Zdravotnícke noviny

Rozhovory

Jitka Kosíková: Prekvapila ma vysoká detská úmrtnosť

28. jún 2017 - Pôsobí v Lekároch bez hraníc, dlhšie cítila, že by mala odísť z nemocnice, a po druhej misii tak urobila. Keď je doma, pracuje v domácom hospici. Nevníma veľký rozdiel medzi sestrami v ČR a na misiách, podľa nej disciplinovanosť pacientov v liečbe je všade rovnaká.
Povedzte nám niečo o sebe.

Som detská zdravotná sestra, pre Lekárov bez hraníc som začala pracovať v roku 2010. Moja prvá misia bola v roku 2011. Doteraz som bola na šiestich misiách.

Kde pôsobíte, keď nie ste v zahraničí na misiách?

Zamestnaní som vystriedala viac, nie som len v jednej. Z nemocnice som po svojej druhej misii odišla, pretože už som chcela dlhší čas odísť. Potom som si našla niekoľko zamestnaní, ktoré by mi vyplnili čas medzi misiami a teraz pracujem v domácom hospici Cesta domu.

Lekári bez hraníc boli aj v Bratislave. Na akcii ste sa aktívne zúčastnili aj vy. Čo bolo cieľom?

Tým, že máme pražskú kanceláriu, ktorá má „pod palcom“ aj Slovensko, a aj kolegovia zo Slovenska chodia cez pražskú kanceláriu, tak sme chceli predstaviť ľuďom na Slovensku, čo robíme.

Minuloročná výstava v Prahe sa nám zdala super spôsob ako ukázať, čo robíme, s čím pracujeme a ktoré veci používame v teréne. Na prehliadku sme pozvali aj školské skupiny, čím sme chceli naplniť aj vzdelávací charakter a chceli sme zvýšiť povedomie o Lekároch bez hraníc.

Ako ste sa dostali k Lekárom bez hraníc?

Pôsobila som v zahraničí a bola som na misii v Jemene s inou organizáciou. Keď som sa vrátila späť, hľadala som niečo, čo by tomu bolo blízke. Chcela som to, čo viem, čo som sa naučila, využiť aj inak, nielen u nás doma v Čechách.

U Lekárov bez hraníc pôsobíte od 2010. Na koľkých misiách a kde ste už boli?

Bola som v Južnom Sudáne, dvakrát v Afganistane, v Bangladéši, v Jordánsku na jordánsko-sýrskych hraniciach, a minulý rok na záchrannej lodi Bourbon Argos v Stredozemnom mori.

Aké sú hranice výberu lokality, krajiny, kam človek chce ísť? Nakoľko si môže vyberať?

Limity sa dajú stanoviť, horšie je, keď si človek svoj výber priveľmi zúži a má podmienok niekoľko. Ťažko sa hľadá misia, na ktorú by potom človek pasoval, aby tam sedeli jeho skúsenosti a znalosti. Ja som to nikdy nerobila. A keď som bola na prvej misii, mohla som si vybrať z dvoch, čo by sa mi viac páčilo.

Ale boli to ponuky viac-menej rovnaké. Keďže som detská sestra, išla som za svojou odbornosťou. Išla som do Afganistanu, kde som mala na starosti detské oddelenie.

Prvá misia, čo bol pre vás prvý šok?

Bola som pripravená na veľa vecí, ale keď som prišla do nemocnice, nejaký čas trvá, kým sa človek zapracuje, kým spozná, ako projekt funguje. Ale čo mňa veľmi prekvapilo, bola vysoká detská úmrtnosť. Vedela som o nej, ale človek si to nevie predstaviť, keď detskú úmrtnosť vidí v percentách, a potom keď vidí, že denne umrú 3 – 4 deti na oddelení.

Keď porovnáte krajiny, v ktorých ste pôsobili – kde boli najnáročnejšie podmienky na pôsobenie?

Každá misia bola svojím spôsobom náročná. Niekde bolo veľa práce, niekde išlo o životné prostredie. Keď som bola v Bangladéši, zdalo sa mi to ako najznečistenejšie miesto na svete. Pracovali sme v slume, kde vedľa nás triedili odpad, boli tam garbiarne, výroba balónov, hliníkových nádob.

