Je pekný májový podvečer v Bratislave. Na Palisádach pri škole leží na zemi mladý cyklista. Okolo neho pár ľudí. Anamnéza jasná. Pri jazde dole kopcom si oboma rukami niečo naprával na prilbe a skrížili sa mu riadidlá. Výsledkom bola šípka priamo na hlavu. Keď som ho prezeral, bradu mal rozbitú až po kosť, tiež jeden lakeť, ale inak bol viac-menej pri vedomí, zjavne v šoku. Reagoval, zrenice izokorické, brucho voľné, kosti tiež celé. Bolo jasné, že treba sanitku, RZP, RLP, vrtuľník, čokoľvek. Objavila sa tam mestská polícia, ktorá sledovala dianie pre istotu z diaľky. Potom prišla bežná hliadka štátnej polície, a keď zistili, čo sa deje, bežným mobilom zavolali dispečing záchrannej služby.
O integrovanom systéme, komunikácii a spolupráci medzi políciou, hasičmi a záchrankami, tom, že operačné stredisko takýto úraz avizuje nemocnici a posádke určí, kam zaviesť pacienta, ani netušili. Aj na nich dispečer zavrčal, že auto už ide. V nedeľu večer nie je v Bratislave žiadna hustá doprava, aj tak to záchranke trvalo asi 50 minút. Prišla posádka dvoch, jeden bol určite záchranár. Nasadili golier, naložili na nosidlá, zasunuli do auta a stáli tam ešte asi 10 minút. Čo robili, neviem, röntgen lebky a krčnej chrbtice asi nie. Pritom máme v zákone, že na 95 % územia musia byť do 15 minút. Možno by aj boli, keby nemali stanice viac-menej pre celú Brat...
Zostáva vám 85% na dočítanie.