Ako vraví, sú diagnózy, kde nemožno čakať na vyšetrenie pol roka, lebo potom sa môže stať, že dieťa už pomoc nebude potrebovať, alebo príde s oveľa väčším problémom.
MUDr. Terézia Rosenbergerová, pedopsychiatrická ambulancia, Univerzitná nemocnica L. Pasteura Košice sa stala TOP lekári na Slovensku 2022 v detskej psychiatrii.
Ako vyzerala vaša cesta k medicíne a neskôr k voľbe špecializácie?
Medicínu som nikdy nechcela študovať. Ako dieťa som chodila na výtvarnú, maľovala som, rada som písala, slohovala, moja predstava o budúcnosti bola jasná. Ale otec rozhodol, že z toho sa nedá vyžiť a musím vyštudovať niečo poriadne. A keďže bol kardiológ, niečo poriadne bola iba medicína.
Po skončení školy otec túžil po tom, aby som nastúpila na internú, ako hovoril on, je to kráľovná medicíny, chcel mi odovzdať svoje vedomosti, množstvo literatúry, skúseností... Teraz už tomu rozumiem... Vtedy ako mladá som každý deň videla, koľko sa vzdeláva, koľko času musí venovať práci, aby bol dobrý, interná sa mi zdala veľmi ťažká, dosť ma to odrádzalo.
Detská psychiatria bola teda vaším rozhodnutím?
Bola to náhoda. Chcela som ísť na pediatriu, kam išlo veľmi veľa kolegov z môjho ročníka. Pani riaditeľka Dóciová mi vtedy povedala, že tam už miesto nie je, ale bude otvárať detskú psychiatriu a počíta so mnou, keď budem mať atestáciu. Urobila som si atestáciu z psychiatrie pre dospelých, spokojne som pracovala na psychiatrickej klinike, na detské som aj pozabudla.
Koncom apríla 1985 mi pani riaditeľka zavolala, že od mája otvára detskú psychiatrickú ambulanciu, či nastupujem. Tak som nastúpila. Nikdy som si nemyslela, že budem pracovať v tomto odbore, ale teraz by som už nič iné robiť nechcela. Osud to zariadil tak, ako zariadil.
Dnes by som nemenila. Na začiatku som mala veľké šťastie, pretože som do ambulancie dostala pani psychologičku PhDr. Vierku Luščákovú a sestričku Zlaťku Vaľkovú, dve skvelé ženy, ktoré predtým pracovali na našom detskom oddelení, veľmi mi pomohli zorientovať sa v detskej psychiatrii. Som im nesmierne vďačná za každú radu, každé slovo.
Je ťažké liečiť dieťa s psychiatrickou diagnózou?
Musím povedať, že vidieť dieťa, ktoré sa trápi, je zlé, napriek tomu sa s deťmi pracuje veľmi dobre. Problémom nie sú deti, častejšie sú to rodičia, okolie, škola, tlak médií, sociálne prostredie, rovesníci. Dieťa je v našej práci často to najradostnejšie, aj keď má diagnózu, problém. Keď vám dieťa dôveruje, máte dobrý kontakt, dá sa pracovať. Je mi ťažko, keď stretávam deti, ktorým neviem pomôcť.
Často sa v noci zobudím, či som sa rozhodla správne, či som neurobila niečo, čo by mohlo ublížiť. Je to niekedy veľmi ťažké, niektorí rodičia pri vyšetrení nehovoria vždy pravdu, podávajú sociálne žiaducu anamnézu. Alebo aj deti nie vždy majú dôveru, často očakávajú manipuláciu alebo podobné správanie, ako zažili doma.
Aké sú najčastejšie diagnózy v detskom veku? A ako sa toto spektrum diagnóz zmenilo od vašich začiatkov?
Keď som začínala, boli časté tiky, pomočovanie, deti so zaostávaním, sem-tam poruchy správania, raz za čas sa niekto rozvádzal. Ak sme mali 10 – 15 detí za deň, boli sme nesmierne prepracované. Pacientov bolo menej a diagnózy boli jednoduchšie, ľahšie riešiteľné. Dnes, keď príde dieťa s tikmi, som rada, že má iba tiky, aj napriek tomu, že je to pre dieťa bolestivá diagnóza, je viditeľná pre každého, nedá sa zakryť.
Pribúdajú teda ťažšie diagnózy?
Postupne pribúdajú. Nikdy to nie je len jeden moment, pod problémy dieťaťa sa podpisujú mnohí: spoločnosť, médiá, rovesníci, škola, samozrejme, myslím okrem rodičov a širšej rodiny. Často je zo strany školstva väčší tlak na deti, nie...
Zostáva vám 85% na dočítanie.