Zdravotnícke noviny

Rozhovory

Komunikácia s nepočujúcim môže zlyhať na maličkostiach

12. september 2014 - Pri hospitalizácii pacienti s postihnutím sluchu, ak zdravotníkom dobre nerozumejú, pociťujú osamelosť i stres.

O problematike sluchovo postihnutých na Slovensku sme sa zhovárali s prvým nepočujúcim docentom u nás, PharmDr. Pavlom Beňom, CSc.

Ako je to s komunikačnými bariérami u sluchovo postihnutých pacientov u nás?

Osoby so sluchovým postihnutím majú v dôsledku ich postihnutia podstatne obmedzené možnosti sami si telefonicky privolať záchrannú službu, dohodnúť si vyšetrenie u lekára prvého kontaktu alebo u odborného lekára a pod. Pri nutnosti privolať lekársku pomoc linkovým telefónom si jedinec s ťažším sluchovým deficitom bez pomoci druhej, počujúcej osoby nepomôže.

Ideálne by bolo, keby sa takto znevýhodnený pacient mohol objednať na vyšetrenie prostredníctvom SMS správy alebo e-mailom. U nás však pretrváva objednávanie sa iba linkovým telefónom. Možnosť objednať sa SMS-kou alebo e-mailom nie je ešte v našich nemocniciach bežne akceptovaná.

U niektorých súkromných lekárov je objednávanie sa e-mailom samozrejmosťou, ale za túto službu sa pripláca. Problémom môže byť komunikácia s rýchlou záchrannou službou, keď nie je čas privolať tlmočníka.

Bariérou môže byť aj komunikácia v lekárni, ak v rade čaká viac pacientov. U pacientov so sluchovým postihnutím môže dôjsť k pocitu narušenia súkromia.

Dajú sa prekonávať?

Úplná debarierizácia nie je reálne možná. Môžeme však eliminovať existujúce bariéry. Napríklad na zlepšenie dostupnosti zdravotnej starostlivosti je potrebné hľadať riešenia, ktoré by umožnili pacientom s postihnutím sluchu využívať pre nich dostupné formy objednávania sa (zaslanie SMS, zaslanie e-mailu a pod.) alebo privolania rýchlej záchrannej služby.

V tejto súvislosti sa ukazuje ako vhodné podporovať školenia pracovníkov rýchlej záchrannej služby v kurzoch posunkového jazyka. Nie je nevyhnutná jeho dokonalá znalosť, často by postačili aspoň jeho základy.

Je nereálne, aby väčšina lekárov či zdravotníkov ovládala posunkový jazyk. Ide však o to, aby lekári a sestry vedeli, ako k pacientovi so sluchovým postihnutím pristupovať a aby aj v prípade neprítomnosti tlmočníka sa s ním vedeli dohodnúť (komunikovať s ním inak ako prostredníctvom posunkov).

V mnohých prípadoch vzniká komunikačná bariéra medzi sluchovo postihnutým pacientom a sestrou už vtedy, keď ich volá v čakárni. Na prekonanie tejto bariéry je potrebné, aby službukonajúce sestry boli informované (napr. pri preberaní kartičiek od pacientov), že v čakárni je pacient so sluchovým postihnutím, takže budú musieť prísť až k nemu a zavolať ho do ordinácie.

Obrátili sa zástupcovia nepočujúcich a nedoslýchavých v tejto otázke i na ministerstvo?

Vo výbore pre osoby so zdravotným postihnutím na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny SR sú dvaja volení zástupcovia aj pre skupiny organizácií osôb so sluchovým postihnutím.

Jedným z najväčších problémov organizácií, občianskych združení (OZ) na Slovensku je ich nesúdržnosť. Ich zástupcovia medzi sebou vzájomne nespolupracujú a komunikácia je nedostatočná.

Istá časť generácie slovenských nepočujúcich sa začala uberať smerom vyčleňovania sa zo skupiny označovanej ako osoby so zdravotným – sluchovým postihnutím, vyčleňovania sa od skupiny nedoslýchavých.

Bývalý Slovenský zväz sluchovo postihnutých (SZSP) pravidelne obhajoval požiadavky i potreby sluchovo postihnutých na ministerstvách, pripomienkoval zákony, niekoľkokrát aj stavebný zákon, ale ani v ňom sa potreby nepremietli v takom rozsahu, ako sa požadovalo a ako je vo svete bežné.

