Prvá vlna, pripomeniem ju v skratke. Všetko bolo nové. Prekvapenie, strach a rešpekt. Pacienti dodržiavali karanténne opatrenia a čakárne zívali prázdnotou. Telefón vyzváňal s frekvenciou, ktorú sme ešte zvládali. Hoci výkony telemedicíny stúpli. Celkovo však populácia akoby vyzdravela. Štatisticky sa to neprejavilo menším počtom receptov v našich ambulanciách. Skôr ubudlo respiračných, vertebrogénnych ochorení a rôznych iných, ktoré zapĺňajú naše čakárne. Mohli sme z toho vyvodiť, že návštevnosť na pacienta za rok je na Slovensku v ambulanci VLD naozaj vyššia, ako je štandard EÚ. (Táto téma by si zaslúžila osobitný článok.) Alebo tiež, že pacienti preferovali samoliečbu alebo prosto čakali, ako sa to vyvinie.
Keď sme sa spamätali z prekvapenia, nastala veľká zmena paradigmy. Boli sme zvyknutí mať pred sebou osobu. Vyšetriť, odobrať anamnézu, vidieť počet pacientov v čakárni a plánovať, v akom tempe máme pracovať, vnímať neverbálnu komunikáciu (80 % komunikácie), realizovať pomocné vyšetrenia. To bol štandard a osobne som presvedčená, že aj je. O telemedicíne sa napísalo veľa. V praxi to väčšinou znamenalo veľa telefonátov. Bolo treba triediť pacientov podľa akútnosti, podľa príznakov, v čase tvrdého lockdownu sme takmer všetkých riešili na diaľku. Mailová komunikácia sa mne osobne osvedčila iba na malý okruh jasne definovaných otázok. Odhliadnuc od jej zabezpečenia v zmysle GDPR nie je možné odpovedať na rozsiahle, neštruktúrované maily. Oveľa praktickejší je telefonický rozhovor, kde odfiltrujeme veľa zbytočných otázok, kladieme cielene otázky my, manažujeme rozhovor, aby sme čo najefektívnejšie dospeli k diagnóze a zabránili spätným mailom. Kolegyňa sa mi sťažovala, že „pingpongovanie“ cez mail nemá konca. Dá lekársku radu, príde ďalšia otázka. Akoby lekár za počítačom mal celý deň vyhradený na neformálnu komunikáciu o kašli a nádche.
Benevolentné leto
Medzi vlnami. Pacienti prichádzajú. Výkony telemedicíny aj v štatistikách klesajú. Realizujeme predoperačné vyšetrenia, tam kde boli odložené, i tam, kde sú pacienti indikovaní. A že boli operácie odložené z rôznych príčin pre nemožnosť nemocníc kapacitne splniť požiadavky alebo sa pacienti báli, svedčí prípad jednej pacientky. Pred prvou vlnou som ju vyšetrila s nálezom umbilikálnej hernie na špičku prsta. Mala mať operáciu. Po vlne sa vrátila s rozsiahlou herniou s diastázou brušných svalov. Hernia bola veľkosti melóna Guadalupe (toho žltého).
Exemplárne sa k obdobiu prvej vlny vyjadrila pacientka: „Ja som už zabudla, že bola nejaká koronasituácia.“ Ľudia po zažití niečoho, čo si nikdy v živote nevedeli predstaviť, chceli rýchlo zabudnúť. Došlo k uvoľneniu a k takej miere „amnézie“, že sa mi to javilo ako nemúdre. Na rôznych miestach, napriek stále platnému ...
Zostáva vám 85% na dočítanie.