V uplynulých dňoch zverejnil český neurológ a emeritný profesor Martin Ján Stránsky z Univerzity v Yale informáciu, že za posledných 25 rokov sa zdvojnásobil počet ľudí trpiacich depresiou a počet adolescentov, ktorí trpia depresiou, sa zvýšil až o 70 %.
Zároveň uviedol, že IQ ľudí sa za posledné roky nezvyšuje, čo spája najmä s modernými technológiami, ale pribúda počet tých, ktorí trpia depresiou alebo duševnou nepohodou. A tú niektorým z nás prinášajú aj jesenné dni, či príchod zimy. Dni sa skracujú, máme menej svetla, menej slnka, u mnohých sa to spája s pocitom únavy, či ťažoby.
Nie je preto náhodou, že práve 10. október bol vyhlásený za Svetový deň duševného zdravia. Čo to znamená byť duševne fit, s akými sociálnymi a fyzickými následkami sa môže spájať dlhodobá duševná nepohoda, o tom sme sa rozprávali v ďalšej časti relácie MEDITALK s Branislavom Koreňom zo Zdravotnej poisťovne Dôvera.
Za posledné obdobie sa táto téma odtabuizovala, vyjadrujú sa k nej mnohé celebrity, či politici. Jedna vec je ale urobiť nejakú témou mediálne zaujímavou, druhá vec je, aká je realita. Čo hovoria vaše čísla? Skutočne sa zvyšuje počet ľudí, ktorí trpia či už duševným ochorením alebo duševnou nepohodou?
Svetová federácia vyhlásila Svetový deň duševného zdravia pred zhruba 30-timi rokmi. Dôvodom bolo zvyšovať povedomie verejnosti o duševnom zdraví. Naše čísla v poisťovni korelujú s celkovou situáciou v spoločnosti, zvyšujú sa. Počet pacientov, ktorým bola poskytnutá zdravotná starostlivosť v súvislosti s duševnými chorobami v priebehu rokov 2017 až 2021 vzrástol o nejakých 16 až 17%. Záťaž je stále vyššia a je preto dôležité, aby sa o tom v spoločnosti hovorilo, ale tiež, aby na to platcovia a regulátor nejako zareagovali.
Hovoríme o skupine, ktorej už bolo diagnostikované nejaké konkrétne duševné ochorenie. Mnohí z nás ale častokrát povedia „mám depresiu“, či mám „depku“. Aký je rozdiel medzi tým, kedy je to ešte len nejaký stav duševnej nepohody a kedy už ide skutočne o diagnózu?
Pojem „mám depku“ je naozaj zaužívaný, ale depresia ako gnozeologická jednotka má veľmi presné definície a veľmi presné kritéria na jej stanovenie. Je súčasťou porúch, ktoré patria medzi poruchy emotivity v rámci medzinárodnej klasifikácie chorôb. Duševných chorôb je veľa. V rámci medzinárodnej klasifikácie je ich 430, sú rozdelené do 11 skupín. A aby sme si povedali ten rozdiel, čo je duševné zdravie a čo duševná choroba. Duševné zdravie vychádza z definície Svetovej zdravotníckej organizácie, ktorá hovorí, že zdravie ako také je pocit. Je to stav telesnej, duševnej a sociálnej pohody.
To je dnes celkom ťažké dosiahnuť, splniť všetky tri kritéria.
Áno. Nie je to len o tom, že nemám nejakú chorobu. Definícia duševného zdravia je veľmi pekná definícia, že je to stav duševnej pohody, ktorý ľuďom umožňuje čeliť životnému stresu, uvedomovať si svoje duševné schopnosti, vzdelávať sa, pracovať a prispievať v prospech svojej komunity. Opäť to ale nie je len neprítomnosť duševnej poruchy. Pojem duševná choroba sa dnes nahrádza pojmom duševná porucha.
Keď ste hovorili, že register duševných porúch je veľmi široký, je možné špecifikovať, s čím najčastejšie bojujú Slováci?
