Ukrajinské mesto Černobyľ sa 26. apríla 1986 stalo dejiskom jednej z najhorších jadrových katastrof v histórii, pri ktorej séria výbuchov pary viedla až k roztaveniu jadrového reaktora. Katastrofa zasiahla stovky tisíc ľudí a výrazne ovplyvnila aj životné prostredie.
Rozsiahla oblasť v okolí mesta s rozlohou viac než 2800 štvorcových kilometrov známa ako Černobyľská uzavretá zóna (ČUZ) sa však takmer 40 rokov po katastrofe pomaly mení na jedno z najrozsiahlejších „laboratórií“ na svete. Vedci tu skúmajú účinky dlhodobého pôsobenia ionizujúceho žiarenia na živočíchy, ktoré v oblasti zostali po tom, ako ju opustili ľudia.
Rosničky či psy vystriedali vlky
Štúdia z roku 2016 skúmala populáciu rosničky východnej (Hyla orientalis) na černobyľskom územi, iná štúdia z roku 2023 zase skúmala genetické zmeny u psov.
Biologička Cara Loveová a biológ Shane Campbell-Stanton, obaja z Princetonskej univerzity, desať rokov skúmali populáciu vlka dravého v Černobyľskej uzavretej zóne. Výsledky štúdie prezentovali počas výročného stretnutia Spoločnosti pre integratívnu a porovnávaciu biológiu (SICB) v januári.
„Vlky dravé (Canis lupus) prinášajú skutočne zaujímavú príležitosť pochopiť účinky chronického vystavenia nízkym dávkam ionizujúceho žiarenia počas viacerých generácií,“ povedal Campbell-Stanton.
Analýza vlkov na území ČUZ je mimoriadne zaujímavá najmä preto, lebo vlci sú vrcholoví predátori. Vo väčšine ekosystémov ide o privilegované postavenie, no v ekosystéme zaplavenom radiáciou znamená, že sú nútení požierať rádioaktívnu korisť, ktorá predtým požierala rádioaktívne rastlinstvo čerpajúce živiny z rádioaktívnej pôdy.
Obojky s GPS a dozimetrami
Hromadenie radiácie v potrave vlkov môže vyvolávať dojem zvýšeného ohrozenia vlkov žijúcich na tomto území. Loveová to však popiera. Podľa nej populácie vlka žijúce v černobyľskej zóne sú až sedemnásobne početnejšie ako na území chránených krajinných oblastí v susednom Bielorusku.
„Ako evolučnému biológovi mi v mysli ako prvé skrslo, či bola radiácia dostatočným stresorom na to, aby dokázala pôsobiť ako selektívny tlak,“ uvádza Campbell-Stanton.
Princetonskí vedci sa snažili pochopiť reakciu vlkov na karcinogénne žiarenie, preto ich v roku 2014 vybavili obojkami s GPS a dozimetrami. Údaje časom odhalili, že vlky boli neustále vystavené šesťnásobne vyššej úrovni radiácie ako je povolený limit u ľudí.
Loveová a Campbell-Stanton sa domnievajú, že u vlkov prebieha rýchly proces prirodzeného výberu vyvolaný ich životným prostredím. Niektoré jedince boli nositeľmi génov zmierňujúcich účinky rakoviny, čo im umožnilo dlhší a zdravší život a ich odovzdanie budúcim generáciám.
Najrýchlejší vývoj podľa Campbell-Stantona nastáva v okolí génov, o ktorých je známe, že u cicavcov zohrávajú úlohu pri odpovedi imunitného systému na rakovinu a tumory. Jedným dychom však dodáva, že aj napriek jasnému genetickému pôvodu karcinogénnej rezistencie nemožno opomínať ani vplyv absencie ďalších biologických stresorov, najmä ľudí. Princetonskí biológovia teraz spolu s odborníkmi na rakovinu skúmajú potenciál využitia výsledkov štúdie u ľudí.
(tasr)