Zdravotnícke noviny

Rozhovory

Sestra v Rakúsku: Páči sa mi razantnosť slovenskej sestry

31. júl 2014 - Páči sa mi štýl fungovania slovenskej sestry. Jej razantnosť a sebavedomie vyplýva z jej veľkej profesionality, pretože na Slovensku sú sestry veľmi kvalitné.

Hovorí Dgkp. Michal Domoracký, ktorý už dvanásť rokov pracuje v Rakúsku ako diplomovaná sestra.

Ako ste sa vlastne dostali k svojmu poslednému pôsobisku na  neurorehabilitačnom oddelení?

Úplnou náhodou, mal som stabilnú prácu v Rakúsku a dozvedel som sa, že sa otvára takéto oddelenie, tak som sa prihlásil a som tu. Určitú rolu zohrala aj túžba nájsť si prácu čo najbližšie k hraniciam, pretože už viac ako desať rokov do práce pravidelne dochádzam.

V Rakúsku som pracoval vlastne dlhé roky predtým – v nemocniciach, v zariadeniach pre seniorov a podobne. Prešiel som viacerými funkciami a regionálnymi pôsobiskami (najmä Viedeň a okolie, najďalej  som bol  St. Pöltene).

Spomínali ste, že k  povolaniu vás do veľkej miery inšpirovali rodičia. Prezradili ste, že ste inklinovali v detstve a v puberte skôr k počítačom...

Je to fakt veľmi odlišné od mojich pôvodných snov. Chlap v zdravotníctve – okrem lekárov, podľa mňa,  pôsobí ako „černoch medzi bielymi“, samozrejme, nič v zlom. Muž ako diplomovaná sestra  nie je až taká samozrejmosť a myslím si, že to nie je úplne „echt“ práca pre chlapa. Príde mi to predsa len nie typické pre mužov. Kedysi som rozmýšľal nad technickým povolaním a zdravotníctvo bolo skôr nápadom rodičov.

V Rakúsku ste už ako doma – dochádzate tam prakticky tretinu vášho života. Mohli by ste porovnať začiatky a súčasnosť?

Na začiatku to bolo krajšie.

Prečo?

Bola to taká veľká neznáma a bolo to spoznávanie niečoho nového - druhej krajiny, spôsobu fungovania, všetko bolo nové. Dnes je to už opozerané a v súčasnosti je moje pôsobenie v rakúskom systéme jedna veľká rutina, ktorá ma momentálne ničím neprekvapuje.

Začiatky vášho pôsobenia v Rakúsku boli ešte pre ekonomickou krízou, myslíte si, že aj to zohralo svoju úlohu?

Pracovné podmienky pred dvanástimi rokmi boli veľmi dobré. Bol som mladý osemnásťročný chalan, príjem bol veľmi slušný, vracal som sa často domov cez hranice s krásnym pocitom – bolo to super, zaujímavý život predo mnou. Do roboty som vtedy cestoval často s lepšou náladou ako teraz.

Skutočne pre mňa nebola nová iba práca, ale aj krajina, dedinky, spôsob života. To som predtým vôbec nepoznal. Predtým som bol v tejto krajine možno raz. Väčšiu skúsenosť s týmito našimi západnými susedmi som si urobil až sám počas pracovného procesu. Môžem povedať, že Rakúsko ma zaujalo skutočne pozitívne.

Napriek tomu, že ste povedali, že začiatky boli akosi krajšie, všetko bolo nové, stále pôsobíte ako človek, ktorý robí svoje povolanie veľmi odborne a s nadšením...

Robím to, čo sa odo mňa očakáva. Ľudia v Rakúsku sa snažia byť milí a nie sú zlí. Väčšina je príjemná a nie sú mrzutí. Keď sú oni takí na vás, tak aj vy sa musíte snažiť byť milý. Je dosť možné, že som si za tie dlhé roky osvojil tento spôsob komunikácie, prístupu k ľuďom.

Na druhej strane to nie je vždy spontánne. Je tam aj kus profesionálneho úsmevu.

Asi sa vám ťažko porovnáva zdravotníctvo na Slovensku a v Rakúsku, keďže hneď po skončení školy ste odišli do zahraničia...

Jedinú moju skúsenosť zo zdravotníctva na Slovensku mám z  praxe počas školy, na ktorú sme chodili dva roky. To, čo som videl  pred veľa rokmi, čo sa týka vybavenosti jednotlivých oddelení, upravenosti nemocníc, materiálno-technického zabezpečenia – tak to bolo neporovnateľné s tým, čo bolo k dispozícii po príchode do Rakúska.

