Dvanásť rokov učí lekárov, ako by sa malo komunikovať s pacientmi a príbuznými. Tréner A. Bednařík pripúšťa nezáujem lekárov, ktorí však na tréningoch menia svoj postoj.
Ste psychológ. Prečo také zameranie?
Bavilo ma rozumieť tomu, akí sú ľudia, prečo sú takí, akí sú. A zaujímalo ma, keď už nejakí sme, tak čo sa s tým dá urobiť. Každý máme nejakú povahu, návyky a zaujímalo ma, ako ľudí učiť byť lepšími, rozumnejšími, lepšie zvládať každodenné situácie a konflikty. To ma doviedlo k softskillovým tréningom.
Pre koho sú určené?
Stretávam sa s profesionálmi z rôznych oblastí, či už sú to manažéri, učitelia, lekári, sestry. Manažérov učím, ako lepšie viesť ľudí a riešiť konflikty, učiteľov, ako lepšie učiť a robiť diskusie so študentmi, obchodníkov učím, ako lepšie predávať, a posledných 12 rokov robím tréningy aj pre lekárov. Ukazuje sa, že väčšina sťažností, či už na nemocnicu, lekára alebo na sestru, vyplýva z nedorozumenia alebo nevhodnej komunikácie. Nielen zo zlej starostlivosti.
Ako ste sa dostali k tréningom pre zdravotníkov?
Vtiahla ma do toho moja kolegyňa Mária Andrášiová, ktorá je tiež psychologička. Robila v Národnom onkologickom ústave a celkom oprávnene pokladala lekárov za veľmi náročnú skupinu na prácu tohto typu, tak chcela, aby som jej pomáhal pri školeniach pre lekárov.
Lekári sú zvyknutí na konferencie, na prednášky, ale my učíme, ako v rozhovore zvládať emócie svoje, príbuzného aj pacienta, ako zvládať konflikty, ako majú vhodným spôsobom povedať veci, ktoré treba. To sa neučí prednášaním, ale treba to skúšať a venovať tomu čas. Môj pôvodný motív bol pracovať s lekármi a sestrami preto, aby neubližovali komunikáciou pacientom a príbuzným.
Čím viac s nimi pracujem, čoraz viac uvedomujem, že asi nie je ťažšej profesie ako lekár. Ťažké je nielen to, že sa musia celoživotne učiť, ale i to, že sú pod takým veľkým tlakom verejnosti, idú po nich novinári, politici, pacienti, príbuzní a aj Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Majú denné služby, nočné služby, sú na telefóne, množstvom odpracovaných hodín porušia Zákonník práce v priebehu týždňa.
Čoraz viac mám aj hrôzu z toho, že keď má ošetrovať lekár, ktorý je pod takým neuveriteľným tlakom, pravdepodobnosť, že urobí chybu medicínskeho alebo komunikačného charakteru, je obrovská. Napriek všetkým súčasným aféram moja skúsenosť je, že lekári sú väčšinou dobrí ľudia pod obrovským dlhoročným tlakom. Že väčšina lekárov, napriek tomu, aké to majú ťažké, má stále vnútri to hlboké posolstvo liečiť, obetovať sa, a majú dobrý úmysel pomáhať ľuďom a chcú sa s nimi slušne vychádzať.
Tlak na nich však potom spôsobí, že tú ochotu nevidieť, alebo že urobia chybu, alebo že vyzerajú ako bezcitní, neľútostní, arogantní. Samozrejme, medzi nimi sú bezcitní, neľútostní, arogantní, ale myslím si, že je to stále skôr výnimka.
Ako to však môžu vnímať pacienti?
Pacienti vidia lekára, že je unavený, v zhone, že to nezvláda. Aj výskumy hovoria o tom, že v porovnaní s inými profesiami sú lekári najrýchlejšie vyhorení. Samozrejme, prirodzená reakcia unaveného lekára voči „dobiedzajúcemu“ pacientovi alebo príbuznému je stiahnuť sa. To je nevhodná taktika nielen komunikačne, ale pre lekára aj emocionálne.
No lekári sa chcú chrániť, a tak sa p...
Zostáva vám 85% na dočítanie.