Bilancovanie, zhodnotenie roka, predsavzatia na nasledujúci rok i (prehnané) sľuby sa na prelome striedajúcich rokov vyskytujú častejšie. Kritici idú ako pílky a zhŕňajú jeden nezdar za druhým. Tu a tam sa objaví i pozitívne slovo. V skratke si to dovolím zhrnúť, že novú hlavu rezortu čaká niekoľko nášľapných mín. Možno za to môže ešte sviatočné precitnutie, ale už teraz mi jej je tak trochu ľúto, kto a čo všetko sa bude na ňu valiť.
Minuloročným prínosom by sa však mohlo označiť zvyšovanie povedomia o prevencii. Iste, dalo by sa aj v tomto urobiť viac, ale i kritici musia pripustiť, že sa o prevencii začalo viac hovoriť. Dokonca aj medzi ľuďmi, pacientmi. Objavili sa i príbehy, keď deti rodičov, priatelia známych, zdravotníci svojich pacientov vypudili na preventívku. Ako keby si naozaj začali uvedomovať dôležitosť zdravia (aj bez prítomnosti ochorenia) a zistili, že rozhovor, návšteva, telefonát, SMS, e-mail či iná správa stoja za tú krátku námahu. Však je to ľahšie, príjemnejšie a jednoduchšie, ako si povedať – je neskoro?