Jasne o tom hovoria čísla. Podľa štruktúry z našich dát a dát NCZI 30% pacientov chodí s neurotickými poruchami a poruchami emotivity. Je tam aj tá „depka“, ale sú tam aj neurózy. Zhruba 15% tvoria organické duševné poruchy, čo sú v podstate demencie.
Poistný kmeň poisťovne Dôvera kopíruje rozdelenie v celej populácii. Inak povedané, duševná choroba si poisťovňu nevyberá. A možno ešte dôležitejšie ako statický pohľad, teda prevalencia je, ak sa pozrieme na vývoj. Ten je zaujímavý. Vidíme totiž, že najväčší nárast počtu pacientov je medzi rokom 2019, teda v predcovidovej dobe, a rokom 2022, kde sú skupiny pacientov s poruchami správania sa s telesnými príznakmi, s poruchami psychického vývinu a neurotickými poruchami a poruchami emotivity.
Rozdiel vidíme ešte aj v organických duševných poruchách, ktorý sa však dá vysvetliť starnutím populácie. Ale tieto ostatné nárasty majú zrejme niečo spoločné aj s covidom. Nedávno som zachytili poslednú štúdiu z októbra 2022, ktorá hovorí o tom, že pacienti, ktorí mali nábeh na psychické ochorenia, sa počas covidu objavili častejšie a s horšími formami týchto psychických ochorení.
To sa spomína aj v súvislosti so skupinou adolescentov.
A to sú poruchy F.80 až F.89, poruchy učenia, poruchy logopedické, ale sú tam aj poruchy autistického spektra, ktoré narástli. Je preto pred nami otázka, či to naozaj spôsobil covid a celá vzniknutá spoločenská situácia v súvislosti s pandémiou alebo je to nejaký prirodzený vývoj.
Ak máme dlhodobú duševnú nepohodu, následne sa nám to začne prejavovať aj na fyzickom zdraví. Vieme povedať ako? Zachytila som informáciu, že si neriešením duševnej nepohody vieme skrátiť život až o niekoľko rokov.
Existuje jedno porekadlo, ktoré dobre poznáme: „V zdravom tele, zdravý duch“. Ale je to trochu vytrhnuté z kontextu, pretože ten pôvodný text znel, dovolím si odcitovať rímskeho básnika: „ Orandum est ut sit mens sana in corpore sano“, v preklade „treba si priať, aby bol v zdravom tele, zdravý duch“.
Teda nielen kult tela je dôležitý. V Epidaure napríklad liečba budúcich pacientov, aj keď prišli so somatickými príznakmi začínala tým, že ich dali sledovať divadelnú hru. Buď tragédiu alebo komédiu a na základe toho, ako na ňu reagovali, sa k nim potom pristupovalo aj v liečbe.
To je celkom príjemná diagnostika.
Áno, kultúra zadarmo... Ale hovorí to o tom prepojení duševných a telesných porúch. Áno, sú štatistiky, ktoré hovoria, že duševné choroby skracujú život človeka tak významne, ako napríklad fajčenie.
Ja som zachytila informáciu, že si takto vieme skrátiť život až o 7,5 roka, čo nie je málo.
Z pohľadu priemerného veku je to zhruba 10%. Ale je potrebné si uvedomiť, že duševné poruchy pôsobia na organizmus. Nadmerný stres napríklad vplýva na imunitný systém. A imunitný systém a jeho poruchy sú príčinou mnohých ochorení, dokonca aj onkologických, či „len“ imunologických. Je to dôležitý faktor.
Druhá otázka je, že niektoré choroby, ktoré sú duševné, sa liečia liekmi, ktoré zasa spôsobujú somatické ochorenia. Napríklad liečba antipsychotikami môže viesť k rozvoju metabolického syndrómu, čo sú kardiovaskulárne ochorenia a takto sa to premiešava. Je dobré vnímať človeka ako bytosť, ako celok.
Ak sme spomínali v úvode, že nárast duševných porúch od roku 2019 je okolo 17%, akým spôsobom to zasahuje do nákladov na zdravotnú starostlivosť?
