod, tiché navýšenie odvodov. Je to ťažko politicky presaditeľné. Priestor vidím skôr v pripoistení na komfort. Predstavte si cestu vlakom. Každý budeme mať garantovaný prístup k rovnakej zdravotnej starostlivosti, budeme mať hradené inovatívne lieky, hospitalizácie, návštevy u lekára, ale niekto z nás si vyberie, že sa z Bratislavy do Košíc dostaneme druhou triedou a dostaneme sa tam, niekto sa rozhodne pre prvú triedu. Napríklad pre lepšiu izbu, operatéra, lepšiu stravu, ale v základe, v starostlivosti o zdravie, na tom budeme rovnako. Možno sa to zdá zbytočné, platiť si za nejaký komfort, ale mnoho krajín a nemocníc využíva tieto dodatočné peniaze za komfort na to, aby investovali do svojho rozvoja. Napríklad nemocnice v Izraeli investujú do digitalizácie vďaka parkovnému. Toto by mohli byť dodatočné peniaze, odhadujeme ich zhruba na 250 až 300 miliónov, ktoré by mohli pomôcť naštartovať potrebné inovácie v zdravotníctve. Za mňa pripoistenie určite áno. V mnohých iných oblastiach chceme mať vyšší komfort, vyberáme si a v zdravotníctve by sme to prirodzene chceli tiež. Je to niečo, čo by si ani nevyžadovalo veľkú legislatívnu zmenu. Na papieri to máme, ale potrebuje odstrániť bariéry, ktoré máme. Potrebujeme zainvestovať do nemocníc, ktoré pri dlhoch, ktoré majú, nemajú na to, aby zainvestovali do lepších izieb. Potrebujeme odstrániť administratívne bariéry u ambulantných lekárov, aby mohli rozbehnúť objednávkové systémy. A tretia vec, ktorá sa ukazuje v zahraničí ako dobrá cesta, je ideálne podporiť to daňovými stimulmi, mať možnosť si to odpočítať z daní. Ak si ľudia na to zvyknú, daňové stimuly je možné neskôr zrušiť. Je to prirodzeným a dobrým zdrojom financovania v zdravotníctve.