V akej oblasti ste pôsobili predtým, ako ste sa stali riaditeľom?
Desať rokov som pracoval v bankovníctve, potom v privátnom sektore pre zahraničné firmy, konkrétne švajčiarsku a nemeckú. Pracoval som vo vrcholovom manažmente pre piatu najväčšiu skláreň v Európe, kde som si napríklad osvojil také pekné krédo a definíciu na tému – Čo je to manažment? Nechať ľudí, aby dosiahli úspech. A túto filozofiu aplikujeme aj v našej nemocnici.
Čo vás zaviedlo do zdravotníctva?
Členovia zo správnej rady nemocnice ma v minulosti viackrát oslovili, či by som nemal záujem uchádzať sa o pozíciu riaditeľa nemocnice. Nie som síce zo zdravotníckej rodiny, ale napríklad dcéra mi študuje piaty ročník medicínu v Prahe a inklinoval som k medicíne aj tým, že počas celého štúdia na vysokej škole som bol vo veľmi peknom kamarátskom vzťahu s väčšou partiou medikov, s ktorými sme sa bavili o všetkom možnom a na pretrase boli okrem iného aj skúšky, zápočty, cvičenia, praxe, stáže a podobne. Tiež z gymnázia, kde nás bolo v triede tridsať, máme šesť lekárok, s ktorými sme veľmi dobrí priatelia a dlhodobo vedieme rôzne medicínske diskusie. Zdravotníctvo je odvetvie, ktoré má svoje čaro, ale uspokojiť sa znamená prehrať. A povedal som si, že toto je moja priorita, cieľ a poslanie zároveň, že skúsim v nemocnici spraviť niečo, čo bude funkčné, čo bude mať zmysel pre nemocnicu, pacientov, ktorí ju potrebujú, a tiež pre jej zamestnancov.
Prijali vás lekári ako riaditeľa „nelekára“?
Nikdy som nemal pocit, že by to bolo vnímané negatívne. V minulosti tu bola pomerne veľká fluktuácia na riaditeľskej pozícii. Od roku 2008 do začiatku roku 2012 sa tu vymenili štyria riaditelia, ktorí boli rôzne profesijne orientovaní. Ja som taký riaditeľ, že keď je možnosť, čas a dovoľujú to podmienky, rád sa oblečiem aj do toho „zeleného“ a idem sa pozrieť na operačné sály, ako sa tá ktorá operácia vykonáva. Lekári to potom berú tak, že sa človek o nich viac zaujíma. Či už si namiesto obleku oblečiem biely plášť, alebo zelené oblečenie, po nemocnici sa pohybujem tak, aby som žil aj vo svete zdravotníkov. Snažíme sa ľudí zainteresovať podľa kréda, ktoré som spomínal v úvode. Organizujeme tzv. ekonomické konzíliá, kde počúvame a pýtame sa, aké majú pracovníci jednotlivých nákladových stredísk požiadavky na prístrojové vybavenie, na opravy, na údržbu, na personál, na zdravotné poisťovne a podobne. Ľudí zapájame do výsledkov nemocnice a to ich presviedča o tom, že to má význam, zmysel a aj takto ich necháme, aby dosiahli úspech. Postupne zavádzame hmotnú zainteresovanosť pracovníkov za výsledky vo svojom stredisku. Niektoré veci s odstupom času sú vnímané aj vyjadrované zo strany lekárov, že to predtým takto nebolo, nepoznali to, a že dnes je to na úrovni zahraničných manažmentov nemocníc. Tým, že viacero lekárov robilo aj v zahraničí, minimálne v Českej republike, môžu to porovnávať a konfrontovať, čo je pre mňa také malé a dobré vysvedčenie. Jednoducho hovoria, že toto je úplne iný štýl a systém, ktorý im umožňuje byť aktérmi informovanosti, zaangažovanosti a zainteresovanosti na fungovaní nemocnice, oddelenia, ambulancie či konkrétneho pracoviska....
Zostáva vám 85% na dočítanie.