StoryEditor

Advokát: Dobro pacienta je najvyšší zákon

26.11.2014, 23:00
Autor:
HNHN
Zdravotník je denne vystavený riziku, že sa niečo nepodarí a pacient sa bude sťažovať, či dokonca ho žalovať. Aj o tom sme sa zhovárali s JUDr. Ivanom Humeníkom, PhD.

Poskytovanie zdravotnej starostlivosti je rizikovou činnosťou. Vstupuje do nej aj právo?

Zdravotná starostlivosť je v prvom rade odborná medicínska záležitosť, kde ide o zdravie človeka a prioritou je to, ako pacienta vyliečiť. Účel vyriešenia zdravotného problému pacienta vplýva na to, aké medicínske prostriedky na dosiahnutie tohto účelu použiť. Takéto vnímanie však nestačí, lebo zdravie človeka je súčasťou jeho osobnosti, psychickej a fyzickej integrity. Pacient so svojimi právami vstupuje do určovania toho, čo je pre neho subjektívne z hľadiska riešenia jeho zdravotného problému dobré.

Každý pacient je iný a teda zdanlivo rovnakú diagnózu vníma každý inak, môže mať rôzne očakávania, takú či onakú povahu, či svoj zlý deň. Ale aj každý lekár je iný. Práve determinovanie výberu prostriedkov pre dosahovanie cieľa – liečby pacienta, je úlohou práva. V medicíne platia stáročia určité princípy, jedným z nich je napríklad salus aegroti suprema lex - dobro pacienta je najvyšším zákonom.

V tom ale môže byť možný konflikt – dobro z pohľadu pacienta môže byť iné ako z pohľadu lekára. Lekár pri liečbe zvolí určité diagnostické a terapeutické prostriedky, podľa neho vhodné, ale pacient môže mať na ne iný názor. Napríklad transfúzia krvi, ktorú zásadne odmietajú jehovisti – z pohľadu lekára dobro, ktoré može zachrániť život, z pohľadu takéhoto pacienta absolútne zlo. Príkladom môžu byť aj psychiatrickí pacienti...

Z pohľadu spoločnosti môže ísť o rizikového jedinca, ktorého práva na slobodu rozhodovania v záujme liečbu obmedzíme, pričom z jeho pohľadu nie je liečba potrebná a odmieta ju. Rozhodovanie, ktorý postup je správny a ako sa rozhodovať vo „vypätých situáciach“ musí byť opreté o princípy, ktoré sú obsiahnuté v právnych predpisoch.

Kedy začalo u nás právo vstupovať do medicíny?

Vstupovalo vždy, veď aj za minulého režimu sme mali napr. zákon 20/1966 o starostlivosti o zdravie ľudu, ktorý určoval základné zásady.

Vstupovalo ale právo do medicíny vtedy reálne?

Skôr sa môžme pýtať, či sa princípmi upravenými v právnych predpisoch spoločnosť, teda aj zdravotnícki pracovníci reálne riadili. To, ako bola v rámci minulého režimu vnímaná osobnosť jednotlivca sa zákonite prenášalo aj do vzťahu medzi lekárom a pacientom.

To či lekár rešpektoval autonómiu pacienta a komunikoval s ním ako s partnerom o navrhovanom liečebnom postupe záležalo skôr od lekára. Od lekára záležalo, či dával pacientovi priestor a vysvetľoval, čo navrhuje v záujme úspešnej liečby robiť.

Ale systém podnetov, sťažností, trestných oznámení na lekárov a zdravotnú starostlivosť, ako ho poznáme vtedy neexistoval...

Nemôžem povedať, že...

Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
25. máj 2022 16:03