Obdobie po zániku SZSP v r. 2006 bolo charakteristické rýchlym rastom počtu novozaložených OZ, z ktorých prevažujúcu väčšinu založili nepočujúci a len malú časť nedoslýchaví.

Koľko máme dnes takýchto združení?

V súčasnosti je ich registrovaných na Ministerstve vnútra SR asi sto. Táto generácia akoby si neuvedomovala základný princíp úspechu, a to súdržnosť mimovládnych organizácii na podporu osôb so špecifickými potrebami.

Čím viac sa budú drobiť na menšie jednotky, o to menej dosiahnu a vybojujú. Komunita nepočujúcich a nedoslýchavých v SR je rozbitá, rozhádaná, nejednotná; organizácie a ich zástupcovia vzájomne nespolupracujú, komunikácia medzi nimi je nedostatočná.

Nedostatok informácií je v súčasnosti jedným z faktorov rozštiepenosti skupín, nepočujúci neraz nevedia, na koho sa spoliehať, mnohí strácajú záujem podieľať sa na aktivitách. Pripomienky zástupcov OZ nepočujúcich a nedoslýchavých sa týkali predovšetkým novelizácie zákona o posunkovej reči na posunkový jazyk, tlmočenia do posunkového jazyka a pod.

Teda poskytovania sociálnych služieb. Informácie o návrhoch a špecifických aktivitách zástupcov nepočujúcich a nedoslýchavých v zmysle predošlej otázky na zlepšenie situácie v oblastí zdravotníctva v poslednom období nemám.

Problém je skôr v tom, že ak sa niečo sa definuje ako sociálna pomoc (napr. tlmočenie), tak to spadá pod ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, kým v zdravotníctve cez ministerstvo zdravotníctva sa to presadzuje a akceptuje ťažšie.

Zrejme preto, lebo nemáme kvalitných zástupcov na oboch ministerstvách a podávané návrhy sú zamerané prevažne na nepočujúcich, menej na ostatné skupiny ľudí so sluchovým postihnutím.

Aký je rozdiel medzi nedoslýchavým a nepočujúcim?

Iba málo počujúcich vie, že nedoslýchaví a nepočujúci, ohluchnutí a užívatelia kochleárnych implantátov sú rozdielne kategórie s odlišnými, neraz protichodnými potrebami.

Nedoslýchaví sa v tejto súvislosti často sťažujú, že sú sústavne diskriminovaní v komunikácii, že na ich špecifické potreby sa mnohokrát neberie ohľad, ich návrhy a požiadavky sa zamietajú s odôvodnením, že to „nepotrebujú“, že „nie sú na to odkázaní“.

Nedoslýchaví akoby boli „hádzaní do jedného vreca“ spolu s nepočujúcimi a celá táto skupina sa označuje písmenom N/nepočujúci, pričom sa „zabúda“ na ich potreby, čo nie je správne. V skutočnosti je nedoslýchavých v populácií vždy viac ako nepočujúcich. Špecifickým problémom a výskumu v tejto skupine sluchovo postihnutých sa u nás venuje len malá časť odborníkov.

V Česku napríklad funguje online tlmočnícka služba, chystajú sa aj komunikačné karty, ktoré majú nepočujúcim pomôcť komunikovať s lekárom...

Skúšobná prevádzka online tlmočníckej služby v ČR sa začala v októbri 2008 a od 1. decembra 2011 funguje nonstop. Službu podľa dostupných údajov využíva viac ako 800 nepočujúcich klientov.

Vlani sa realizovalo 25 249 tlmočených hovorov. Online tlmočnícka služba NONSTOP je založená na tlmočení do posunkového jazyka na diaľku. Tlmočník sa nachádza na inom mieste ako pacient/klient, takže možno jeho tlmočnícku službu využiť aj z druhého konca republiky. Podstatou je možnosť prenosu posunkového jazyka prostredníctvom webkamery.

Týmto spôsobom sa dá tlmočiť osobný rozhovor nepočujúceho s lekárom či zamestnávateľom, telefonický hovor alebo poslať nepočujúcemu odkaz, správu a pod., ktoré tlmočník pretlmočí do posunkového jazyka. Organizácia APPN darovala do českých nemocníc 100 tabletov, ktoré umožnia nepočujúcim komunikovať s lekármi pomocou online tlmočníkov.

V rámci projektu Bezbariérové nemocnice i pre nepočujúcich mali byť tablety umiestnené do 76 okresných a do 6 pražských nemocníc. Spomenutý projekt by mal pomôcť nepočujúcim cítiť sa lepšie v nemocnici počas hospitalizácie.

