Zdravotnícke noviny

Rozhovory

Iveta Lazorová: Jediný minister, ktorý hral fér, bol Rudolf Zajac

2. október 2013 - Keď sa chce zamestnávateľ zbaviť sestry, ktorá najviac rebeluje, jej kolegyne sa potešia. Hneď idú za šéfom, aby im rozdelil niečo z jej platu a zastúpia ju. 

Takto vyzerá podľa šéfky Slovenskej komory sestier a pôrodných asistentiek Ivety Lazorovej solidarita sestier v praxi. Aj preto pri „stanovačke“ pred úradom vlády ráta len so šesťdesiatimi sestrami.

Keď som hovoril s jednou našou sestrou z viedenskej nemocnice, z jednotky intenzívnej starostlivosti, jej plat ma prekvapil – so službami a príplatkami vyše 2 600 eur...

Pre naše sestry je to nedosiahnuteľná méta. Videla som pracovné zmluvy, kde je mzda 350 eur, niektoré sestry nemajú ani minimálnu mzdu, ktorá je 337 eur.

O akom najnižšom a najvyššom plate sestry viete?

Sestry v zariadení sociálnych služieb majú v čistom aj 250 či 300 eur. Sestry s najvyššími platmi sa s príplatkami dostanú aj vyše 1 000 eur. Najvyššie platy sú v štátnych zariadeniach, nielen v nemocniciach, ale predovšetkým v národných špecializovaných ústavoch.

Máte zmapované, ako to vyzerá s platmi sestier po tom, čo Ústavný súd stopol zvyšovanie miezd?

V štátnych nemocniciach ostali platy tak, ako ich nastavili po 1. apríli 2012, aj keď sestry a pôrodné asistentky vyňali z kolektívnych zmlúv a nemajú príplatky za nočné služby, za víkendy a sviatky. V konečnom dôsledku si veľmi nepolepšili. V neštátnych zdravotníckych zariadeniach to závisí od zriaďovateľa a v súkromných zariadeniach sestrám rozdelili úväzky. Niekde sú sestrami len na desať percent, na 90 percent sú z nich sanitárky, asistentky, administratívne pracovníčky, manažérky pacienta. Rovnako takto postupovali so sestrami v zariadeniach sociálnych služieb, dnes sú väčšinou opatrovateľky. Treba však povedať, že zákon mal nedostatky – napr. už v tom, že sestrám sa odrátavali roky materskej z praxe, čo nie je v žiadnej inej profesii.

Sedí číslo, že 200 sestier dostalo dokonca výpovede?

Vieme len o pár sestrách, ktoré sa so zamestnávateľmi súdili, ale odchody sestier mohli zamestnávatelia skryť za odchod do dôchodku, vieme aký je priemerný vek sestier. No verím tomu, že to číslo môže byť reálne. Mnohé sestry radšej volili odchod do zahraničia, než aby sa dožadovali svojich práv.

Koluje aj ďalšie číslo – že v zahraničí je 20 000 sestier zo Slovenska. Je to reálne?

Podľa toho, koľko sme mali registrovaných sestier v komore podľa starej legislatívy a koľko je ich teraz, tak to nehovorí o tom, že to môže byť také číslo. Na druhej strane v Rakúsku a v Nemecku chýba 30 000 sestier. Keď chce naša sestra pracovať v zahraničí, musíme jej vydať potvrdenie o etickej spôsobilosti. V tomto roku sme ho vydali 50 sestrám. Odišli pracovať do Nórska, ktoré sa stáva obľúbenou destináciou, sestry tam majú aj jazykový kurz, dobré pracovné podmienky. A zas do Česka, kde je vzhľadom na jazykovú „nebariéru“ najviac sestier zo Slovenska, toto potvrdenie sestry nepotrebujú. Ak sestra nebude pracovať ako sestra, potvrdenie od nás tiež nepotrebuje a teda nevieme, ak si nepozastaví registráciu v komore, že odišla za hranice. Faktom je, že relevantné a podložené počty o tom, koľko sestier v zahraničí pracuje, nepoznáme.

Slovensko zrejme nie je pre sestry zo zahraničia zaujímavé?

Pracujú u nás sestry z Ukrajiny, ale to sú zanedbateľné počty. Potvrdenie o uznaní vzdelania musia dostať od nášho ministerstva školstva. Keď sme teraz prešli register, Ukrajiniek alebo vôbec cudziniek v ňom bolo málo. Na to, koľko sestry u nás zarábajú, sú tu veľmi vysoké náklady na život, takže sestry idú ďalej na západ.