Tých 17% nekopíruje 17% nárast nákladov. Otázka je, čím je to spôsobené. To, o čom sme hovorili a snaží sa to riešiť aj Plán obnovy a Reforma psychiatrickej starostlivosti na Slovensku, je deinštitucionalizácia, teda priblíženie pacienta k domácemu prostrediu a prechod k tzv. komunitnej psychiatrii, aby človek nezmizol z očí, ale aby ostal súčasťou kolektívu.
Ľudia, ktorí sú postihnutí či už rozvinutou poruchou alebo len jej príznakmi, tak sa skrývajú, zakrývajú to, nechcú to priznať pred okolím, pretože sa možno boja hanby, možno sa boja o svoju prácu. Je potrebné, aby títo ľudia vedeli, že s každým príznakom, ktorý ich trápi, je potrebné sa poradiť s odborníkom. Od začiatku. Vždy je ľahšie predchádzať ťažšiemu rozvoju ochorenia, ako to riešiť už závažné ochorenie.
Už sme spomínali mnohé ochorenia. Poďme k jednému konkrétnemu, s označením Z73.0, teda úplné vyčerpanie, burn out alebo vyhorenie. Dnes to už zrejme nie je len diagnóza top manažérov. Môžeme sa cítiť vyčerpaní, unavení, ale ešte to nie je vyhorenie. Čo v praxi toto ochorenie naozaj znamená a aké má fázy?
V USA je syndróm vyhorenia považovaný za chorobu z povolania. U nás je to stále len porucha, ktorá nemá presnú definíciu okrem toho, kedy vzniká. Toto ochorenie vzniká z chronického stresu. Človek je chronicky zaťažený viac ako chce, kvalitatívne aj kvantitatívne.
Musí robiť aj to, čo nechce. Fázy ochorenia sú napríklad, ak príde zamestnanec (preto je to v USA choroba z povolania) do novej práce, spravidla je nadšený tým, čo ho čaká, chce robiť čo najviac, potom zistí, že niektorí sa len vezú, tak nastáva fáza stagnácie, potom frustrácie, teda prečo a stráca zmysel práce a nakoniec sa objaví apatia.
Tá sa objaví, ak je trvale frustrovaný a nemá možnosť zmeniť svoju situáciu, pretože je možno na nej finančne závislý. Niektoré komerčné poisťovne robili napríklad prieskum, aké sú faktory srdcovo klasifikovaných chorôb a čuduj sa svete, jedným z najväčších faktorov je hypotéka.
Áno, samotná hypotéka nás núti k ďalším veciam, napríklad ešte viac pracovať.
Áno a zotrvávať tam, kde nechceme. Ľudí, ktorých vyhorenie postihuje, sú ľudia, ktorí chcú dosiahnuť veľmi dobrý výsledok a platí to aj pre ľudí v tzv. pomáhajúcich profesiách. Vyšší výskyt syndrómu vyhorenia je napríklad u zdravotníckych alebo u pedagogických pracovníkov. Oni sa niekomu odovzdávajú a ten prijímateľ si začne objektívne uvedomovať, že už to nie je to, čo bolo predtým. Objektívny príznak je strata schopnosti byť efektívny.
Akým spôsobom by ste ako lekár riešili syndróm vyhorenia? Je to vec farmakológie a užívania liekov alebo je to skôr o zmene životného štýlu? Ako sa z toho viem dostať von? Asi nie je jednoduché tento stav zmeniť.
Sú dva pohľady. Jeden je akútny. Existujú dotazníky, na základe ktorých sa to oboduje a podľa toho sa odporučí, či už je potrebná intervencia psychológa. Psychológ môže urobiť individuálnu aj skupinovú terapiu, pretože je toho teraz viac. Ale väčšinou ide o individuálnu, buď existenciálnu alebo logoterapiu.
To je ale len akútna pomoc, nie kauzálna liečba. Kauzálna liečba je odstrániť príčinu, teda to, čo mi v tom zamestnaní alebo aj v domácom prostredí prekáža. Existuje zaujímavý prieskum spoločnosti Statista, o tom, aké je percento syndrómu vyhorenia v jednotlivých krajinách. Je z roku 2021 a je zjavný trend, že to klesá od východu na západ. Vyvstáva otázka, či my v našich krajinách a podmienkach neberieme život príliš vážne.
