Zdravotnícke noviny

Rozhovory

Mgr. Juraj Bacigál z IKEM: Boli časy, keď si pacienti prácu sestry vážili

26. september 2018 - Po štyroch rokoch praxe na Slovensku odišiel pracovať do Česka. Systém fungovania v Inštitúte klinickej a experimentálne medicíny (IKEM) v Prahe priblížil zdravotný brat Mgr. Juraj Bacigál.
Prečo ste sa rozhodli pre profesiu zdravotného brata? Čo vás motivovalo?

Ako päťnásťročný pubertiak nemáte obzvlášť vyššie ciele pri výbere strednej školy, takže som nastúpil na školu, kde ma vzali bez skúšok. S odstupom času som si problematiku zdravotníctva obľúbil. Možno na tom má zásluhu aj môj ujo, ktorý pôsobí ako „zdravotný brat“ v armáde.

Kde ste pôsobili pred odchodom do Česka?

Hneď po dokončení bakalára som nastúpil do Žilinskej nemocnice s poliklinikou, kde som pôsobil dva roky na neurologickom oddelení. Následne som nastúpil na Chirurgickú kliniku v Univerzitnej nemocnici v Martine, kde som pôsobil taktiež dva roky.

Prečo ste sa rozhodli odísť zo Slovenska? Čo boli hlavné dôvody?

Počas štúdia na vysokej škole som išiel na výlet do Prahy. Prahu som si zamiloval a povedal som si: „Tu raz budem žiť.“ Na Slovensku sa mi žilo dobre, mám tam predsa rodinu, priateľov, ale nebolo to ono, stále som mal pocit, že by som mal byť niekde inde. Tak po ťažkom zlome v mojom súkromnom živote som sa zbalil a odišiel do Česka.

A prečo práve Česko a IKEM?

Priznávam, že som mal aj odvážnejšie plány. Chcel som skúsiť Saudskú Arábiu, San Francisco. No nakoniec som sa rozhodol pre Česko, a to hlavne z dôvodu takmer žiadnej jazykovej bariéry a relatívnu krátku vzdialenosť k domovu.

A IKEM?

Počas svojej kariéry som pracoval na rôznych oddeleniach a v rôznych nemocniciach. A chcel som sa postaviť výzve, ktorou Institut aj po takom čase pre mňa stále je.

Odkedy tam  pôsobíte?

V IKEM pôsobím od februára 2017.

Na akom oddelení pracujete?

Pracujem na klinike hepatogastroenterológie, kde pôsobím vo funkcii všeobecnej sestry na štandardnom lôžku, ale aj na jednotke intenzívnej starostlivosti.

Ako dlho trvalo, kým vás zamestnali v inštitúte?

Klasická trojmesačná výpovedná lehota od predchádzajúceho zamestnávateľa.

Boli nejaké kritériá či podmienky, ktoré ste museli na prijatie splniť?

Nespomínam si na nič extra, čo by som musel spĺňať. Boli to klasické kritériá vyplývajúce zo zákona.

A čo doplnkové certifikáty, museli ste si doplniť?

To, našťastie, nie. Ale musel som žiadať Ministerstvo zdravotníctva Českej republiky o overenie všetkých mojich diplomov, certifikátov, ktoré som získal na území Slovenska, a to bola trochu zdĺhavá byrokracia.

Čo prvé vás oslovilo v zariadení?

Inštitút ma oslovil ako celok. Prvý dojem na mňa urobila hlavná sestra PhDr. Martina Šochmanová, MBA. Z pozície, v ktorej sa nachádza, s vami nekomunikuje vôbec autoritatívne. Samozrejme, autorita je zachovaná, ale komunikácia je tam na ľudskej úrovni. Ďalším z aspektov, čo ma oslovil a doteraz oslovuje, je „život“ v zariadení. Kto o IKEM niečo počul, čítal, vie, že to až tak úplne klasická nemocnica nie je. Fascinujú ma neustále výskumy, štúdie na rôznych centrách po celom inštitúte. Je úžasné, ako sa každé centrum so svojimi klinikami snaží priniesť nové poznatky k liečbe alebo k prevencii ochorení. Tento rozvoj, nové štúdie ma budú fascinovať stále.