Každá vláda, každý minister/ministerka, všetci kompetentní donekonečna ubezpečujú, ako si prácu sestier vážia, aká je sestra nenahraditeľná. Realita?

Sestru, jej namáhavú a náročnú prácu si v tejto spoločnosti nikto reálne neváži. Musím však povedať, že je to čiastočne aj chyba sestier samotných. Keby sme boli jednotné, keby sme spoločne zatlačili na zamestnávateľov, keby sme odišli všetky, ocitol by sa v inej pozícii. Teraz si uvedomuje, že inde sa sestry aj tak nezamestnajú, najmä na východnom Slovensku, kde je pracovných príležitostí stále menej. Stále si myslím, že jediný minister, ktorý hral fér, bol Rudolf Zajac. Vedel, čo chce, prezentoval svoje vízie otvorene, nebál sa diskusie. A v podstate dodnes ideme podľa jeho zákonov, ich úpravy boli len kozmetické. Nikto neprišiel s lepšou alebo inou alternatívou, aby sa systém zmenil. Inak, už v roku 2003 nám hovoril, že si potrebujeme založiť svoje silné odbory.

Lekári sa dokázali spojiť v boji za svoje mzdy, ale aj za ďalšie požiadavky. Mali ste obrovskú podporu, získali ste štvrťmilióna podpisov v petícii, ale zrejme ste ju nezúročili. Myslíte si, že sestry nie sú jednotné?

Nie sme jednotné. Situácia je taká, že keď sa chce zamestnávateľ zbaviť sestry, ktorá najviac rebeluje, jej kolegyne sú rady, že ony ostali a idú za zamestnávateľom, aby im rozdelil niečo z jej mzdy a zastúpia ju. Keď zvoláme protest pred parlament či pred ústavný súd, príde možno pár stoviek sestier, pri „stanovačke“ pred úradom vlády skromne rátame so šesťdesiatimi.

Veríte, že je šanca takéto správanie zmeniť?

Vždy je taká šanca, ale sestry musia pochopiť, v čom je ich sila. V tom, že je nás veľa, 40 000 ľudí je skutočná sila. Naša sila je jedine v našom počte a v našej jednote. Nechcem byť pesimistka, verím, že sestry sa zobudia, len sa trochu obávam, že až vtedy, keď budú vyberať kontajnery pred blokmi, keď nebudú mať čo dať deťom najesť a mať im z čoho zaplatiť jasle či materskú školu.

Platby za vyše tri milióny poistencov štátu majú byť opäť nižšie, teda reálne bude zas menej peňazí...

Zdravotníci vracajú pacientom zdravie, ale konečne by si mali kompetentní, ale aj pacienti uvedomiť, že na to treba určité náklady a že aj pacientov to niečo bude musieť stáť. Nech niekto konečne otvorene povie, že systému nestačí, ak si zaplatíme zdravotnú daň. Alebo pripustiť, že sa budú nakupovať a používať lacnejšie veci, prístroje, pomôcky a podobne, aby sme ceny skresali, ale s vedomím, že teda „lacnejšie“ bude liečený aj pacient. Je neúnosné, aby mali všetci nárok na všetko, všade a oficiálne zadarmo. Lenže určiť jasne štandard a nadštandard, rozsah zdravotnej starostlivosti, hradený kompletne a hradený čiastočne, toho sa bojí každá politická garnitúra. Žiadny politik otvorene do očí ľuďom nepovie, že máme toľko a toľko a len na toto a za ostatné si treba priplatiť. Stále sme pred nejakými voľbami a hlasy voličov politici potrebujú, aby o nich mohli potom rozhodovať systémom o nás bez nás. Najlepšie je, že v konečnom dôsledku to ľudia aj tak zaplatia, doplatkami na lieky, poplatkami za kadejaké služby, za posun v čakacích zoznamoch. Alebo to zaplatíme všetci, keď štát zadlžené nemocnice oddlžuje. Toto všetci vedia celé roky, ale nikto s tým nič nerobí. Preto sa krútime stále dokola v celom tom, slušne povedané, neporiadku.

Mnohí odborníci však tvrdia, že peňazí v systéme je dosť, ale sa rozhadzujú...

