Ovládať základy poskytovania prvej pomoci by malo patriť k povinným znalostiam každého človeka. Záujem o kurzy prvej pomoci je dostatočný, no absolvovať jedno školenie nestačí, tvrdí lekárka Internej kliniky Nemocnice AGEL Košice-Šaca a školiteľka prvej pomoci MUDr. Katarína Hricová.
„Poskytovanie prvej pomoci nie je rezervované len pre zdravotnícky vzdelaných ľudí. Každý človek je aj zo zákona povinný prvú pomoc neodkladne poskytnúť, pokiaľ sám nie je v ohrození. Koniec tejto vety súvisí s ďalšou zásadou, aby sme sa pri poskytovaní prvej pomoci sami nevystavili nebezpečenstvu. Ide o akési dva extrémy. Prvým je nerobiť nič, aj keď by sme mohli, druhým je prehnané hrdinstvo,“ hovorí MUDr. Hricová.
Na otázku, kedy sa radšej neodporúča prvú pomoc poskytnúť, odpovedá jednoducho – iba v prípade, že by sme tým ohrozili seba, alebo niekoho iného.
„Pri poskytovaní prvej pomoci nesmieme zabúdať na vlastnú bezpečnosť. Je potrebné mať na pamäti základné životné funkcie a to, že riziko zhoršenia zdravotného stavu našou prvou pomocou je určite menšie ako neurobiť nič. Existujú mnohé kurzy prvej pomoci pre laikov a určite je absolvovanie takéhoto kurzu pre každého človeka veľkým plusom,“ zdôrazňuje školiteľka.
Zhodnotenie situácie
Samotné privolanie záchrannej zdravotnej služby sa podľa nej nepovažuje za poskytnutie prvej pomoci, i keď skorá aktivácia záchranného systému je nesmierne dôležitá. „Poskytnutím prvej pomoci môže byť aj jednoduchá otázka, ako sa napríklad človek, ktorého vidíme spadnúť cíti, či ho niečo bolí, ako sa volá a podobne. Už pomocou komunikácie s postihnutým zisťujeme jeho základné životné funkcie,“ vysvetľuje MUDr. Hricová.
Ak človek vyhodnotí situáciu tak, že pre neho nie je bezpečné priblížiť sa k ranenému, treba zalarmovať záchranné zložky na čísle 112, alebo priamo záchrannú zdravotnú službu na čísle 155, políciu na 158 a hasičov na čísle 150. „Aj z bezpečnej vzdialenosti môžeme ohrozeného človeka osloviť, upokojiť ho, že pomoc je na ceste a zároveň upozorniť okoloidúcich, že nie je bezpečné sa približovať,“ objasňuje význam komunikácie.
Laická prvá pomoc v ohrození života podľa slov MUDr. Hricovej nie je zložitá, odporúčania sa z roka na rok zjednodušujú a existujú kurzy prvej pomoci. „Mnohé kurzy som sama školila a záujem bol veľký. Bohužiaľ, takýmto kurzom si nestačí prejsť raz za život. Určite by boli vhodné pravidelné preškolenia, či väčšia medializácia. Vďaka internetu máme síce prístup k informáciám z celého sveta, je však dôležité ich aj správne vyhodnocovať. Napokon, vidíme to práve teraz v záplave mnohých dezinformácií a hoaxov,“ vraví.
Rady pre prax
Pri prvej pomoci je veľmi dôležitý sedliacky zdravý rozum a pár jednoduchých a dobre zapamätateľných pravidiel. „Správne započatá kardiopulmonálna resuscitácia životy nielen zachraňuje, ale pomáha aj skoršej rekonvalescencii. Ako zdravotníci sme stále radšej, keď človek po resuscitácii odchádza po vlastných nohách namiesto toho, aby bol doživotne pripútaný na lôžko. Pokiaľ sa ihneď po zastavení obehu neprikročí k stláčaniu hrudníka, čím nahrádzame činnosť srdca ako pumpy, nervové bunky do štyroch až piatich minút odumierajú. Zastavenie obehu samozrejme nie je jediný, i keď je to najzávažnejší, stav ohrozujúci život. Aj bezvedomie, teda situácia keď človek dýcha, srdce mu bije, ale nereaguje, je život ohrozujúci stav, pretože nie je zachovaná jedna z jeho vitálnych funkcií a tou je vedomie. Ďalšími sú napríklad veľké krvácania, popáleniny, zlomeniny veľkých kostí, topenie sa, či rôzne druhy intoxikácií. Pri každom poranení či zmene stavu sa však v konečnom dôsledku opierame o zistenie vedomia a dýchania. Veľké krvácanie sa snažíme čo najskôr zastaviť, najlepšie priamym tlakom v rane, dokonca ešte pred začatím stláčania hrudníka. Popáleniny chladíme, zlomenými časťami tela nehýbeme, resp. manipulujeme minimálne. Znovu vyzdvihnem sedliacky rozum a trošku pomoci z absolvovaných kurzov prvej pomoci,“ dodáva MUDr. Hricová.