Slovenský personál bol v tom čase razantnejší, rakúski zdravotníci až takí neboli. Mne sa však páči štýl fungovania slovenskej sestry (aj keď niekto má výhrady). Jej razantnosť a sebavedomie vyplýva z jej veľkej profesionality, lebo na Slovensku sú sestry veľmi  kvalitné.

Myslíte si, že v Rakúsku by mohol byť menej kvalifikovaný personál?

Určite nie, personál je profesijne veľmi kvalitný, ale musí sa stále usmievať. To sa tu vyžaduje – byť milý, vľúdny, láskavý.

Čím je charakteristická vaša denná služba na neurorehabilitačnom oddelení?

Štandardne sa skladá z rutinných postupov. Často sa tu liečia starší ľudia, ale aj mladší pacienti. Väčšinou máme ľudí po cievnej mozgovej príhode, s polovičnými parézami, so sklerózou multiplex, ale aj s Parkinsonovou chorobou, prichádzajú po úrazoch, po autonehodách.

Potrebujú pomôcť s každodennými činnosťami – umývanie, obliekanie, odvoz na terapiu a pod. Profesionálna práca sestry na neurorehabilitačnom oddelení je takmer totožná s prácou sestry na internom oddelení. Vedieme dokumentáciu, robíme odbery,  meriame tlak krvi, glykémiu  a pod., podávame lieky, objednávame pacienta na vyšetrenie a konzultácie s lekármi.

Tú špeciálnu prácu v takomto zariadení robia skôr terapeuti – najmä fyzioterapeuti, ďalej logopédi, psychológovia a, samozrejme, lekári – neurológovia.

... a čím je typická nočná služba?

Oproti dennej je aspoň na prvý pohľad pokojnejšia. Čas rýchlejšie ubieha ako počas dennej služby. Vždy preberáme spoločne službu, podávame večerné lieky, kontrolujeme a polohujeme pacientov, vypĺňame dokumentáciu, pripravujeme podklady pre dennú zmenu.

Máte dostatok personálu v zariadení, kde pôsobíte?

Zo Slovenska skúsenosť nemám, ale vzhľadom na situáciu v Rakúsku môžem povedať, že sú často problémy s nedostatkom personálu.

Cítite sa niekedy preťažený?

Áno a dosť často. 

Prečo chcete žiť na Slovensku?

Ťažko by som si zvykal žiť mimo Slovenska. Mám tam rodinu, známych, kamarátov. Neviem si predstaviť, že by som zmenil svoj domov.

Ako fungujete v pracovnom kolektíve v Rakúsku? Na Slovensku si ľudia často navzájom závidia...

Myslím si, že to je dosť podobné. Vlastne dobre fungovať v akomkoľvek pracovnom kolektíve znamená aj odolnosť, schopnosť veci si nepripúšťať a dobre si potom oddýchnuť.

Onedlho budete mať vo vašej rodine prírastok. Plánujete potom nejako zmeniť svoj život?

Rozmýšľam nad tým, ako svojmu dieťaťu poviem, že som sestra...  Bude to raz určite zábavné sa o tom pobaviť. V Rakúsku je stále nízky počet mužov - diplomovaných sestier. V našom oddelení sme iba traja. Asi by sa mi ľahšie svojmu dieťaťu vysvetľovalo, že som mechanik, mám svoju vlastnú dielňu, kde robím takú pravú chlapskú robotu, pri ktorej mám ruky ufúľané od automobilového oleja.

Možno mám zbytočný predsudok, aj keď robota, ktorú vykonávam, je veľmi dobrá a má zmysel – najmä pre druhých ľudí. Človeka, ktorý takúto prácu robí, by mala napĺňať a mal by byť šťastný, že tým druhým pomáha. Svoju prácu robím rád, ale niekedy  predsa len rozmýšľam, že dielňa sa k chlapovi viac hodí. Nevedel by som si však predstaviť pracovať v kancelárii. Určite práca diplomovanej sestry sa mi zdá dynamickejšia a živšia.

Stále ma láka práca fyzioterapeuta a tiež by som uprednostnil prácu, kde by som bol sám sebe šéfom. Aj v našom zariadení máme vlastne viac fyzioterapeutov mužov ako žien. Momentálne to „cítim na školu“, urobiť si ďalšie vzdelanie a veľmi by som si prial vrátiť sa perspektívne na Slovensko a tam slušne žiť. Možno sa dať na nejakú špecializovanú fyzioterapiu...

Sekcia: Rozhovory Autor: Milica Šarmírová
Skupiny: Lekári | Lekárnici | Sestry | Zdravotnícki pracovníci
Ohodnoťte článok:
Počet hlasov: 337