Pri bilancii uplynulého roka som často začula aj povzdychnutie a slová typu – hlavne, že sme to prežili v zdraví. Aj od zdravotníkov. Akoby nestačili nové prístroje, na ktoré čakali dlhé roky aj v špičkových ústavoch, ani nové postele či vyššie koeficienty základnej mzdy. Nie všetko navonok prezentované na ružovo je sýtej farby.
Pravdou je, že stále hasíme dlhoročné zlyhania v nádeji, že početné stavebné zákazky a mnohomiliónové nákupy privedú našich zdravotníkov spoza hraníc domov nielen na Vianoce, ale natrvalo. Niektorí sa vrátili, niektorí zažili tvrdý stret so slovenskou realitou.
Podobnú skúsenosť má aj jeden prednosta. Nie ten multifunkčný, ktorý zvláda viesť dve kliniky zároveň. Laikmi iniciovanú celoslovenskú petíciu za odvolanie lekára z funkcie prednostu sme tu mali prvýkrát. V doznievajúcom závane zradikalizovanej diskusie aj medzi lekármi sa v závere decembra na klinike narodilo dievčatko. Trojtisíci pôrod je tu rekordom. A pre jej prednostu celkom milá satisfakcia.