Znečistenie bolo také obrovské, že rieka mala rôzne farby. V Južnom Sudáne to bola kombinácia, že sa ľudia veľmi často sťahujú, vzdelanosť je nízka, väčšinou vedia písať, čítať, ale so zdravotníctvom neprišli do styku alebo majú len minimálny tréning, školenie, ktorým si prešli v organizáciách, ktoré tam pôsobia.

Aká bola vaša úloha na misiách?

Záležalo na tom, kto pomoc potreboval. Na misiách, niežeby som s pacientmi vôbec neprichádzala do styku, ale skôr robím organizačnú zložku, zaškoľujem nových pracovníkov. Máme miestnych spolupracovníkov, ktorých na projektoch zamestnávame.

Mám na starosti väčšinou zdravotné sestry, niekedy aj lekárov, ale spadajú do toho aj ostatní pracovníci. O našej práci robíme aj reporty, keď to nie je napísané,  akoby sme to neurobili.

Opíšte nám nemocnicu, v ktorej pôsobíte.

Môže vyzerať úplne rôzne. Môže ísť o stany, napríklad nemocnica postavená z nafukovacích stanov, alebo to môže byť budova. Niekedy je možné robiť aj vonku. Napríklad keď vyšetrujeme pacientov v stane, ale čakáreň je vonku pod stromom alebo sieťami, aby boli ľudia v tieni.

Môžete zhrnúť váš bežný deň?

Závisí to od projektu. Nemôžem povedať, že vstanem a robím od siedmej hodiny. Ale ráno vstanem, naraňajkujem sa, a potom je to sled úloh, ktoré si človek naplánuje, čo by mal urobiť a čo musí urobiť. Do toho príde veľa rôznych problémov, ktoré sa musia v danej chvíli vyriešiť.

Niekto nepríde do práce, niekto ochorie, príde pacient s komplikáciami, niekde sa minú lieky a podobne. Ide o zmes činností, ktoré aj keď si človek snaží naplánovať, tak ten deň vyzerá inak. V zariadeniach sme väčšinou do večera, ideme do ubytovne, dáme si večeru a ideme spať. Takto to funguje napríklad 6 dní v týždni, väčšinou aspoň jeden deň sa snažíme mať voľno. Čo úplne nie všetci dodržiavame, a nie vždy to tak vyjde.

Človek aspoň par hodín denne niečo robí, píše správy. Keď máme voľno, snažíme sa ho využiť, ja napríklad varím alebo pečiem koláče, čítam knihu alebo spoločne pozeráme film, hráme hry.

Ste ubytovaní blízko pacientov alebo nikde mimo?

Väčšinou bývame blízko nemocníc alebo zariadení, kde sú pacienti. Chodievame buď autom, alebo pokiaľ to bezpečnostná situácia dovolí, môžeme ísť pešo. Niekedy bývame v bytoch. V Bangladéši sme bývali v byte, kde bývali ostatní obyvatelia, ale nie priamo v slume.

V Južnom Sudáne sme mali postavené štvorcové miestnosti, kde jedna miestnosť bola pre jedného človeka.

V „normálnych“ nemocniciach sú štandardy, ako postupovať pri liečbe, starostlivosti o pacienta. Ako je to na misiách?

Snažíme sa robiť a udržať vysokú úroveň starostlivosti. Naším mottom je, že chceme poskytovať kvalitnú zdravotnú starostlivosť. Máme tiež štandardy ako sú v nemocniciach, ktoré sú založené na štandardoch odporučených WHO. V každej nemocnici máme knižky, môžeme si ich stiahnuť do telefónu a učíme ich aj miestnych zamestnancov.

Zdravotné sestry používajú rôzne pomôcky, lieky, prístroje, vyšetrenia. Ako je to na misiách? Čo máte väčšinou k dispozícii?

Prístrojov máme málo, niekde viac, niekde menej. V nemocnici väčšinou máme kyslíkový koncentrátor, ktorý však potrebuje elektrinu, takže ak nie je prívod elektriny, nedá sa použiť. Máme odsávačky, ktoré môžu byť aj manuálne.

Máme na baterky pulzné oxymetre, ktoré pacientovi zmerajú pulz, akú má saturáciu kyslíkom v krvi. Je to prístroj, ktorý máme všade. Zaobišli by sme sa bez neho, ale sme radi, že ho máme. Máme stetoskop a svoje vedomosti.