Pracovala som ako pôrodná asistentka v štátnej nemocnici a potom v súkromnej, teraz mám licenciu na súkromnú prax. Keď som prešla do súkromného zariadenia, videla som rozdiely. Tam sa skutočne neplytvalo s peniazmi, použitie každej položky, každého lieku muselo byť zdôvodnené, manažér to mal pod kontrolou a nie raz mi volal, prečo som objednala to a to. Nebola to buzerácia, bolo to skutočne racionálne a ľuďom sa to dostalo pod kožu. Motivovalo nás to, ale hlavne, mali sme pocit, že prostriedky sa vynakladajú rozumne a bez plytvania. Čo vtedy, pred piatimi rokmi, v štátnom zariadení nebolo. Neverím, že v takých kolosoch, ako sú univerzitné a fakultné nemocnice, sa neplytvá, navyše je otázka, či tam majú skutočných manažérov, a nielen politických nominantov, pravidelne odvolávaných a vymenovávaných. Sú to dosadení ľudia, ktorí musia mať výsledky a často robia opatrenia, aby papierovo znížili náklady a robia ich za každú cenu. A to je už neraz kontraproduktívne.

Blogy boli nedávno plné hororov z nemocníc. Báli by ste sa ísť dnes do nemocnice ako pacientka?

Priznám sa, že áno. To, čo sa dnes deje v zdravotníctve, nikdy nebolo. Veľmi sa narušili vzťahy na pracoviskách medzi lekármi a sestrami, ale aj medzi sestrami samotnými a vôbec medzi zdravotníkmi. Lekárom v nemocniciach platy zvyšujú, zvýšili sa niektorým sestrám a na Slovensku veľmi dobre funguje závisť. Lekárom ich platy nezávidím, mnohí si ich skutočne zaslúžia. No ide aj o to, že aj sestry a ďalší zdravotníci chcú dôstojne žiť, a nie prežívať.

A nakoniec si to všetko odskáče pacient, ktorý má z hospitalizácie strach...

Pacient sa dostal do pozície, keď má síce práva, deklarované v ústave, zákonoch či charte práv pacientov, ale v mene týchto práv sa zdravotníci dopúšťajú nepochopiteľných vecí. Dnes sa každý lekár tak bojí sťažností pacientov, že aby im predišiel, robí skratové veci. Nemáme peniaze na liečbu ťažkých chorôb, handrkujeme sa, či deťom s chorobou epidermolysis bullosa, teda motýlích krídel, preplatíme potrebnú starostlivosť. Na druhej strane, pacient má tromboflebitídu, v porovnaní s epidermolysis bullosa banálne ochorenie, ktoré vie každý lekár zdiagnostikovať pohľadom a pohmatom. No pre istotu mu dá spraviť laboratórne vyšetrenia, ale i CT a MT vyšetrenie. Lacnú a ľahko vyliečiteľnú chorobu takáto diagnostika nesmierne predraží, ale lekár má krytý chrbát, keby sa niečo stalo, keby sa pacient sťažoval. Takto sa deformujú spôsoby liečby. Každá žena počas tehotenstva absolvuje sedem drahých vyšetrení, aj keď nemá žiadne problémy a ťažkosti. No gynekológ je krytý, keby niečo... Lenže koľko to stojí, ak sa ročne narodí okolo 50 000 detí?

Na to by predsa mali striehnuť poisťovne...

Určite. V Nemecku si každé laboratórne vyšetrenie, ktoré dá lekár spraviť, poisťovňa skontroluje a musí byť naozaj potrebné. Druhá strana mince je, že je všeobecne známe, kto vlastní na Slovensku laboratóriá a kto z nich potrebuje profitovať. Takže diskusie o tom, či sú peniaze a ak sú, kde končia, sú už len prázdnym mlátením slamy. Som presvedčená, že ich dosť je.

Poznáte spokojnú sestru, ktorá chodí s úsmevom a rada do práce?

No ak nemyslím na naše sestry v Rakúsku či v Nórsku, aj na Slovensku také poznám. Mnohé ambulantné sestry, ktoré majú dobré vzťahy so zamestnávateľmi, sú spokojné, majú dobré platy, aj iné benefity. Tie sa však nepochvália, skôr sa ozvú nespokojné a tých je, bohužiaľ, oveľa viac, najmä medzi sestrami v nemocniciach, kde pracujú v trojzmenných prevádzkach. Práve tu sa ozývajú hlasy, že rovnaké odmeňovanie sestier v nemocniciach a ambulanciách nie je spravodlivé. Možno by sa pri príprave zákona malo diskutovať aj o tom, ale ktovie, ako by to zase rozdelilo sestry.

Celý rozhovor vyjde v Zdravotníckych novinách vo štvrtok

Sekcia: Rozhovory Autor: Branislav Janík, redaktor ZdN
Skupiny: Lekári | Lekárnici | Sestry | Zdravotnícki pracovníci
Ohodnoťte článok:
Počet hlasov: 387