Na Slovensku je katastrofálna situácia so sestrami, chýbajú takmer v každej nemocnici, na každom oddelení. Ako je to v IKEM? 

Je to taká sínusoida. Ale myslím si, že momentálne to nie je až také zlé. Samozrejme, nedostatok sestier je globálny problém, ktorý neobišiel ani IKEM.

Ako vás prijali kolegovia a kolegyne? Prirodzene alebo ste si museli „vybojovať“ autoritu?

Áno, u nás na „hepatu“, ako sa familiárne nazývame, sme skvelý tím. Skladáme sa z rôznych vekových skupín, prevažne ľudia do 35 rokov. Je to zásluhou vrchnej a staničnej sestry, ktoré každý jeden konflikt riešia už v základoch. Čo sa autorít týka, to sa u nás veľmi nerieši, snažíme sa, aby sa každý cítil ako rovnocenný článok celku.

Práca sestry je náročná fyzicky, ale aj psychicky. Cítite sa niekedy preťažený?

Samozrejme, asi je to súčasť nášho povolania.

Na Slovensku mávajú sestry množstvo nadčasov. Ako to vyzerá u vás?

Áno, nadčasy sú problémom v zariadeniach s nedostatkom personálu. Konkrétne v našom zariadení sa nadčasy, poviem to nadnesene, v stovkách hodín nevyskytujú. Pani Bc. Helena Pitelková – moja staničná sestra – organizuje zmeny tak, aby sme sa extrémnym nadčasom vyhli. Samozrejme, organizácia nadčasovú prácu vždy adekvátne ohodnotí. Môj názor je, že tvorbu nadčasov ovplyvňuje aj forma zmennosti, tzn. krátky a dlhý týždeň, s ktorou som sa na Slovensku v zdravotníckych zariadeniach nestretol.

Koľko pacientov pripadá na jednu sestru?

To záleží na tom, či je denná alebo nočná prevádzka a či pracujem na štandarde alebo na jednotke intenzívnej starostlivosti. Na JIS sme väčšinou dve sestry na štyroch pacientov. Na lôžku v priemere jedna sestra na osem pacientov. V nočnej prevádzke je jedna sestra na štyroch pacientov na JIS a na štandarde si dve sestry rozdelia všetkých pacientov na oddelení.

Čím je charakteristická vaša denná a nočná služba?

Keďže sme nepretržitá prevádzka, nie sú tam veľké rozdiely. Samozrejme, počas nočnej zmeny nie sú plánované príjmy, ale zase ich nahradzujú akútne príjmy. Inak je to klasická prevádzka pozostávajúca z komplexnej starostlivosti o pacientov, či už z medicínskeho alebo ošetrovateľského hľadiska.

Stretli ste sa v inštitúte s niečím, čo tam sestry robia a u nás nie?

Starostlivosť pozostáva z princípov holistického prístupu, čo je aj na Slovensku. Jediná vec, s ktorou som sa nestretol na Slovensku, je značná spoluúčasť na rôznych štúdiách v terapii jednotlivých ochorení.

Máte kolegov zo Slovenska?

Áno, bol som úprimne prekvapený, že až v takom počte.

Zažili ste nejakú nezabudnuteľnú príhodu počas doterajšej praxe v IKEM?

Takmer každý deň zažijem niečo, s čím som sa nestretol. Ale ide skôr o spôsoby terapie. Samozrejme, jednou z najväčších, nenazval by som to príhodou, ale skúsenosťou, je realizovanie predtransplantačného programu. Jedna z ďalších vecí, ktorá ma doteraz fascinuje, je moment, keď prídu pacienti už k samotnej transplantácii, po bezprostrednej predtransplantačnej príprave, keď všetko vyjde, ako má, a veziete pacienta na sálu, vidíte mix pocitov, kde sa mieša radosť a strach zároveň. To je na tom to úžasné.

Ako vnímate vzťah lekár a sestra v Česku? Líši sa niečím oproti vzťahom na Slovensku? 

Záleží na postavení daného lekára. Existujú lekári, ktorí vám svoju erudovanosť, postavenie, spoločenský status a samotnú autoritu dajú pocítiť. Ale vo výsledku nevnímam markantné rozdiely medzi ČR a SR.

