Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska bolo pre mnohých zdravotníkov niekoľko rokov domovom. Aktuálna situácia s brexitom však niektorých lekárov pochádzajúcich z iných európskych krajín postavila pred ťažkú voľbu, a to, či majú v krajine zostať alebo odísť. Podľa britského denníka the Guardian sa obávajú aj vplyvu brexitu na zdravotný systém, ktorý má už teraz nedostatok personálu, a z ktorého sa chystajú odísť ďalší zdravotníci. Pýtajú sa tak, ako sa s tým dokáže vyrovnať britská Národná zdravotná služba (NHS).
Status
Zmenenú atmosféru v krajine vnímajú aj lekári, ktorí sa v nej necítia už takí vítaní. K tomu sa pridávajú aj obavy, že by sa z nich po brexite stali občania druhej kategórie, nikto im totiž momentálne nedokáže poskytnúť istotu a zaručiť rovnaké práva.
Jedným z takých je neurológ Thomas Peukert pochádzajúci z Nemecka. V Severnom Írsku žije už dvadsať rokov a pôsobí v Royal Victoria Hospital v Belfaste. Jeho žena pracuje ako lektorka fyzioterapie tri dni v týždni v susednom Írsku, kam dochádza štyri až päť hodín a po uzavretí hraníc by sa to pravdepodobne ešte predĺžilo. To je však len jeden z menej podstatných dôvodov, kvôli ktorému uvažujú o presťahovaní do Írska.
„Mám pocit, akoby sa zo mňa stal kvôli brexitu občan druhej kategórie. Môj zamestnávateľ, Belfast Health and Social Care Trust (BT), ma síce povzbudzuje, aby som požiadal o status usadlíka a mohol zostať aj po brexite. Keď som sa však opýtal, či mi môžu garantovať prácu vo Veľkej Británii s tým, že budem mať rovnaké práva ako britskí zamestnanci, ubezpečenie mi neposkytli,“ povedal pre britský denník T. Peukert. Rozhodol sa preto o status usadlíka nepožiadať.
Aj do budúcnosti by chcel mať v Británii zaistené svoje súčasné práva, ako je napríklad možnosť voliť. Lenže v tejto chvíli nikto presne nevie, čo status usadlíka znamená, a aké práva budú alebo nebudú ľudia z iných krajín EÚ mať. Preto sa T. Peukert rozhodol požiadať írsku Lekársku radu o povolenie pracovať v susednej krajine. „Nechcem sa sťahovať. Pracujem v Severnom Írsku od promócie v roku 1999, a mám rád toto miesto aj prácu. Nechcem však žiť v krajine, kde sa zrazu budem cítiť ako druhoradý občan,“ vysvetlil T. Peukert.
V nemocnici, v ktorej pracuje, je pritom zamestnaných niekoľko ľudí z Európy. Od referenda o brexite už však niekoľko z nich odišlo, pretože sa v krajine necítili vítaní. „To je pocit, ktorý poznajú všetci z Európy, ktorí tu pracujú. Atmosféra sa zmenila, je menej priateľská. Ľudia v Severnom Írsku sú stále veľmi milí, ale už nie takí ústretoví, ako bývali,“ konštatoval T. Peukert. Obavy má aj o svojich pacientov. Je totiž jediným špecialistom na bolesti hlavy v BT a neistota ohľadne jeho budúcnosti mu znemožňuje ďalšie plánovanie zlepšovania služieb.
Zabezpečenie NHS
V podobnej situácii je aj histopatologička Alexia Tsigkaová pôvodom z Grécka, ktorá pôsobí v Norfolk and Norwich University Hospital. Do Veľkej Británie prišla so svojím manželom Georgiosom v roku 2012 z Atén, kde pôsobila v onkologickej nemocnici. K presunu ich viedla nielen situácia v Grécku a dobré pracovné uplatnenie v Británii, ale aj lepšie vyhliadky v budúcnosti pre ich syna.
