Zdravotnícke noviny organizovali posledný tohtoročný Okrúhly stôl zdravotníctva, ktorý bol venovaný diskusii s tieňovými ministrami vybraných politických strán a hnutí: Martin Barto (SaS), Tomáš Drucker (Dobrá voľba), Oskar Dvořák (PS/Spolu), Ján Hencel (KDH), Marek Krajčí (OĽaNO) a Andrea Letanovská (Za ľudí).
V prvej časti príspevku z Okrúhleho stola zdravotníctva sme informovali o programe v oblasti zdravotníctva zúčastnených predstaviteľov strán a hnutí, tí zhodnotili súčasný stav nášho zdravotníctva a disku. V diskusii o financiách sa pokračovalo a v druhej časti hovorili účastníci aj o zámere pripoistenia, nároku poistenca a aj o návrhu zákona Lex Haščák.
Diskutujúci sa venovali aj ďalšej téme, ktorá súvisí s rozpočtom, a či súhlasia s aktivitou ministerstva financií, ktorá odtláča platbu za poistencov štátu a nahrádza ju celkovými zdrojmi a celkovým rastom zdrojov v zdravotníctve. Tieňoví ministri hovorili aj tom, či v rámci programu ich materskej strany majú ambíciu zachovať konkrétnu adresnú platbu za poistencov štátu v zdravotníctve.
„Dôležitejší je celkový balík v zdravotníctve. Takto je to dobre nastavené, má byť celkový balík a musí byť zadefinovaný rast celkového balíka, nie platby poistencov,“ Oskar Dvořák.
So zadefinovaním celkového balíka súhlasí aj Ján Hencel. Ako však zdôraznil, je potrebné zadefinovať celkový balík v dlhšom časovom horizonte.
„Celkový objem zdrojov je to, čo je relevantné. My sme zadefinovali celkové percento a štát je povinný dofinancovať rozdiel,“ reagoval Tomáš Drucker. S krokom ministerstva financií súhlasí. „Jediné, v čom sa budeme sporiť s MF, je celkové percento nárastu, ktoré je povinné ministerstvo dorovnať zo štátneho rozpočtu,“ dodal.
„Najdôležitejšia je predvídateľnosť výdavkov štátu na zdravotný systém. Ak nebude, zdravotníctvo nemôže napredovať. Akým spôsobom sa zabezpečí, je v princípe sekundárna záležitosť. Nemáme problém s programovým rozpočtom. Chceme naviazať financovanie zdravotníctva na hrubý domáci produkt s tým, že by sme ho postupne o 0,1 percenta každoročne zvyšovali, až kým by sme sa nedostali k nejakému bodu, napríklad k priemeru európskych krajín,“ priblížil Marek Krajčí. Ako ďalej doplnil, „pokiaľ by sme zostali napríklad pri programovanom rozpočte, ktorý presne povie, aké sú výdavky a koľko potrebujeme na budúci rok, zvýšené zdroje môžeme použiť na investície, na investičný dlh, stavbu nových nemocníc atď. Tento spôsob nám umožní plánovať, na čo máme. Konečne by sa zdravotníctvo dostalo aspoň na úroveň financovania armády, kde sme sa zaviazali, že budeme postupne zvyšovať financovanie armády so zvyšovaním HDP do dvoch percent.“
Martin Barto predstavil ich riešenie financovania vo forme odvodového bonusu. „Vtedy by platba za poistencov štátu zanikla a každý by platil jednotný zdravotný odvod. Kým bude zavedený, kým sa nám ho podarí presadiť, sme skôr za definovaný odvod štátu, lebo v zásade ide o poistné odvody a mala by existovať platba za každého občana. Pretože je to odvod, a nie daň. Sme skôr za ponechanie nejakého percenta z nejakého základu ako platbu za jedného poistenca štátu,“ povedal M. Barto.
Na neho nadviazala Andrea Letanovská. „V krátkodobom horizonte je potrebné mať zadefinovaný odvod za poistencov štátu. V programe ho máme nastavený na 4 percentá. Viem si predstaviť, že by tento parameter patril do minulosti a z dlhodobého hľadiska by sa mi páčilo plánovanie celkového balíka,“ uviedla.
Pripoistenie
S financovaním zdravotníctva z verejných zdrojov súvisí aj financovanie z iných zdrojov. Všetci diskutujúci sa zhodli, že pripoistenie predstavuje ďalší pilier financovania systému.
