Je to už tridsaťpäť rokov, čo pracuje v ambulancii v Slovenskom Pravne, kde žije približne tisíc obyvateľov. Dnes sa stará neraz o tretie pokolenie svojich prvých pacientov. MUDr. Mária Galčíková.
Ako ste sa do Pravna vlastne dostali?
Po škončení medíciny na martinskej lekárskej fakulte v roku 1978 som sa rozhodovala medzi voľnými miestami na psychiatrii, onkológii a biochémii a vybrala som si psychiatriu v martinskej nemocnici. Po 14 mesiacoch vypadolv v Pravne lekár a v rámci cirkulácie ma poslali sem. Bolo to viac menej z donútenia, ale boli sme mladí manželia s dvoma deťmi a plat, vyšší o tisíc korún tiež zohral svoje. Na psychiatrii som mala nástupný plat 1750 Kčs. Takže aj to ma motivovalo a navyše som zistila, že viem robiť aj sama, že to zvládnem. V nemocnici má lekár nad sebou kopu nadriadených, v ambulancii je odkázaný sám na seba a na svoje chopnosti a možnosti.
Už to teda bolo definitívne rozhodnutie?
Predlžovali sme to vždy po troch mesiacoch, až ma nakoniec námestník riaditeľa OÚNZ tak trochu zvláštne motivoval – nie sú na vás sťažnosti, nechceli by ste ostať? Mala som možnosti vrátiť sa do Martina, ale nakoniec som si tu zvykla a zapáčilo sa mi tu. Istý čas som bola námestníčkou v poliklinike v Turčianskych Tepliciach, ale v roku 1994 som sa rozhodla pre privát a úplnú samostatnosť. Po čase sa stredisko presťahovalo do moderných priestorov, mali sme tu pediatra, stomatológa, gynekologičku. Dnes, bohužiaľ, som tu ostala prakticky už iba ja, gynekológ je tu už len raz týždenne. Tých 500 detí, ktoré navštevovali tunajšieho pediatra skutočne obvodnú ambulanciu neuživí, rodičia s nim musia chodiť do Teplíc.
Vedeli ste, do čoho idete? Nemali ste obavy z privátnej ambulancie?
Mala som obavy, keď som ako tretia po dvoch kolegoch išla do privatizácie. Povzbudzoval ma manžel, ekonomický inžinier. V roku 1994 som robila druhú atestáciu a tam s nami konzultovali lekári Ladislav Pásztor a Ján Gajdošík, ktorí nás aktivovali práve týmto smerom, mali už vtedy pripravené postupy a ekonomické podklady. Tiež hovorili, že perspektívne sa náš systém prepracuje k rodinnému lekárstvu, čo sa mi pozdávalo. V Pravne som už pracovala, ľudia ma tu poznali, mysleli sme, že si tu postavíme dom, usadíme sa tu. Tak som sa vrátila, prijali ma tu a odvtedy už prešlo dvadsať rokov.
Vtedy bola ešte jedna poisťovňa...
Začínali sme s jednou, dostala som 47 000 Sk na mesiac, mali sme kombinovaný systém kapitácia asi 9 Sk na pacienta a body, ktoré nám revízni lekári veľmi škrtali. Vtedy sa išlo veľmi ľahko do privatizácie, náš...
Zostáva vám 85% na dočítanie.