V rozhovore s ministrom zdravotníctva sa taktiež dozviete:
- Čo ho ako ministra potešilo, a čo sklamalo?
- Aké iné hrozby okrem Covid-19 ho trápia?
- Čo hovorí na rozpočet?
- Ako to bude s povinným očkovaním u nás?
- Zvýšia sa platy zdravotníkov, ako?
Ako vyzerajú Vianoce u Lengvarských?
Myslím si, že ako všade inde. Závisí od toho, ktorí rodičia prídu, u nás je to liptovsko-spišské. Manželka je síce z Liptova, ale viac jej chutí spišská kapustnica mojej mamy, takže tento rok bude spišská kapustnica na Liptove. A potom klasika, kapor, šalát, makové bobaľky. Deti kapra nechcú, jedia filé alebo lososa. A poobede nebude chýbať prechádzka.
Boli ste často mimo domova počas Vianoc?
Áno, keď som bol mladší a slúžil som na útvare alebo ešte predtým na záchranke. Väčšinou mladší lekári dostali služby na sviatky a keďže som vtedy ešte nemal rodinu, bral som to ako niečo normálne. Z tých dvoch misií som jednu trávil aj počas Vianoc, to bolo v Iraku.
S chlapcami sme si pozháňali stromček a ozdoby, kuchári sa posnažili navariť niečo, čo by vyzeralo ako vianočné jedlo, urobili šalát aj rybu. Bohužiaľ, naši nepriatelia o sviatkoch dobre vedeli, a tak vedeli veľmi dobre, kedy majú urobiť zle. Mysleli si, že keď sú sviatky, vojaci budú niekde zalezení a nebudú bojovať. Frekvencia mínometných útokov bola vtedy vyššia. Takže hodinku sme si posedeli a potom už dávali pozor.
Čo vás v ministerskej funkcii potešilo? A, naopak, najviac sklamalo?
Potešilo ma to, že zatiaľ som nestretol človeka, teda okrem tých, ktorí mi boli protestovať pred domom, kto by sa ma nejakým spôsobom snažil napadnúť alebo mi nadával. Bol som tento víkend kúpiť vianočný stromček a pred obchodom ma oslovilo pár ľudí so slovami: „Pán minister, ďakujeme vám, vážime si to, držíme palce.“ Je to také príjemné. A čo ma sklamalo? Možno som nebol pripravený na to, čo je politika, lebo človek má rád nejaké jasné riešenia, ktoré z niečoho vychádzajú, z nejakej analýzy.
Aj keď sa predtým pohádame a vysvetlíme si veci, tak von majú ísť jednotné výstupy. V armáde sa môžu pohádať vysokí dôstojníci, ale von musí ísť jeden odkaz. A tu to tak, žiaľ, nie je. Z toho som sklamaný, niečo sa dohodne a na druhý deň ide posolstvo úplne iné. Ale to už má asi súvis s politickým bojom.
Len si myslím, že v oblasti zdravotníctva v tejto situácii to veľmi neprispieva pokoju v spoločnosti. Naozaj si treba najprv veci spoločne vyrokovať. Snažíme sa o to, aby to bolo nejako dojednané a potom sa rovnako komunikovalo. Ale zjavne toto nefunguje, lebo záujmy sú iné. Z hľadiska normálneho fungovania je to niekedy pre mňa trochu nepochopiteľné.
Úprimne – kde ste zažívali ťažšie chvíle – na misiách alebo v politike, resp. v ministerskom kresle?
To je ťažké porovnávať, lebo na misii, keď zasviští bomba vo vzduchu, tak viete, čo máte robiť. Tu je stres dlhodobejší a niekedy príde tá streľba odtiaľ, odkiaľ ju nečakáte, takže je to rozdielne. Niečo iné bolo v misii, niečo iné je tu. Ohrozenia sú iného typu.
COVID-19 ukázal, že ani v 21. storočí so všetkými možnosťami, ktoré máme, nie je svet pripravený na takého biologického nepriateľa, akým sa stal tento vírus. Pri našom poslednom rozhovore ste spomenuli, že najväčšia hrozba je v inom víruse, a to pravých kiahní. Došlo síce k ich eradikácii a vyhladeniu klinickej formy vírusu, ale nie k jeho úplnej likvidácii. Boli by sme pripravení na túto epidémiu, resp. pandémiu?
V žiadnom prípade. A to z viacerých príčin. Pravé kiahne majú pomerne dlhú inkubačnú lehotu, 14 dní, počas ktorej je pacient väčšinu času infekčný. Keď sa choroba prejaví, tak má až 30-percentnú úmrtnosť a nie je na ňu liečba. Existuje vakcinácia, dnes už máme pomerne moderné vakcíny a jednu, ktorá funguje už v raných štádiách ochorenia.
V poslednom čase veľa štátov pristúpilo k zabezpečeniu týchto vakcín pre kritickú infraštruktúru. Robili sa simulácie, ktoré ukázali, ako sa tá infekcia bude správať pri dnešnej úrovni cestovania a mobility ľudí. Vo chvíli od detegovania prvého prípadu pravých kiahní kdekoľvek na svete musíme hneď, v ten deň, zavr...
Zostáva vám 85% na dočítanie.