Ak sa pozrieme na to, že Francúzi a Briti sú na tom najlepšie, tak možno je to v prístupe, ale aj v organizácii práce, akým spôsobom funguje manažment práce. A to je odpoveď na otázku, ako to riešiť. Nie je to zdravotnícka otázka. Naša poisťovňa Dôvera urobila v spolupráci s Inštitútom stresu prieskum na vzorku 9 500 účastníkov a čísla, ktoré z neho vzišli, sú dosť alarmujúce.
Až 80% ľudí sa na konci dňa cíti uťahane. Cez 55% sa cíti vyčerpane už len pri pomyslení na ďalší pracovný deň. Polovica účastníkov pripustila, že práca ich emocionálne vyčerpáva. Nie fyzicky, ale emocionálne. Je to otázka vzťahov na pracovisku, vzťahov podriadený – nadriadený... Len štvrtina ľudí má čas na priateľov a rodinu.
Syndróm vyhorenia nie je diagnóza psychickej poruchy. Na to farmakoterapia neexistuje. Napriek tomu máme vo výkazoch, že niektorí psychiatri predpíšu na diagnózu Z73.0 antidepresíva. Prepojenie s depresiou ako chorobou je tu zrejmé.
Rozprávať sa je vždy dobré, pretože to u ľudí uvoľní bariéry, aby svoj stav začali riešiť, ale druhá vec je, aby sa robili aj konkrétne kroky. Aké projekty realizujete v zdravotnej poisťovni Dôvera?
Naznačili sme, že dôležitým prvkom je deinštitucionalizácia. Momentálne existuje projekt, ktorý by mal byť realizovaný z Plánu obnovy, v rámci ktorého by mohla byť rozšírená ambulantná zložka zdravotnej starostlivosti, aby sa ľudia dostali bližšie k svojej komunite, bližšie k svojmu domovu.
Napomohol by tomu práve rozvoj denných stacionárov, ktoré by mohli poskytovať takú psychologickú rehabilitáciu, aby bol človek schopný zapojiť do komunity, či do rôznych činností. Momentálne narážame ani nie tak na finančný problém, ako skôr na personálny. Aj z pohľadu makra tu existuje finančná podpora. Oficiálna správa z MF SR udáva, že do oblasti duševného zdravia má byť investovaný skokový nárast prostriedkov. Narážame teda skôr na to, že stacionár by mal v prvom rade disponovať psychoterapeutmi a tých je málo.
Existuje možnosť, že sa zazmluvnia stacionáre aj v prípade, ak ho zatiaľ nemajú a je ešte v príprave. Týmto krokom sa očakáva, že pacienti, ktorí sú na rozhraní medzi ústavnou a ambulantnou starostlivosťou sa dostanú skôr do pracovnej a sociálnej reintegrácie práve vďaka tejto rehabilitácii. My robíme v spolupráci s Inštitútom stresu na portáli Akobuk. Ako poisťovňa sa zúčastňujeme na výbore pre kvalitu starostlivosť o duševné zdravie na MZ SR a radi sa pochválime aj tým, že jedna z našich zamestnankýň je spoluautorkou knihy Základné princípy reformy psychiatrickej starostlivosti na Slovensku.
V samotnom vzťahu k pacientom, ak sme spomínali súvislosť medzi duševnými a somatickými stavmi, tak napríklad ak hovoríme o kvalite života diabetika, zameriavame sa aj na skríning a riešenie diabetického distresu, ako súčasť komplexnej edukácie pre pacientov s diabetom 2. typu. V rámci poisťovne Dôvera zároveň prevádzkujeme aj linku Dôvery v spolupráci s Human Dynamic Europe, ktorá umožňuje zamestnancom konzultácie s psychológom.
A ak hovoríme o tzv. pomáhajúcich profesiách, tak najmä počas covidovej pandémie sme robili aj webináre pre poskytovateľov zdravotnej starostlivosti ako sa dostať z týchto stresových situácií, prípadne ani nie ako sa z nich dostať, pretože to bolo zložité, ale skôr ako ich vedieť správne spracovať.