Je dobre známym faktom, že nepočujúce osoby prežívajú pri hospitalizácii v nemocnici pocity osamelosti a neraz aj stresové situácie pri komunikácii s hovoriacim zdravotníckym personálom. Niektoré české nemocnice prejavili záujem aj o prednášky o základoch komunikácie s osobami so sluchovým postihnutím.

Na čom stroskotáva komunikácia medzi zdravotníkmi a nepočujúcimi?

Komunikácia medzi nepočujúcim a zdravotníckym personálom môže zlyhať na maličkostiach. Lekári často hovoria počas vypisovania receptu alebo nálezu bez toho, že by udržiavali očný kontakt.

Počujúci zväčša nepoužívajú medzi sebou písanie a čítanie tvárou v tvár pri komunikácii, ak na to nemajú zvláštny dôvod. Pacient s postihnutím sluchu však nedostatok zrakového kontaktu vníma veľmi citlivo.

To si však lekár ani v prítomnosti takého človeka v ordinácii nie vždy uvedomí. Pri komunikácii s pacientom s postihnutím sluchu je neudržanie zrakového kontaktu s ním jednou zo základných chýb.

Pri hospitalizácii potom takíto pacienti pri nemožnosti dobre komunikovať s okolím zažívajú pocity osamelosti. Ak počujúcim zdravotníkom dobre nerozumejú, stáva sa pobyt v nemocnici pre nich stresujúci.

Základným problémom býva to, že lekári, vrátane špecialistov z odboru foniatria (ORL), majú často sklon venovať sa sluchovému postihnutiu svojich pacientov len po stránke medicínskej a „zabúdajú“ či obchádzajú ich problémy psychické a sociokultúrne.

Stali ste sa prvým nepočujúcim docentom u nás. Ako sa vám pracuje so študentmi?

Keď som začínal prednášať, garantka predmetu (základy vedeckovýskumnej činnosti) ma predstavila študentom, potom si sadla vzadu medzi nich a sledovala, ako prednášam.

Po prednáške prišla za mnou a povedala, že sa presvedčila, že to zvládnem, aj keď tam nebude. Potom som prednášal striedavo buď s druhým vyučujúcim kolegom spolu alebo sám.

Študenti si zvykli, že im prednáša nepočujúci učiteľ i na môj hovorený prejav. Komunikujem v hovorenej reči, odzeraním, bez tlmočenia.

Ide o príklad úspešnej integrácie, keď ohluchnutý jedinec vyrastá v počujúcom prostredí (rodina a škola) a je schopný v ňom komunikovať, fungovať, takže ho počujúce okolie akceptuje a na jeho „odlišnosť“ či „inakosť“ sa zabudne.

Ako skúšate?

Pri skúškach som dával študentom test a kolegovia ich skúšali ústne. Neskôr som už nielen prednášal (farmakológia), ale aj sám ústne skúšal.

Prečítal som si, čo napísali študenti v príprave a v prípade potreby im položil doplňujúce otázky. Pri písaní testov mi počujúci kolegovia, spravidla doktorandi, pomohli dohliadnuť na nich, aby neodpisovali alebo nenašepkávali.

Keď som školil prvé bakalárske práce, jedna zo študentiek si zvolila navrhnutú tému o tuberkulóze v Trnavskom kraji, čím som nadviazal na tému, ktorú som mal ešte ako študent v diplomovej práci.

Pri obhajobe jej predseda štátnicovej komisie povedal, že by sa s  prácou mala prihlásiť do ŠVOČ. O rok neskôr získala 3. miesto vo fakultnom a 2. miesto v celoštátnom kole ŠVOČ.

Bolo to aj symbolické. Presne po tridsiatich rokoch sa jej podarilo zopakovať môj úspech na ŠVOČ počas štúdia.

Trpia sluchovo postihnutí pacienti psychickými poruchami?

Psychicky sú na tom horšie tí, ktorí najskôr počuli a potom ohluchli, pretože dobre poznajú význam a cenu sluchu. Najlepšie sa so svojím postihnutím dokázali vyrovnať tí, ktorí ho zahrnuli do svojej identity, stalo sa integrálnou súčasťou ich osobnosti.


Foto: Peter Mayer.  Doc. PharmDr. Pavol Beňo, CSc.

Sekcia: Rozhovory Autor: Katarína Šterbová
Skupiny: Lekári | Lekárnici | Sestry | Zdravotnícki pracovníci
Ohodnoťte článok:
Počet hlasov: 399