Nórsko patrí medzi krajiny, ktoré medzi prvými zaviedli daň z cukru.
V severskej krajine sa príliš sladké potraviny zdaňujú už od roku 1922. Daň z cukru sa však začala častejšie vyskytovať až po roku 2015, keď Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) uverejnila akčný plán boja proti neprenosných chorobám.
Úvod
Podľa WHO sa celosvetovo eviduje 36 miliónov úmrtí na neprenosné ochorenia, medzi ktoré patria kardiovaskulárne choroby, onkologické ochorenia, chronické dýchacie problémy a diabetes. Skupina týchto ochorení môže za takmer dve tretiny úmrtí. Štrnásť miliónov ľudí zomrie ešte pred dovŕšením sedemdesiatich rokov veku. K viac ako 90 percentám týchto predčasných úmrtí dochádza v stredne rozvinutých alebo chudobných krajinách.
Zdravotnícka organizácia však pripomína, že vo veľkej miere sa im dá predchádzať. Väčšina z nich má totiž priamu súvislosť s rizikovými faktormi ako spotreba tabaku, nezdravý spôsob stravovania, nedostatočná fyzická aktivita alebo spotreba alkoholu.
V Globálnom akčnom pláne prevencie a kontroly neprenosných ochorení definovala WHO jeden z cieľov zastavenie nárastu objemu obézneho obyvateľstva a výskytu diabetu, zníženie počtu obyvateľov s vysokým krvným tlakom o 25 percent alebo zníženie počtu ľudí s nedostatočnou fyzickou aktivitou o desatinu.
Ako o jednom z nástrojov na dosiahnutie týchto cieľov sa začalo hovoriť o možnosti zavedenia spotrebných daní na nezdravé potraviny. Za tie sa považujú také, ktoré obsahujú príliš veľa soli, tuku alebo cukru. Do pozornosti vlád sa dostali najmä potraviny obsahujúce príliš veľa cukru, ako sladké limonády, džúsy a ďalšie nápoje obsahujúce pridávaný cukor. V súčasnosti sa daň z cukru platí približne v štyridsiatich krajinách, vrátane niektorých štátov USA, pričom boom zavádzania tejto dane nastal po roku 2015.
Praktické skúseností vybraných krajín
V Európe má túto daň jedenásť štátov. Začiatkom augusta sa objavila správa aj z Rumunska, že zvažujú daň z cukru zaviesť od septembra. Tamojšia vláda pripravuje normu, ktorá by daň na sladené nápoje uvalila podľa toho, aký obsah cukru majú. Pre tie s obsahom cukru medzi 5 až 8 g na 100 ml by daň dosahovala 0,80 rumunského lei na liter (0,169 eur). Nápoje, ktoré obsahujú viac ako 8 g cukru na 100 ml. by potom mala byť uvalená daň 1 lei (0, 211 eur) na liter.
Daň z cukru by mala fungovať podobne ako akákoľvek iná spotrebná daň, ktorú poznáme napríklad pri alkohole, tabaku alebo pohonných látkach. V podstate má mať dvojaký účinok, a to jednak zahrnúť do ceny finálneho produktu náklady spojené s odstránením negatívnych externalít, ktoré sú spojené so spotrebou takéhoto tovaru, a jednak znižovať spotrebu tovaru, ktorá spomínanú negatívnu externalitu spôsobuje. Vlády tým majú zdôrazňovať snahu eliminovať nežiaduce spotrebné správanie a dbať tak o verejné zdravie.
Skúseností z krajín, kde bola táto daň zavedená, sú však rozporuplné. Niekde skutočne k poklesu spotreby sladených nápojov došlo, inde efekt tohto druhu spotrebnej dane nemožno zatiaľ jednoznačne určiť. Podobne ako pri iných typoch spotrebných daní.
Problém je i v tom, že sladené nápoje pravdepodobne patria do okruhu tovarov s nízkou cenovou elasticitou dopytu. To znamená, že ľudia budú v priemere také výrobky nakupovať, nech je ich cena akákoľvek. Samozrejme, zdanenie pôsobí rôzne na nákupné správanie rôznych príjmových skupín, a tak sa dá predpokladať, že najchudobnejší budú na zdraženie reagovať najcitlivejšie.
