TOP lekárka Svetlana Adamcová Selčanová: Už sme zažili zlyhanie pečene aj po výživových doplnkoch

V projekte TOP lekári Slovenska 2022 získala prvenstvo v medicínskom odbore hepatológia MUDr. Svetlana Adamcová Selčanová, PhD. z Hepatogastroenterologického a transplantačného oddelenia II. Internej kliniky Fakultnej nemocnice s poliklinikou Banská Bystrica

Čím zaujala mladú ženu, čerstvú absolventku lekárskej fakulty, hepatológia?

Už od šiestich rokov som túžila byť lekárka. Chvíľu som váhala medzi humánnou a veterinárnou medicínou, ale nakoniec zvíťazila tá humánna. Primárne ma lákala chirurgia. Počas vysokej školy som mala to šťastie byť počas leta opakovane na prázdninovej praxi vďaka pánovi primárovi doc. MUDr. Mariánovi Holomáňovi, CSc., v Ústave kardiovaskulárnych chorôb v Bratislave. V tom čase ma veľmi nadchýnala kardiológia, ale už počas vysokej školy som pochopila, že chirurgom určite nechcem byť. Pochopila som, že z fyzickej stránky je to skôr mužská doména, nie ženská. Zároveň som vedela, že chcem robiť veľký odbor. A tým veľkým odborom bola interná medicína.

Cesta, ktorá ma doviedla k hepatológii, bola taká zvláštna. Primárne som nenastúpila na internú kliniku, hlásilo sa nás totiž nespočetné množstvo a voľné miesto v Rooseveltovej nemocnici bolo len na hematológii. Takže najprv to vyzeralo tak, že bude zo mňa hematológ, a po štvormesačnej praxi na hematológii som sa dostala na cirkuláciu na internú kliniku, kde som začínala v časti, ktorá bola zameraná na nefrológiu a nefrologické transplantácie. Musím však konštatovať, že hepatológia ma sprevádzala celým štúdiom vrátane skúšok na VŠ, štátnic z internej medicíny či atestácie I. stupňa z internej medicíny. Vždy som si vytiahla nejakú hepatologickú otázku.

Takže to bol osud.

Asi áno. Už na anatómii som si vytiahla otázku o pečeni, podobne aj na histológii. Otázku, ktorá súvisela s pečeňou, som si vytiahla aj na štátnici, aj na atestácii prvého stupňa. Potom som sa dostala v rámci internej kliniky do časti zaoberajúcej sa gastroenterológiou a hepatológiou k svojmu tútorovi, docentovi MUDr. Skladanému, PhD., a zaujalo ma to. Najprv to vyzeralo tak, keďže hepatológia nemala v danom čase akreditáciu, že budem gastroenterológ, ale následne ma cesta s rozvojom transplantačného programu v Banskej Bystrici priviedla k hepatológii. Za čo som naozaj neskutočne vďačná.

Spomenuli ste, že od šiestich rokov ste chceli byť lekárka. Ovplyvnilo vás vtedy niečo?

V rodine sme nemali lekára, skôr sme boli zameraní učiteľsko-inžiniersky, ale mala som o deväť rokov staršiu sestru, ktorá bola chorá. To ma viedlo k tomu, že chcem byť lekár a dominantne kardiológ, keďže mala vrodenú vývojovú chybu. Vždy som si hovorila, že vynájdem niečo, čo by jej pomohlo, no v danom čase som to nestihla, odišla, keď som mala 15 rokov.

To bol absolútny stimul, ktorý moju túžbu po medicíne už neodklonil. Od malička u nás neexistovala ani jedna bábika, ktorá by nemala dopichané nohy alebo nebola rozrezaná, pretože som operovala, očkovala, pichala injekcie všetkým. To mi teda naozaj šlo.

Keď ste spomínali, že už na škole ste prišli na to, že chirurgiu robiť nechcete, bolo to aj prístupom učiteľov a lekárov, alebo ste na to prišli sama, na základe skúseností? Pretože stále sú lekári, ktorí sa na ženy chirurgičky pozerajú s dešpektom.

Možno aj to bola jedna strana mince, od začiatku sme mali istým spôsobom vštepované, že celá chirurgia je skôr doména mužov, či už gynekológia alebo štandardná chirurgia, traumatológia, aj urológia, teda všetky tieto chirurgické odbory. Najprv som sa vnútorne pätila, ale keď človek prišiel do užšieho kontaktu s reálnou medicínou, pochopila som to. Tie prebdené noci pri operačných stoloch sú pre mužov asi konštitučne jednoduchšie zvládnuteľné. Chirurg nemôže o pol štvrtej odísť od operačného stola s tým, že padla.

Chirurg môže odísť až vtedy, keď ukončí svoj operačný zákrok. Ďalšia vec je, že žena, ktorá chce mať rodinu a minimálne dve deti, kým je na materskej dovolenke, ktorá môže trvať aj šesť rokov, tak za te...