„Keď bude definovaný nárok, resp. rozsah zdravotnej starostlivosti, ktorá sa bude hradiť čiastočne alebo úplne z verejného zdravotného poistenia, môže vzniknúť zoznam výkonov, na ktoré poistenec má nárok v danom čase. Pripoistenie sa potom bude môcť definovať na základe toho, na čo nárok už nebude,“ priblížil M. Barto. Podľa neho bude na zdravotných poisťovniach, ako budú nárok definovať.
„V prvom ohľade si treba presne povedať, čo nárok je. Do nemoty počúvam o zákonnom nároku. Súčasná legislatíva úplne umožňuje a presne definuje, že môžeme napísať zoznam, čo všetko je nárok. Netreba meniť žiadne zákony. Ale skúste to napísať. Skúste napísať, ktoré sú to,“ vyzval T. Drucker a doplnil: „Preto sme sa na ministerstve rozhodli ísť cestou štandardných diagnosticko-terapeutických postupov, ktoré nedefinovalo ministerstvo, ale odborné spoločnosti. Tie majú určiť aj v diagnostike aj v liečbe, čo je štandardný postup, ten sa dá kvantifikovať.“ Podľa neho si treba povedať, čo chce štát z verejného zdravotného poistenia uhrádzať. „Všetko ostatné môžeme definovať, že už nie je v štandardnom rozsahu nároku a zároveň nároku pacienta. Niekto nárok však musí zadefinovať a nemyslím si, že to môžu robiť zdravotné poisťovne,“ konštatoval T. Drucker.
„Momentálne súkromné peniaze v zdravotníctve sú, sú neregulované, máme tu poplatkové eldorádo a treba v tom urobiť poriadok. V otázke štandardov a nadštandardov sme za zľavu na poistnom. Keď sa poistenec o seba stará, tak zdravotná poisťovňa má právomoc mu dať zľavu,“ začal O. Dvořák. Podľa neho má nárok tri zložky. „Je to vecná, geografická a časová zložka. Tieto zložky by nemalo určovať ministerstvo. Vecná zložka by mala byť zadefinovaná cez štandardy, potom viete povedať napríklad to, aké výkony, aký špeciálny zdravotnícky materiál má byť použitý, a až potom otvárate možnosť na nadštandardy. Rovnako, keď sa pozeráte na časový nárok pacienta, môžete presne medicínsky určiť, aká je bezpečná čakacia lehota pri nejakej diagnóze, a až potom otvárate možnosti na nadštandard,“ priblížil. Ako spomenul, zapracovať nadštandardy do systému bude možné, až keď sa dobre zadefinuje nárok, a keď je hlavne dobre vynútiteľný.
„Podiel výdavkov zdravotných poisťovní a ľudí, ktorí platia, sa dostáva do primeranej roviny v rámci EÚ, je to 18 – 20 percent. Predtým podiel platieb občanov na Slovensku bol vyšší ako priemer EÚ. Je potrebné hľadať a zadefinovať nárok a za čo by sa malo doplácať. Nepôjde to bez dlhšej diskusie, možno nastavenia procesov, štruktúry, len si zoberme, ako dlho sa riešia štandardné diagnosticko-terapeutické postupy, prípadne zoznam výkonov. Je to taká nekonečná pesnička a nič z toho nevypadlo, resp. keď vypadne a zistíme, že na to nemáme, tak čo sa bude diať ďalej? Bez štandardných postupov sa nepohneme,“ povedal J. Hencel.
„Ak v súčasnosti máte záujem o iný typ protézy alebo iný typ materiálu, ktorý by ste chceli, tak v princípe to nie je možné. Pokiaľ by toto riešilo pripoistenie, tak by sa to z neho uhradilo. Chcel by som to nastaviť tak, aby dané zdravotnícke zariadenie malo takto viac financií na liečbu štandardných vecí. Druhá vec, môžeme sa baviť o tom, či pacient má nárok na second opinion, či by to nemalo byť hradené, môžeme sa rozprávať o tom, či má pacient nárok vyberať si kam chce ísť, keď sa rozprávame, že je nedostatok zdravotného personálu, či by v rámci spádu a základného balíka nemal mať prideleného jedného kardiológa, ale kde musí mať definované maximálne čakacie lehoty, keď si chce vybrať nejakého iného lekára, tak to bude možno za pripoistenie,“ zhrnul M. Krajčí. Podľa neho možností, ako pomôcť zdravotnému systému cez pripoistenie a aby tí, ktorí majú financie, si ho mohli zaplatiť a takto dofinancovať tento systém, je veľa.