A čo pacienti? Je možné porovnať správanie pacientov na Slovensku a v Česku?

Toto je dosť nebezpečná otázka, nechcem, aby to vyznelo, že by som trpel „burn out“ syndrómom, ale správanie pacientov voči sestrám sa mení, no, bohužiaľ, k horšiemu. Dnes je doba, keď sa všetky informácie dajú ľahko nájsť na internete, hoci vo väčšine prípadov nemajú žiadnu validnú hodnotu. A tieto informácie pacienti implementujú do komunikácie sestra – pacient. Boli časy, keď si pacienti prácu sestry vážili. Teraz poučení z rôznych zdrojov berú všetko ako samozrejmosť a veta „Veď to je vaša povinnosť“ znie na dennom poriadku. Ale, samozrejme, existujú aj pacienti, čo si prácu sestry vážia.

Aké sú možnosti podpory sestier – z finančnej stránky a zvyšovania si vzdelania v ČR, či už štipendiá alebo rezidentský program?

Samozrejme, to asi závisí od danej organizácie. U nás k základnému tabuľkovému platu, kde sú zohľadnené atribúty, ako sú dĺžka praxe a dosiahnuté vzdelanie, sú pridané benefity v zmysle osobného ohodnotenia alebo rôznych prémií. Čo sa týka zvyšovania odbornej spôsobilosti, naša organizácia disponuje i rezidentským programom. Takisto je tu možnosť financovania vášho štúdia za určitých podmienok, ktoré napríklad budem využívať i ja.

U nás sa zdravotníci sťažujú na zbytočne administratívnu záťaž sestier. Ako je to v IKEM?

Administratívy pribúda v každom zariadení, je to dobou a zvyšovaním právneho povedomia pacientov a ich rodinných príslušníkov. U nás v IKEM je administratíva zastúpená vo väčšej miere, ako som zažil v predchádzajúcich zariadeniach. Dôvodom je realizácia rôznych výskumov, špeciálne terapeutické, diagnostické postupy, ktoré si vyžadujú pacientov súhlas. Neodmysliteľnou výhodou v IKEM v oblasti administratívy je elektronizácia dokumentov a rôznych súhlasov. Technici v IKEM v spolupráci s vedením nám znižujú administratívnu záťaž na maximálnu možnú mieru.

V niektorých zariadeniach na Slovensku je situácia s výskytom dekubitov katastrofálna. Ako to vyzerá v IKEM, vznikajú aj tam?

Výskyt dekubitov možno považovať za prejav zníženej ošetrovateľskej starostlivosti, ale treba mať na pamäti aj ostatné atribúty, ktoré tvorbe dekubitov napomáhajú aj pri maximálnej snahe personálu. V IKEM, konkrétne na našej klinike, má väčšina pacientov polohovateľné postele a použitím antidekubitných matracov, starostlivosťou o predilekčné miesta, polohovaním, dostatočnou hydratáciou, nutríciou pacienta a prácou rehabilitačných pracovníkov sa tvorba dekubitov eliminovala na minimum. 

Vo vlaku som raz zachytila rozhovor dvoch sestričiek pôsobiacich v istej nemocnici, že k pacientovi, ktorý sa – s prepáčením – pos*ral, netreba hneď utekať, že 2 – 3 hodinky v pohode vydrží. Toto určite nie je ľudský a odborný prístup. Aké skúsenosti máte z IKEM?

Tento prístup absolútne nepatrí do zdravotníctva a dané kolegyne by sa mali zamyslieť, či je správna cesta pokračovať v zdravotníctve. Na našej klinike by takýto prístup mal nulovú toleranciu, my uplatňujeme princípy holizmu i v praxi.

Plánujete sa vrátiť pracovať na Slovensko? 

Skôr nie ako áno.

Čo by vás motivovalo, aby ste sa vrátili okamžite?

Asi nič, v IKEM som maximálne spokojný, či už z osobnej, finančnej alebo kariérnej stránky.
Sekcia: Rozhovory Autor: Jana Andelová
Skupiny: Lekári | Lekárnici | Sestry | Zdravotnícki pracovníci
Ohodnoťte článok:
Počet hlasov: 56