Uvedený predpoklad sa prejavil napríklad v Mexiku. Tam daň z cukru existuje od roku 2014 a sadzba je stanovená na desať percent z predajnej ceny každého dani podliehajúceho sladeného nápoja. Podľa vládneho Národného inštitútu pre verejné zdravie v Mexiku sa v roku zavedenia tejto dane predaj sladených nápojov zvýšil o 6,4 percenta a v nasledujúcom roku dokonca o sedem percent. Pri sledovaní spotreby týchto nápojov na osobu zistili prírastok 1,6 percenta a nasledujúci rok 1,1 percenta.
Avšak tieto údaje nemusia byť spoľahlivé, pretože nezohľadňujú sezónne skreslenie, ako napríklad vplyv počasia alebo hospodárskeho rastu. Po sezónnom očistení sa ukázalo, že spotreba sýtených sladených nápojov v rokoch 2014 a 2015 klesla o 6, resp. 8 percent. Uvedené zistenia potvrdzuje aj štúdia z roku 2016 publikovaná v British Medical Journal, kde autori uviedli, že ich výsledky ukazujú, že rok po zavedení dane z cukru spotreba týchto nápojov v skutočnosti klesla o šesť percent.
Vo Francúzsku sa platí daň z cukru od roku 2012 vo výške 0,72 eura na liter sladeného nápoja. Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie sa spotreba týchto nápojov za prvých päť mesiacov znížila o 3,3 percenta. Lenže v roku 2015 opäť spotreba sladených nápojov prekonala úroveň z roku 2011, čiže z posledného roku pred zavedením dane, a to o viac ako 4 percentá.
Dánsko zdaňovalo sladené nápoje už od 30. rokov minulého storočia. V roku 2010 sa daň na sladené nápoje zvýšila, ale o tri roky neskôr ju úplne zrušili. Dôvodom bolo, že neplnila svoj účel. Spotreba sladených nápojov sa vyvíjala úplne nezávisle od toho, akej dani podliehali. Jeden rok stúpala a iný klesala. Ľudia dokonca chodievali tieto nápoje nakupovať do Nemecka.
Slovensko
V tomto roku sa o zavedení dane z cukru hovorilo aj na Slovensku. Ministerstvo financií dostalo analýzu Inštitútu finančnej politiky, ktorá sa zaoberala spotrebou cukru, jej vplyvom na verejné financie a možnými riešeniami.
„Nadmerná spotreba cukru je jedným z hlavných faktorov, ktoré spôsobujú obezitu, ktorá má rastúci trend. Ekonomická náklady sú výrazné,“ reagoval vtedy i šéf Inštitútu zdravotnej politiky Martin Smatana.
S návrhom zavedenia tejto dane ale nesúhlasí inštitút INESS, ktorý vypracoval k téme prehľadnú analýzu.
V závere analýzy inštitút INESS však navrhuje neotvárať diskusiu o dani z cukru samotnej, ale diskusiu o obezite ako takej. Podľa nich sa daň z cukru ukazuje ako nástroj s nízkym dosahom na množstvo skonzumovaného cukru a veľmi nízkym dosahom na zmenu BMI.
INESS v uverejnenej správe tvrdí, že zmenu je možné dosiahnuť len komplexným prístupom. „Keď sa pozrieme na aktuálnu stratégiu prevencie obezity a finančné prostriedky na tento účel určené, tak je jasné, že verejná správa si neurobila domácu úlohu. Daň z cukru je pohodlný nástroj, ale bez zmysluplného zapojenia zdravotných poisťovní, škôl, zamestnávateľov, obcí a producentov bude daň len osamoteným výstrelom s minimálnym dosahom na hmotnosť národa,“ píše sa v ich analýze.
Z tohto dôvodu by podľa inštitútu tieto nápady mali byť odložené do zásuvky minimálne dovtedy, kým vláda nepredstaví komplexný balík, vystavaný na preukázateľne účinných opatreniach opatrení na zlepšenie zdravotného stavu – na zníženie prevalencie obezity. „Na Slovensku už dekádu máme rozbehnutý program na boj proti obezite, ktorý sa však zdá byť skôr formalitou ako reálnou stratégiou s merateľným dosahom,“ pripomína sa v správe INESS.