„Sme za pripoistenie, ale odvíja sa od nároku. Viem, že sa štandardné diagnosticko-terapeutické postupy tvoria ťažko, ale treba ich urobiť. Neviem, prečo to tak dlho viazne, či je to preto, že sú odborníci vyťažení, alebo je to alibizmus, lebo keby sme to zadefinovali, museli by sme priznať, že na to nemáme, alebo by sme to museli dodržiavať,“ uviedla A. Letanovská. Podľa nej je to však zlá situácia, pretože vytvára mútnu vodu pre fungovanie systému, kedy si časť ľudí dokáže vybaviť i vyšetrenia, ktoré nie sú opodstatnené, lebo neexistuje štandardný postup, čím sa odčerpávajú zdroje. „Nárok a jeho vymožiteľnosť nemôžu mať na starosti a nemôžu byť zaň zodpovedné zdravotné poisťovne,“ dodala A. Letanovská.
„Lex Haščák“
Záverečnou témou Okrúhleho stola bol návrh zákona za zrušenie krížového vlastníctva.
Bývalý minister T. Drucker uviedol, že nesúhlasí s návrhom v podobe, v akej je predložený. Na to reagoval O. Dvořák, ktorý chcel vedieť, či je za samotný zákaz krížového vlastníctva. „Vo vertikále áno, v horizontále nie. Chcel by som však vidieť vyčíslenie, pretože to, čo ste nepredložili, sú dosahy. Ak týmto spôsobom budeme mať miliardové arbitráže... Nemám problém s vertikálnym krížovým vlastníctvom. Neviem, prečo ste sa rozhodli vylúčiť práve lekárne z poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, sú aj iné, ktoré majú rovnaký objem peňazí. To všetko môžu byť potenciálne súdne spory, má to negatívny dosah napríklad aj na štátne nemocnice,“ reagoval T. Drucker.
V predloženom zákone je napísané, že ani štát nemôže vlastniť poisťovňu a nemocnice. Je preto otázne, či strany PS/Spolu, ktoré predložili návrh, zamýšľajú odkúpiť štátnu poisťovňu Všeobecnú zdravotnú poisťovňu alebo nemocnice.
„Áno, je to tam napísané. Ak má štát napríklad riadiť nemocnice ako holding, hovorme o tom, aký má mať priamy vplyv na holding, alebo prípadne na VšZP. Ale nemyslím si, že by som sa potreboval teraz vymedziť, že buď sa zbaviť toho alebo toho. Som ochotný debatovať s ostatnými koaličnými partnermi o tom, kde zníži štát svoj priamy vplyv, či to bude poisťovňa alebo to budú nemocnice,“ uviedol O. Dvořák zo strany Spolu. Podľa neho má štát iné motivácie ako súkromník. Štát nemá hlavnú motiváciu tvorbu zisku, má iné motivácie, ako zdravie občanov a tiež to, ako ho zabezpečiť čo najlepšie. „Nehovorím, že súkromníci v zdravotníctve sú niečo zlé, akurát hovorím a myslím si, že každý, kto podniká v zdravotníctve povie, že jeho hlavnou motiváciou je dosahovanie zisku a byť rentabilný. Druhá motivácia je to robiť čo najlepšie a poskytovať dobrú zdravotnú starostlivosť a služby,“ dodal O. Dvořák.
„Je to kontroverzná vec, pretože je tam viacero nedostatkov, o ktorých hovoril aj T. Drucker. Vidím problém s definovaním vertikálnej koncentrácie, podľa európskych pravidiel je hranica 30 percent a skupina Penta v žiadnom segmente nemá viac ako 30 percent. Ak sa podarí naformulovať dobrý zákon, tak v poriadku, ale problém vidím jednak v jeho vymožiteľnosti a druhá vec je súdna obhájiteľnosť,“ reagoval M. Barto, ktorý vyjadril tiež obavy nad možnými súdnymi spormi.
„V programe máme zákaz krížového vlastníctva. O konkrétnej podobe ešte budeme diskutovať. Ale sme pripravení ten návrh podporiť,“ povedal J. Hencel.
„Môj osobný názor je, že máme deformovaný trh, aj následkom monopolizácie, ktorá tu je. Štát má však v rukách všetky páky, aby to bolo inak a nepotrebujeme to riešiť hazardnými zákonmi, ktoré koniec koncov môžu štát poškodiť v arbitrážach,“ povedal M. Krajčí.
S takto podaným návrhom nesúhlasí ani A. Letanovská. „Hovorím sama za seba, nie za stranu Za ľudí. Prekáža mi tam, že sa to týka aj štátu. Štát by mal byť z toho vymedzený. V programe máme zákaz krížového vlastníctva súkromných spoločností,“ uzavrela.