Sedím v ambulancii, za oknom tma, po piatich hodinách telefonátov, po skončení riadneho ordinovania. Takmer všetky sú covidové.
Tma nastáva i v mojich mozgových spojeniach, kúsok tmy aj v srdci. Veď mi dnes v 35. telefonáte pacient povedal, že COVID neexistuje a testovať sa nedá, až keď som ho upozornila, že sa pravdepodobne naplnila skutková podstata trestného činu šírenia poplašnej správy, za čo je aj väzenie, s nevôľou súhlasil, že na ten „prekliaty“ PCR pôjde.
Tma sa vkráda z ulice a zo slov panej, ktorá povedala, že také svinstvo ako kortikoidy nebude užívať a kúsok tmy preniká aj od mnohých, ktorí so mnou polemizujú o pol siedmej večer. Keď sa mi už pletie jazyk. Sestrička je unavená už len z toho, čo počúva. „Oni sú k vám takí drzí. Mrzí ma to.“
Očkujeme, už púšťam sestričku do tmy. Má dve malé deti. Ešte vykázať očkovania do NCZI. Koľko rozhovorov, vysvetľujúcich a bez predsudkov predkladajúcic...
Zostáva vám 85% na dočítanie.