Aký je rozdiel medzi sestrami – sestry na misiách a sestry v nemocniciach v ČR?

Je rozdiel v tom, že je človek inde. Inak rozdiel nie je. Aj v českých nemocniciach ide o stresovú prácu, pracuje sa s ľuďmi. Nechcem zmenšovať, že stres je menší. Na misiách je človek v inom prostredí, nie je doma, po práci nejde domov, ale je s ľuďmi 24 hodín denne.

S nimi  pracuje, väčšinou i býva, stretáva sa pri večeri, raňajkách, večer pozerá na film, a trávia spolu väčšinu času. Rozdiel je, že človek je v tíme 24 hodín.

Je problém so šamanmi alebo miestnymi liečiteľmi?

Ľudia poznajú miestnych liečiteľov alebo doktorov, majú k nim dôveru, preto sa snažíme s nimi dohodovať. Najlepšie je, keď sa s nimi môžeme stretnúť. Nám ostáva len vysvetľovať, napríklad aké výhody prináša naša liečba, prečo by ju mali dodržiavať.

To je jediná metóda, ktorú môžeme používať, ak chceme, aby pacient prišiel na kontrolu, aby liečbu dodržal, aby si ju vzal. Hovoriť s ním tak, aby rozumel, alebo rodičia dieťaťa, aby pochopili, ako liečime, že sa snažíme liečiť najlepším, čo máme a najlepšie, ako vieme. Keď sa rozhodnú ísť niekam inam, silou im v tom zabrániť nemôžeme.

Sú pacienti disciplinovaní v dodržiavaní liečby?

Ako všade inde. Ak si budú myslieť, že nezaberá, tak budú hľadať iné alternatívy.

Aké sú pre vás najťažšie prípady?

Pracujem veľa s deťmi, takže najťažšie je vidieť, keď deti prídu do nemocnice neskoro, a nie preto, že by sa rodičia o ne nestarali, ale niekedy to majú ďaleko do našich zariadení, niekedy to bezpečnostná situácia nedovolí.

A potom ženy pri pôrodoch, ktoré k nám dorazia s komplikáciami. Je ťažké vidieť, že už je neskoro a nemáme žiadnu možnosť, ako sa o tú ženu postarať. Keď ide o nemocnicu, kde je operačná sála, tak dá sa niečo urobiť. Na niektorých miestach však nie je.

V Južnom Sudáne v priebehu jedného týždňa sme mali tri ženy, ktoré umreli v priebehu pôrodu, pretože sa ich nepodarilo previezť do nemocnice. Prevoz je časovo náročný, musí priletieť vrtuľník, čo trvá asi trištvrte hodiny, potom by sme pacientku museli naložiť, potom vrtuľník musí späť, aj to len na letisko, a až z letiska sa musí dostať do nemocnice. Preprava takýchto žien alebo pacientov v ťažkých štádiách je náročná a riziková.

Nastala niekedy situácia, že ste sa báli o svoj život?

Niežeby to bol traumatizujúci zážitok, ale nerada o tom hovorím. Ale nebezpečných situácií je málo, väčšinou sa človek cíti bezpečne. Riziká sú tam a my o nich vieme. Nezažila som však, že by strach bol taký veľký, že by ma paralyzoval.

Boli ste aj na misiách po vojnovom konflikte?

Priamo na bojových líniách, kde sa bojuje, to nie. Afganistan, Južný Sudán sú krajiny, kde striedavo nepokoje vznikajú a utíchajú. Keď som tam bola, bol relatívne pokoj, mohli sme rozvíjať projekt viac a mohli sme ho viac priblížiť k ľuďom. Bohužiaľ, čo som odišla, už to zasa nebolo možné.

Mám pocit, že je dobré využiť pokojné obdobia na to, aby sme mohli urobiť viac, s vedomím, že sa musíme pozajtra, o mesiac alebo o pol roka stiahnuť, počkať a dúfať, že sa na to miesto budeme môcť znova vrátiť.

Aké najväčšie nebezpečenstvo zo zdravotnej stránky hrozí ľuďom, ktorí migrujú pri takýchto situáciách?

Ľudia sú vo veľmi veľkom strese, musia opustiť svoje domovy, ak sa okolo strieľa a bombarduje, majú strach. Určite je to pre nich psychická záťaž. Keď som bola na jordánsko-sýrskych hraniciach, bolo tam asi 70 000 Sýrčanov, ktorí boli uprostred púšte. Jediný prístup k vode, ktorý mali, bola voda, ktorá sa dovážala 2x denne z Jordánska.