„Mysleli sme si, že ideme do krajiny, ktorá je otvorená, multikultúrna a tolerantná. Teraz už však taká presvedčená o svojom dojme o otvorenosti britskej spoločnosti nie som. Nezdá sa, že ide o tolerantnú krajinu vzhľadom na voľbu väčšiny pre odchod z EÚ,“ priblížila pre denník the Guardian A. Tsigkaová, a dodala: „Som smutná, frustrovaná a bojím sa toho, čo v budúcnosti v dôsledku brexitu čaká mňa, moju rodinu, mojich pacientov, aj samotnú NHS.“
Ak by s manželom vedeli o brexite v roku 2012, vôbec by sa do krajiny neprisťahovali. Jedným z dôvodov je skúsenosť z Grécka. Po roku 2008 sa v Grécku skončilo hradenie liekov na recept a ľudia si štvrtinu nákladov museli platiť z vlastného vrecka. Škrty zasiahli aj nemocnice, čo sa podpísalo aj pod základné veci, ako sú rukavice či toaletný papier, pretože zdravotnícke zariadenia neboli schopné včas platiť. Chýbali lieky, vrátane tých chemoterapeutických, a pacienti sa horšie dostávali k finančne náročnejšej starostlivosti. Keď sa pokazila magnetická rezonancia, nemocnica nemala na výmenu poškodenej časti a ľudia tak museli mesiace čakať na vyšetrenie. „Čokoľvek z toho sa počas brexitu môže stať tiež,“ obáva sa A. Tsigkaová, a pýta sa, kde teraz NHS vezme zamestnancov.
Odísť?
Podobné skúsenosti má poľský kardiológ Rafal Dworakowski, ktorý od roku 2006 býva v Británii a v súčasnosti pôsobí na londýnskej King´s College Hospital. Rovnako ako A. Tsigkaová bol aj on nemilo prekvapený, koľko ľudí v Británii hlasovalo za brexit.
„Brexit ma zasiahol, pretože sa cítim ako Európan a verím v jednu Európu a EÚ. Som Poliak a pamätám si, ako bolo Poľsko izolované pred vstupom do EÚ v roku 2004. Pamätám si hranice, ktoré sme museli prekračovať, a aké ťažké bolo počas môjho detstva cestovať medzi východnou a západnou Európou,“ spomína pre britský denník R. Dworakowski.
So svojou ženou Dorotou, ktorá je endokrinologička, sa rozhodli pre život v Londýne kvôli jeho multikultúrnemu nádychu. „Atmosféra v tejto krajine už nie je voči imigrantom, ako som ja, priateľská. Pri brexite vyplávali na povrch názory, ktoré som myslel, že tu ľudia nemajú,“ podotkol R. Dworakowski. Zaspomínal si aj na pravidelné večere s jedným zo svojich britských susedov, ktorý mu po referende povedal: „Bude to v poriadku. Si biely, katolík a lekár, ale možno by tí ďalší ľudia nemali do tejto krajiny prichádzať.“ „To mi ukázalo, že Veľká Británia nie je takou otvorenou krajinou, za akú som ju považoval,“ doplnil R. Dworakowski.
Väčšinu svojho profesionálneho života prežil v Británii a cíti sa tak oveľa viac zviazaný s NHS ako s poľským zdravotníctvom. Momentálne má dve práce a učí aj na King´s College London. Aj on sa však obáva, čo nastane s brexitom. Už teraz NHS chýbajú zamestnanci a situácia sa bude zhoršovať. Súčasťou kardiologického tímu na King´s College sú lekári a sestry zo Španielska, Grécka, Švédska, Filipín i Afriky. Ale rovnako, ako na belfastskej Royal Victoria Hospital, aj tu už niekoľko európskych lekárov kvôli brexitu odišlo a odišli do Talianska, Nemecka alebo Saudskej Arábie.
„Teraz zvažujem svoje možnosti: zostať, alebo sa vrátiť do Poľska. Alebo môžem ísť pracovať do inej krajiny EÚ – ľahko tam dostanem prácu,“ uzavrel R. Dworakowski.