Návrhy Slovenskej lekárskej komory (SLK) a Slovenskej lekárskej spoločnosti (SLS) na reformu zdravotníctva, založené na štátom garantovanom nároku poistenca na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a kontrole štátu nad verejnou sieťou poskytovateľov, priniesli rozpačité až odmietavé reakcie odbornej verejnosti aj zdravotníckych analytikov. Posilnenie úlohy štátu nie je podľa nich cesta k lepšiemu a efektívnejšiemu zdravotníctvu.
Kým prezident SLK Marian Kollár tvrdí, že experiment s trhovým zdravotníctvom skončil v slepej uličke a je potrebná zásadná zmena fungovania poisťovní i rozdeľovania peňazí, analytici majú iný názor. Martin Vlachynský z Inštitútu ekonomických a spoločenských analýz (INESS) tvrdí, že štát má už dnes v rukách silné nástroje, ktorými by mohol v systéme robiť ďalekosiahle zmeny. „Súkromný sektor má v skutočnosti v systéme veľmi malé slovo,“ pripomína a argumentuje dominantným postavením štátnej zdravotnej poisťovne, rozhodujúcim slovom štátu pri určovaní mzdových podmienok zdravotníkov, minimálnej siete poskytovateľov, katalógu výkonov či podmienok kategorizácie liekov. „Uvedomenie si štátnych zlyhaní je prvý krok k úspešnej liečbe slovenského zdravotníctva,“ zdôrazňuje M. Vlachynský.
K návrhom prezentovaným SLK a SLS sa stavia rezervovane aj Všeobecná zdravotná poisťovňa (VšZP). Prezentovanú transformáciu Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou na Úrad verejného zdravotného poistenia, ktorý by zabezpečoval výber poistného a úhradu výkonov poskytovateľom, považuje VšZP za problematickú, a to z niekoľkých dôvodov.
„Najdôležitejším je ten, že si nevieme predstaviť funkčnosť rozhodovania navrhovanej Národnej rady zdravia, ktorej členmi majú byť zástupcovia štyroch ministerstiev, niekoľkí zástupcovia záujmových združení poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, zástupcovia poisťovní, ombudsman a organizácia zastupujúca pacientov. Pri zladení toľkých, často protichodných, záujmov navrhovaných členov rady je veľmi pravdepodobné, že úrad si nebude plniť plánované úlohy. Ak má byť jedným z hlavných cieľov existencia formálneho dohodovacieho konania o úhradách pre jednotlivé segmenty poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, potom navrhujeme ísť cestou Českej republiky, kde takýto inštitút pod dohľadom ministerstva zdravotníctva funguje, a to bez existencie akéhokoľvek úradu,“ uvádza VšZP.
Čo by priniesli návrhy komory do praxe a čo by znamenalo zriadenie Úradu verejného zdravotného poistenia, nie je podľa VšZP možné celkom odhadnúť, keďže pri takýchto návrhoch rozhodnú nakoniec detaily ich realizácie. „Už pri samotnej prezentácii návrhu vo vzťahu k poisťovniam sa objavili protichodné myšlienky. Na jednej strane bolo konštatované, že na činnosti poisťovní sa nič okrem zastavenia výberu poistného nezmení, na druhej strane v návrhu úrad preberá rozhodovanie o optimálnej sieti poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, manažmente pacienta či cenách jednotlivých výkonov. Konkrétnejšie vyjadrenie by si preto vyžadovalo poznať detaily návrhu,“ dodáva štátna poisťovňa. Detaily nie sú známe, SLK a SLS zverejnili len deklaráciu s piatimi všeobecnými princípmi.
NÁZORY
Martin Vlachynský, analytik INESS: Hranie so slovíčkami nič nezmení
Je zarážajúce, že sa tvárime, že štát má v slovenskom zdravotníctve zviazané ruky. Súkromný sektor má v skutočnosti v systéme veľmi malé slovo. Veď v štátnej poisťovni je stále viac ako polovica všetkých poistencov, drvivá väčšina lôžkového fondu je v ústavných zariadeniach vlastnených štátom alebo inými subjektmi verejnej správy, štát má rozhodujúce slovo pri podmienkach vzdelávania zdravotníckych pracovníkov, určovaní ich mzdových podmienok, rozhoduje o minimálnej sieti poskytovateľov, katalógu výkonov, určuje podmienky kategorizácie liekov, priamo rozhoduje o množstve prostriedkov v systéme cez platbu za poistencov štátu a takto by sme mohli pokračovať ešte veľmi dlho. To sú všetko nástroje, ktorými by štát už dnes mohol v systéme robiť ďalekosiahle zmeny. Uvedomenie si štátnych zlyhaní je prvý krok k úspešnej liečbe slovenského zdravotníctva.
Hranie so slovíčkami v ničnehovoriacej definícii súčasnej podoby „nároku“ v slovenskom systéme zdravotníctva nič nezmení. Technologický vývoj predbieha finančné možnosti (nielen) slovenskej ekonomiky, budeme mať čoraz viac pacientov s ochoreniami, pre ktoré bude existovať efektívna, ale mimoriadne drahá liečba. Vzájomné utvrdzovanie v tom, že všetci dostanú vždy všetko, je slepá ulička. Na jej konci je pacient, ktorý blúdi v systéme a po vlastnej osi bojuje s ostatnými pacientmi o limitované zdroje.
Formulka „za podmienok, ktoré ustanoví zákon“ je druhým krokom k úspešnej liečbe zdravotníctva. Súčasný systém zdravotného poistenia je vo svojom jadre sociálny systém a môže fungovať len v dvoch módoch – buď všetci dostanú trošku, alebo tí, čo to najviac potrebujú, dostanú veľa. Posunom v diskusii by bolo začať sa o tejto dileme nahlas baviť.
Dušan Zachar, analytik INEKO: Nedôvera v protrhové riešenia
Z väčšiny bodov deklarácie predstaviteľov SLK a SLS nie sú jasné konkrétne kroky, ktoré majú viesť k deklarovaným zámerom, ale cítiť z nich nedôveru v protrhové riešenia a vieru, že silný štát a viac zdrojov neoptimálnu situáciu v zdravotníctve vyrieši. Ide o to, či nie je kameňom úrazu práve skorumpovaný a unesený štát, ktorý nevytvoril prísne a férové pravidlá na fungovanie aktérov v zdravotníckom systéme, resp. plnenie pravidiel nedostatočne kontroloval a vynucoval alebo ich ohýbal tak, aby to vyhovovalo rôznym záujmovým skupinám a jednotlivcom na vyťahovanie renty zo zdravotníctva?
Je škoda, že autori deklarácie nespomínajú, že popri zvyšujúcich sa verejných výdavkov na zdravotníctvo by sa k priemernej európskej úrovni mali dostať aj výsledky slovenského zdravotníctva. Ak sa tak nestane, z väčších zdrojov budú oveľa viac profitovať signatári deklarácie ako pacienti. A následne bude nutná ďalšia deklarácia...