V priemere vychádzalo, že každý človek mal asi okolo 3 – 5 litrov vody na deň. V lete, keď  bolo 50 – 60 stupňov, to bolo veľmi málo. Je to prašné prostredie, nemôžete  dodržiavať hygienu, či už z nedostatku vody, alebo nie sú vybudované zariadenia, žiadna toaleta. Toto všetko ovplyvňuje zdravotný stav.

Vyskytujú sa epidémie, napríklad osýpky, hnačkové ochorenia, kašeľ, kožné problémy, infekčné ochorenia ako hepatitídy, dehydratácia a časom zvlášť u detí, ktoré sú na to náchylnejšie, sa môže objaviť podvýživa.

Keď sa vrátite z misie do hospicu, aký je to pocit? Tam pracujete na maximum, možno v napätí, že sa niečo môže stať a tu prídete do „tichého, pokojnejšieho“ prostredia.

Nežijeme s tým, že niečo sa stane. Je toľko práce, že nie je čas o tom premýšľať. A tu je práce tiež dosť. Človek má akurát čas, ktorý môže využiť inak. Môže ho tráviť s rodinou, môže jazdiť na výlety, užívať si iné veci.

Keď sa vrátite, ako vás vnímajú kolegovia?

Super, vítajú ma. Máme úžasné vzťahy. Inak by ma ani nepúšťali na misie.

Takáto práca je určite ťažký nápor na psychiku. Akú máte psychohygienu? Spomínali ste varenie...

Varím, maľujem alebo fotím. Keď sa dá, rada sa po práci idem prejsť po osade, aby som videla, ako tí ľudia žijú, aké majú zvyky a podobne. Navyše máme ako organizácia v každom centre psychológa, na ktorého sa môžeme obrátiť.

Tiež máme celé tímy, ktoré, ak sa nastane bezpečnostný incident alebo neočakávaná stresová situácia, je možné ich prizvať priamo na projekt. Máme systém, v ktorom sa staráme sami o seba, a keď to nejde, máme za sebou erudovaných odborníkov, ktorí za nami môžu prísť.

Čo všetko potrebuje človek mať, aby sa mohol stať členom Lekárov bez hraníc?

Musí mať dokončené vzdelanie, musí vedieť jazyky, angličtina je základ, potom každý ďalší je výhoda. Chuť tam ísť, nebáť sa, mať trochu organizačné schopnosti a je dobré mať skúsenosti z cestovania alebo práce v zahraničí. Mať motiváciu a humanitný postoj, ktorý nás motivuje, prečo to všetko robíme a prečo si človek myslí, že je to dobré.

Sú misie zaujímavé z finančnej stránky?

Ako dobrovoľníci nechodievame kvôli financiám, sme dobrovoľníci v tom zmysle, že nás nikto nenúti chodievať na miesta, kam jazdíme. Ale misie sú platené, je to ako zamestnanecký pomer počas trvania misie a začína sa asi okolo 1 000 eur.

Ako sa rodina stavia k misiám, predsa len ide o nebezpečné krajiny.

Vždy, keď sa vrátim, mi povedia, že už nikde nepôjdem a ja hovorím, že no, uvidíme. Strach majú, boja sa o mňa. Ale keď som preč, sme v pravidelnej komunikácii, takže vedia, čo zažívam, čo sa deje a podobne.

Plánujete ďalšiu misiu?

Plánujem ďalšiu.
 

CV
Jitka Kosíková (1976)
Bc. titul získala v Edinburghu. Pracovala ako detská sestra v Thomayerovej nemocnici a vo FN Motol, neskôr v ambulantnom zariadení. V 2007 išla prvýkrát ako zdravotná sestra pracovať do zahraničia – Saudskej Arábie. Po návrate do Česka sa rozhodla, že pôjde znovu na misiu, tentoraz pod vlajkou Lekárov bez hraníc. 
Sekcia: Rozhovory Autor: Jana Andelová, Zdravotnícke noviny
Skupiny: Lekári | Lekárnici | Sestry | Zdravotnícki pracovníci
Ohodnoťte článok:
Počet hlasov: 150